ղľáԾ
Michal Harpáň: Súradnice literatúry
Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2020
Pole pôsobnosti univerzitného profesora na dôchodku Michala Harpáňa (1944) je vsúradniciach filologických a literárnovedných disciplín mnohostranné; pedagogickou činnosťou na viacerých domácich zahraničných univerzitných pracoviskách nezačínajúc prekladateľstvom nekončiac. Na zmapovanie oblastí, ktorým sa Michal Harpáň vo svojej dlhej vedeckej kariére venoval, textové vymedzenie tejto recenzie nestačí, dokonca to predo mnou lepšie dôkladnejšie urobili iní.
Prostredníctvom textov, ktoré sa knám dostávajú v jeho najnovšej knihe Súradnice literatúry (2020), sa názorne ilustruje šírka jeho vedeckých záujmov. Kniha vyšla vSlovenskom vydavateľskom centre a po dvadsiatich rokoch (1999 – 2020) uzavrela edíciu Živý prúd. Príznakovo, táto edícia sa knihou Michala Harpáňa aj začína, ide omonografiu OPaľovi Bohušovi táto pulzujúca rieka kníh je popretkávaná ďalšími tromi jeho knihami – Sliterárnou vedou kritikou (2005), Predslovy doslovy (2009) Skripta manent (2014). Ktomuto súpisu treba pridať iknihu vydanú vNadlaku Ars poetica pannonica (2014), zameranú na dolnozemský literárny priestor. Svedčí to jednak opermanentnej prítomnosti Michala Harpáňa vslovenskom vojvodinskom/dolnozemskom/slovenskom literárnom živote, jednakotrvaní jeho svojrázneho duchovného habitu literárneho vedca.
Knižný súbor obsahuje 24 rozlične tematicky imetodologicky zameraných štúdií, prehľadov, interpretačných sond esejí zoblasti literárnej teórie a kritiky, komparatistiky, teórie i praxe prekladu. Tematickú heterogénnosť textov môže ilustrovať niekoľko tematicky príbuzných skupín textov; napríklad jednu skupinu tvoria texty oPavlovi Vilikovskom, druhú skupinu texty opreklade (Poézia Laca Novomeského vprekladoch do srbčiny chorvátčiny, Breviár slovanských rýmovaných básní), tretiu skupinu tvoria štyri rozhovory, štvrtú texty oslovenskej literárnej vede, piatu nekrológy...
Spomienky na Vilikovského
Michal Harpáň ako dôverný znalec Vilikovského prózy dvorný prekladateľ jeho diel do srbčiny sem zaradil texty Autor je preč..., Štyri novely Pavla Vilikovského Kucanský: paródia travestia spisovateľa vpoviedkach Pavla Vilikovského. Do tejto skupiny by sme mohli zaradiť aj úvodný text spomienkového charakteru Moje Slovensko, kde autor retrospektívne hľadá pramene svojej národnej identity a „znamenia vedľa cesty“, ktoré ho ako človeka ivedca formovali, ako také osudové „znamenie“ figuruje aj prvé stretnutie sPavlom Vilikovským Milanom Šútovcom vNovom Sade v roku 1966. Autentickosť zažitého cítiť aj z nekrológu Autor je preč... Harpáň si tu vybavuje spomienky na stretnutia sVilikovským, zmedziriadkového priestoru vanie nevyslovený smútok vzávere isľub onezabúdaní. Konexie so Slovenskom tematizujú aj ďalšie texty, vznikajúce vstrete sumeleckými vedeckými dielami slovenských autorov.
Okrem Vilikovského sú tu texty ostarších (Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Jozef Podhradský) mladších básnikoch prozaikoch (Laco Novomeský, Dušan Kužel, Dušan Mitana), ale iliterárnych vedcoch (Oskár Čepan, František Miko, Anton Popovič, Viliam Marčok, Milan Šútovec). Nesúrodo pôsobí aj zoradenie týchto textov, keďže kniha nie je kompozične členená; striedajú sa texty nielen rozlične tematicky zamerané, ale imetodologicky ukotvené: autorove spomienky, analýza výrazových kvalít poézie, verzologické rozbory, analýza interpretácia poetických prekladov do srbčiny, publicisticky zameraných rozhovorov.
V kontexte textov orientovaných na slovenské témy sa vynímajú dve štúdie osrbských autoroch: Básnická štruktúra Nastasijevićovej prózy Zivlakova Trojnožka ako pripomienka Harpáňových juhoslovanských/srbských literárnych a vedeckých východísk a začiatkov, ivkomparatívnej paralele so slovenskou literatúrou (Nastasijevićova próza verzus próza naturizmu).
Tematický a časový rozptyl
Veľký tematický rozptyl je priamoúmerný časovému vzniku jednotlivých textov. Tretina z nich je staršieho dáta – uverejnené boli časopisecky a vzborníkoch;zaradiť ich do knihy je vprvom rade asi výrazom autorovej snahy aj takto ich uchrániť pred zabudnutím sprístupniť čitateľskej verejnosti. Môžeme sa však pýtať na opodstatnenosť opätovného zaradenia napr. textu František Miko oprocesuálnosti literárnych hodnôt (s. 77 – 82), ktorý už bol uverejnený vknihe Sliterárnou vedou kritikou (s. 15 – 20). Sprecíznou bibliografickou poznámkou oprebraných textoch, čo bola prax vjeho predchádzajúcich knihách, by sa tomuto nefunkčnému opakovaniu možno predišlo. Harpáňov častý návrat k Mikovmu teoretickému modelu výskumu literatúry vidíme predovšetkým vúcte, ktorú kMikovi ostatným predstaviteľom nitrianskej školy (Anton Popovič, mladý Peter Zajac) prechováva. Rozsahom by azda aj všetky texty oMikovi, resp. „nitrianskej škole“, boli na jednu knihu. Mienime predsa, že je účelné opodstatnené texty roztrúsené po rôznych publikáciách zozbierať, knižne sprístupniť verejnosti ešte raz overiť ich platnosť.
