ղľáԾ
Román spisovateľky a scenáristky Slavky Liptákovej prináša príbeh troch generácií sestier. Krajina matiek je rodinnou ságou odohrávajúcou sa naprieč 20.storočím až po súčasnosť. Spúšťačom rozprávania je smrť matky atáto udalosť spôsobí, že sa jej dcéry Agnes aEdita opäť stretávajú vrodnej Levoči.
Slavka Liptáková nie je na literárnej scéne žiadnou novickou, za ostatné roky vydala tri subtílne tituly, ktoré spája výrazná alegorickosť azáujem odetstvo či dospievanie. Jej prózy Chlapec bez mena (2007) aپžú (2012) by sa dali žánrovo zaradiť kimaginatívnym či symbolicko-filozofickým rozprávkam, novela Nová oktáva (2020) tematizuje dospievanie mladej, umelecky založenej hrdinky. Toto biografické odbočenie má aj iný ako sumujúci charakter; postava dieťaťa ajeho špecifické videnie sveta je veľmi dôležitým hodnotovým prvkom aj v najnovšom počine Liptákovej, vgeneračnom románe Krajina matiek.
Ako napovedá už podnadpis, autorka rozvíja životné príbehy niekoľkých generácií spišskej rodiny Tischlerovcov. Úvodný rodostrom je vhodnou pomôckou pri zorientovaní sa vo vzťahoch jednotlivých postáv, ktoré obývajú časový priestor od konca 19.storočia po našu prítomnosť aich osudy sa prelínajú v dvadsiatich troch nechronologicky koncipovaných kapitolách. Ešte signifikantnejší je názov románu, dominantná pozornosť sa dostáva najvýraznejšie ženským hrdinkám vtroch generáciách. Samozrejme, nejde výlučne oženský svet, Liptáková veľmi zaujímavo pracuje sopozíciou verejného arodinného (intímneho) priestoru, ktorý však obsadzuje vždy rodovo homogénne avzásade očakávane.
Verejný priestor, ten, kde sa odohrávajú „veľké dejiny“, je zámerne abez výnimky spájaný skruciálnymi životnými momentmi všetkých mužských protagonistov (napr. deportácie židovského obyvateľstva, kolektivizácia, väzenie za ilegálnu činnosť počas komunistického režimu ai.) avýrazne ovplyvňuje ich ďalšie osudy. Už tu je však zrejmé, že väčšia pozornosť sa bude, pochopiteľne, venovať „malým rodinným históriám“, hoci autorka naozaj zručne na malej ploche vystihuje charakteristické črty jednotlivých dejinných periód. Až zamrzí, že ich veľkorysejšie nerozpracovala. Evidentne ju väčšmi zaujímajú individuálne „malé osudy“ na pozadí „veľkých dejín“. Hlavnými hrdinkami sú sestry Františka aMargita (najstaršia generácia), Anna aIrma (stredná generácia) aEdita aAgnes (mladšia generácia). Je tu ešte Lena, jediná dcéra Edity, ajej dcéra Julka, ktorá je napriek detskému veku zásadnou postavou.
Sedem dospelých tischlerovských žien. Sedem sŕdc. Nevdojak človeku napadne Hronského zbierka noviel, vytvárajúca mozaiku odlišných a zároveň sa dopĺňajúcich nekonvenčných ženských portrétov. Liptáková ponúka podobný hlboký ponor do duší siedmich žien aj do atmosféry ich životného časopriestoru aúloh a prekážok, ktoré zneho vyplývajú. Podobne ako v takmer celom Hronského diele, aj vjej románe protagonistky ťažko hľadajú anachádzajú aspoň kúsok šťastia; vzájomného sesterského porozumenia, jedno zlé rozhodnutie ich sprevádza ako tieň aúporne sa musia prebíjať ku katarznému vnútornému očisteniu. Ústredné postavy sú zahalené smútkom anielen preto, že Agnes aEdita, ktorých opätovné stretnutie román rámcuje, sa schádzajú z dôvodu matkinho pohrebu. Práve ich stretom sa na povrch dostávajú nevypovedané rodinné krivdy či tajomstvá, boľavé útržky spomienok zo sveta minulého, v ktorom prežíva čosi neuzavreté, spôsobujúce medzi sestrami fatálnu trhlinu: „Agnes sa nestarala, dokonca takmer nepostrehla, že Editu zaľahol pocit krivdy. Tej, ktorá sa kedysi votrela do srdca Anne, keď čakala návštevu, ktorá neprišla, anamiesto svetla ju ošľahla tma. Tej istej, ktorá omínala Františku, keď myslela na Margitu, akoby to všetky tie ženy mali vpísané vosude. Abudiž trhlina medzi vami, abola.“ (s.260)
Krivda naberá vrodovej línii vždy inú podobu, ale skaždou novou generáciou sa nekompromisne opakuje. Je vôbec možné z tohto začarovaného kruhu vystúpiť, ak postavy nevidia východisko? Ale to, že si uvedomujú podstatu krívd, im pomáha niesť životné bremeno ďalej, hoci ich osobnostné limity aživotná situácia im vnáprave zabraňujú. Liptáková takto dômyselne preniká až knajzložitejším mechanizmom ľudskej existencie sempatiou pre slabosti jednotlivých hrdiniek. Lebo autorka vie, ako náročne sa „pochováva srdce“ aaká veľká rana po ňom zostáva: „V hĺbke srdca vedela, že má sestra pravdu. Ukradla jej slasť, ktorej sa ona dobrovoľne zriekla, pretože by neprežila odlúčenie, ktoré malo nevyhnutne prísť. Ateraz si stým nevedeli rady. Pripútané obe ktej istej hviezde, jedna milosrdným odmietnutím, druhá bezohľadnou obetavosťou.“ (s.307)
Do tohto panoptika bolesti musí prísť niekto, kto má schopnosti pretrhnúť rodovú „kliatbu“. Zdanlivo to je Agnes, ktorej pozícia postavy zvonku, keďže prichádza po dlhšom čase domov zTalianska, dáva šancu pozerať sa na rodinnú situáciu nezaujato. Nie je toho však schopná; ukazuje sa, že jej odstup je len priestorový, menej už mentálny. Nositeľkou zmeny sa napokon stáva špecifická detská hrdinka, najmladšia žena vrodovej línii Julka, paradoxne, ale veľmi príznačne, dievča sporuchami správania akomunikácie, ktoré má schopnosť rozrušovať petrifikované rodinné príkoria. Jej inakosť jej umožňuje vidieť veci zinej perspektívy, než je perspektíva dospelých postáv. Dokonca by sa vsúvislosti sňou dalo uvažovať až oakejsi epistemologickej privilegovanosti.
Krajinu matiek odklína dieťa. Inak by sa to azda skončiť ani nemohlo. Ach!
Slavka Liptáková: Krajina matiek. Rodinná sága
Bratislava: Petrus, 2022
