ղľáԾ
Prozaický súbor Niekto sa nájde patrí medzi knihy zaradené do finálovej desiatky tohtoročnej Anasoft litery. Debut Dušana Martinčoka pozostáva z desiatichpoviedok tematicky prepojených spoločným dejiskom, ktorým je bytový dom vbratislavskom Starom Meste.
Prvá a posledná poviedka predstavujú rámec, ktorý sa klenie nad zvyšnými príbehmi. V úvodnom texte á岹, vmnohom pripomínajúcom Tatiho film Mon oncle, sa vymedzuje prostredie a nastoľujecelková atmosféra súboru. Ústrednou postavou je tu sedemročný Oliver, ktorý sa spolu sotcom nasťahoval do nadstavby bytovky vBratislave, kým jeho matka študuje vAnglicku. Oliver sa snaží vysporiadať sosamelosťou vyplývajúcou znovej životnej situácie a odstrčený na okraj záujmu okolia si vytvorí priateľský vzťah s dôchodkyňou Milkou, susedou zbytovky. Záverečná poviedka Kvety vnoci zakončuje oblúk – Oliver tu je už na prahu dospelosti, tentoraz bojuje so stratou apokúša sa zodpovedať otázky týkajúce sa jeho identity ainakosti, predovšetkým zpohľadu intimity arodovo podmienených očakávaní.
Každá zo zvyšných poviedok sa upriamuje na inú postavu, pričom všetky spája prostredie domu. Niektoré zpostáv sa vtextoch opätovne vynárajú; týka sa to najmä Olivera, ktorý je vkaždej zpoviedok približne orok starší než vpredošlej. Poviedky kladú dôraz na aspekt ľudskej zraniteľnosti, zhmotňovaný hlavne vrozličných problémových životných situáciách, akými je napríklad rozpad vzťahu, rozvod rodičov, starnutie, neopätovanie ľúbostných citov či vlastný nesúlad sočakávaniami okolia. Martinčok sústreďuje pozornosť na pestrú škálu kompenzačných stratégií, ktorými jednotlivé postavy zvládajú deficitnú realitu scieľom zachovať si dôstojnosť aemočnú integritu. Rozprávanie sa vyznačuje pevným úmyslom neodsudzovať, pričom aj na ťažko spracovateľnú individuálnu excentrickosť sa nahliada cez tento kontext: „Práve autoritársky politik, anie vlastná rodina, jej pomáhal stále nejako rozumieť svetu, sktorým strácala kontakt.“ (s. 178) Súvisí to aj sbezostyšným, kladným postojom krozmanitým formám telesnosti, ktorý tu zároveň vytvára priestor pre jedinečné realizácie individuálnej dôstojnosti. Týka sa to, okrem iného, tiel starnúcich osôb: „Zladené ako mažoretky si pomalými pohybmi vyzliekli tričká, apotom aj šortky aspodné nohavičky. Opreli sa ozábradlie, nahými prsami sa dotýkali hrdzavej balkónovej žrde. Nenútene sa pritom zhovárali, zvesela gestikulovali rukami, mohutné telá sa im natriasali.“ (s. 31)
Zhľadiska stvárnenia tematiky ľudského súžitia možno Martinčokov debut aspoň pre účely provizórnej ilustrácie vymedziť ako poetologický ahodnotový protipól voči tvorbe Pišťanka aTaragela (napr. poviedka Ovplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky). Kým menovaná dvojica tento problém poníma cez optiku ironického dištancu, vrámci ktorého sa medziľudské nezhody groteskne zveličujú, uMartinčoka, naopak, prevláda snaha opriblíženie sa bez toho, aby bola inakosť toho druhého nejakým spôsobom znetvorená, zredukovaná či zosmiešnená. Vknihe badať úsilie dať každej z ústrednýchpostáv šancu legitimizovať vlastný pohľad avlastné rozhodnutia;poviedka Knižný klub realizuje dve protichodné, navzájom sa relativizujúce perspektívy, pričom záver neuprednostní ani jednu znich. Rešpekt voči tejto neredukovateľnej subjektivite sa prejavuje aj vdôraze na momenty, keď postava rieši situáciu zdanlivo nepochopiteľne, akoby bez rozumovej kontroly; činy, ktoré nepodliehajú objektívnej logike, sú subsumované pod výsostne subjektívnu, no jednako vnútorne konzistentnú a legitímnu logiku: „Zoja pohladila lesklý povrch glazúrovanej kachličky zLisabonu. Pritlačila na ňu ukazovákom apomaly ňou kĺzala po povrchu stola. (...) Potom prudko švihla prstom, kachlička vyletela do vzduchu aspadla na dlážku.“ (s. 94)
Jedným zmožných problémov snahy oposkytnutie priestoru širokej a rozmanitej škále postáv sú nároky, ktoré tento postup kladie na schopnosť, resp. vôľu čitateľa odolávať vlastnej ľahostajnosti. Martinčok svoje postavy tvaruje tak, aby na strane čitateľa vzbudili súcit, arobí to zručne. Je citlivý, dôsledný apozorný, pričom neupadá do sentimentality, ani príliš ťažkopádnej apelatívnosti. Hroziaca rozťahanosť daná počtom postáv je vyvažovaná tým, že sú súčasťou spoločného sociálneho sveta, vrámci ktorého sa medzi nimi vytvárajú rozmanité – ikeď problematické alabilné – vzťahy. Splývaniu postáv sa zas vyhýba mierou detailnosti ašpecifickosti, sakou sú vykreslené. Autor si je teda zrejme vedomý úskalí zvolenej metódy, no predsa len vo mne kniha vyprovokovala úvahu olimitoch individuálneho súcitu, aj keď tá sliterárnymi kvalitami knihy priamo nesúvisí. Neviem, či bola táto úvaha vedľajším alebo zamýšľaným produktom lektúry, vkaždom prípade je namieste pýtať sa, či snaha ovšestrannú empatiu nemôže vyústiť do istej rozdrobenosti, povrchnosti alebo dokonca vyhorenia. Neobmedzená všestrannosť by si tu, zdá sa, vyžadovala určitý abstrahovaný (preto uniformný a zjednodušený) ideál humanity, na ktorý by jednotlivec mohol sústrediť svoje projekcie. Otakýto ideál autorovi nejde, čo mu slúži ku cti, avšak otázka – tá napokon presahuje obzory Martinčokovej knihy – ostáva otvorená.
Individuálna ľahostajnosť teda zrejme môže mať aj prednosti, no dôležitejšia je tu širšia otázka ľahostajnosti ako kradmého sociálneho neduhu sčasto nejasnými, temnými rizikami. Vtomto smere je Matinčokov debut hlasom volajúceho na púšti, no skromnosť účinku sa tu, myslím, zhoduje so skromnosťou zámeru. Mravčia práca má svoj neošúchaný pátos.
Dušan Martinčok: Niekto sa nájde
Bratislava: Zrejme, 2022