Harpáňove texty aj dnes obstoja pri skúške systematickosti, metodologickej fundovanosti a závažnosti vypovedaného. Spomenieme tu niektoré znajstarších datovaných štúdií: Ján Kollár včasopise „Letopis Matice srpske“ (1925 – 1916), Jozef Podhradský vSlovenských pohľadoch (1881 – 1916) alebo aj jediné tri texty onašich autoroch: Výrazové kvality slovenskej poézie vJuhoslávii, Michal Babinka onašej literárnej kultúrnej minulosti aBásnik vo väzení oPaľovi Bohušovi. Posledný uvedený text a asi dve tretiny ďalších sú novšieho dátumu.
Zuverejnených rozhovorov sa dozvedáme, že v súčasnosti autor svoju energiu usmerňuje predovšetkým na preklady umeleckej literárnovednej literatúry, ale Harpáňova produktivita autorských textov pritom nijako drasticky neklesá. Okrem toho, že aj naďalej má zčoho vyberať (staršie texty), vposlednom zhruba päťročnom období sa Michal Harpáň venuje interpretačným sondám svojich „obľúbených“ autorov, ako je Vilikovský, Mitana, Kužel, žiaľ, aj zdôvodu ich (ne)dobrovoľného odchodu zliteratúry.
Zmena prístupu k literárnym dielam
Štyri texty sú zo sedemdesiatych rokov (najstarší je zroku 1974), ďalšie štyri sú zrokov osemdesiatych ostatné zobdobia 2016 – 2020. Uvádzame to scieľom poukázať nielen na časový odstup medzi nimi, ale ina zmenu prístupu kliterárnym dielam. Staršie texty sú problémovo zamerané na teoretické poetologické otázky suplatnením exaktných postupov metód (napr. analýza jazykových výrazových prvkov, štrukturalistický rozbor verša, analýza lyrických prvkov vepike) texty novšieho dáta sú vo väčšej miere ladené zážitkovo osobne (Moje Slovensko), respektíve sú priepustnejšie prvkom esejistického prejavu aj na významovej (preukázanie citu, nálady, postoja...), aj na výrazovej rovine (ilustrujeme to napr. slovom úٲý, ktorý použil vjednom texte oVilikovskom). Táto skutočnosť príklonu ksubjektívnejších žánrom, resp. odklon od čisto scientisticky orientovaných štúdií bez účasti autorského subjektu (v zmysle prítomnosti osobných postojov interpreta biografických odkazov na autora), sa podľa nás uprofesora Harpáňa datuje približne od nultých rokov dovádzame ju do súvisu jednak so zmenenou teoreticko-metodologickou paradigmou literárnej vedy, jednak sdodatočnou životnou skúsenosťou/múdrosťou autora jeho potrebou prehodnocovania valorizácie prejdenej cesty. Také sú už svojou podstatou štyri rozhovory zaradené na koniec knihy, ktoré profesor Harpáň poskytol vposledných piatich rokoch Z. Valentovej-Belićovej, E. Farkašovej, M. Součkovej S. Lenhartovi. Aj napriek tomu, že niektoré fakty zo života a tvorby Michala Harpáňa sa vrozhovoroch opakujú, prinášajú osvetľujúce fakty zo života diela korešpondenta (načrtnuté aj vúvodnom texte Moje Slovensko), ako izobdobia jeho pôsobenia včasopise Nový život.
Som literárny vedec
Na záver si dovolím túto krátku reflexiu zakončiť tak trochu osobne. Profesor Michal Harpáň bol mojím profesorom následne i školiteľom. Pomáhal mi viacej, ako si je toho vedomý. Tým, čo napísal tým, že ma nijako vedecky metodologicky „neindoktrinoval“. Mala som voľnú cestu aj pochybnosti, čím som sa vlastne vzďaľovala od jeho vpodstate scientického chápania literárnej vedy. Na moje esejistické pochybovanie vexpozé obhajoby omožnostiach „objektívne“ uchopiť taký premenlivý a „fluidný“ fenomén, akým je literárne dielo, profesor Harpáň sebavedome hrdo/tvrdo vyhlásil: „Ja som literárny vedec.“
Táto viera vmožnosti literárnej vedy sa mi prejavovala aj na mnohých stranách profesorovej najnovšej knihy Súradnice literatúry, predovšetkým vstarších textoch. Ktejto viere sa podľa mňa ako pridaná hodnota (v textoch zposledných piatich rokov) dostáva aj osobnostná ľudská dimenzia literárneho vedca, najmä vtextoch spomienkového rázu a vrekapitulujúcich rozhovoroch. Aj dedikácia ٳé vúvode knihy je dojímavá. Striedanie literárnych i literárnovedných generácií aj vnašej „malej“ literatúre je zákonitým procesom prastarý vzťah otcov synov/dcér je často konfrontačný. Michal Harpáň bol však, dovolím si parafrázovať básnika, vždy ústretový, vážil si inakosť mladých a vedel chápať aj toho, kto nebol taký ako on. Ako literárny vedec par excellence vie, že tých ciest vsnahe uchopiť literárne dielo je viacero.
