ղľáԾ
Opakovanie dejín (aj schybami)
Slovenský klasicizmus – poézia
Slovenský klasicizmus – próza
Zostavil Cyril Kraus
Bratislava, Slovenský Tatran 2004
Ak sa dôkladnejšie začítame do úvodných štúdií a sprievodných editorských textov Cyrila Krausa a konfrontujeme ich so stavom súčasného literárnohistorického bádania, ale aj so štandardmi edičnej praxe, zaužívanými pri vydávaní textov starších literárnych období, neubránime sa sklamaniu. Antológia Slovenský klasicizmus – poézia je vlastne reedíciou staršej antológie Na lutnu. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie (edične pripravil C. Kraus) zroku 1986. Jej nové vydanie, okrem pozmeneného dizajnu, inovovanej typografie, názvu a niekoľkých (skôr diskutabilných) zmien vo výbere textov, takmer vúplnosti kopíruje predchádzajúce vydanie, a to vrátane editorských chýb (z tých najzávažnejších spomeňme vynechanie poslednej strofy vTablicovej básni Užívání života na strane 89, vktorej je ukrytá aj pointa celého textu, či vynechávanie nápevov a mott básnických textov, ktoré editor odsúva do neprehľadne štruktúrovaných bibliografických poznámok, hoci sú integrálnou súčasťou básnických textov). Už prvé vydanie tohto súboru básnických textov vedícii Tatranu Čítanie študujúcej mládeže pod názvom Na lutnu vyvolalo polemickú reakciu na stránkach časopisu Slovenská literatúra vroku 1987. Pavol Winczer vyčítal editorovi prevažne „vlastivedný prístup kliterárnohistorickému materiálu“, pri ktorom neprihliada na „vlastnú literárnu problematiku, najmä na žánrové rozvrstvenie a smerovú rozrôznenosť, ako aj – to pôsobí najrušivejšie – vytrhávanie slovenského literárneho vývinu zdobových literárnych súvislostí“. Hlavná výčitka Pavla Winczera smerovala najmä kpodtitulu: „naozaj sa dajú všetci do nej zahrnutí autori a všetky básne subsumovať pod pojem literárneho klasicizmu, čo aj národne špecifického?“ Rovnakú otázku môžeme položiť editorovi aj dnes, môžeme mu vyčítať v súčasnosti už neobhájiteľné vyhýbanie sa pojmom ako rokoko, sentimentalizmus či preromantizmus, ktoré reprezentujú smerovú rôznorodosť a estetickú pluralitu obrodeneckého obdobia.
Editor sa „nepoučil“ zopodstatnených výhrad vyslovených pred takmer dvoma desaťročiami, ba čo viac, rovnako spornú koncepciu použil aj pri zostavovaní druhej zantológií – Slovenský klasicizmus – próza. Ponúka sa tu rovnaká otázka. Do akej miery spadajú texty zaradené do tohto knižného výberu do rámca klasicistickej poetiky? Je vôbec možné uvažovať o prózach Samuela Godru, Antona Ottmayera, Martina Sucháňa, ale najmä Karola Kuzmányho a Jána Pavla Tomáška ako o prózach typovo klasicistických? Určite nie. Na túto otázku odpovedala pomerne presvedčivo naša literárna história už na konci 60. rokov 20. storočia. Pripomeňme zásadnú monografiu Viliama Marčoka Počiatky slovenskej novodobej prózy zroku 1968, kde je súbor prozaických textov spomenutých autorov typologicky vyčlenený ako typ prózy preromantickej a tá sa už výrazne vzdialila estetickým normám klasicizmu. Okrem toho vsúvislosti so sentimentálnymi prózami Antona Ottmayera literárny historik Andrej Mráz vo svojich Dejinách slovenskej literatúry zroku 1948 uvažoval o ich súvislostiach snemeckým a rakúskym biedermeierom. O tejtotendencii vslovenskej literatúre sa vpredkladanej antológii nedozvieme vôbec nič.
Nová antológia slovenskej obrodeneckej prózy je sporná aj svojou štruktúrou. Prečo sú do výberu zaradené úryvky zBajzovho románu Príhody a skúsenosti mladíka Reného (iba zjeho druhej časti), keď práve tento románový text vyšiel vúplnosti vrovnakej edícií len nedávno? Alebo aký zmysel má publikovanie niekoľkých úryvkov zKuzmányho románu Ladislav či zTomáškovho románového fragmentu ǻí? Zpublikovaných úryvkov často neorganicky vytrhnutých zkontextu a navyše bez dostatočného edičného aparátu čitateľ o pôvodnom románovom texte optimálnu predstavu nezíska.
Pri zostavovaní antológie sa mohlo uvažovať skôr oreprezentatívnom výbere slovenskej krátkej prózy predromantického obrodeneckého obdobia, čo by bol edičný čin určite prínosnejší ahodnotnejší. Veď stále je mnoho prozaických textov, ktoré sú zabudnuté na stránkach obrodeneckých almanachov. Pozornosti neunikne predovšetkým povrchný edičný a bibliografický aparát a najmä chýbajúce poznámky a vysvetlivky kjednotlivým textom.
Miloslav Vojtech
