ղľáԾ
Dobrá poézia pre deti je vsúčasnej slovenskej literatúre pretrvávajúcim „úzkym profilom“. Oto príjemnejší je vtomto smere debut ٰ貹ٳš poetky Daniely Bojnanskej, ktorá sa už predstavila dvomi zbierkami poézie pre dospelých Svietiš keď miluješ (2011) aNová balada oláske (2012).
Obsahovo subtílna, no graficky a ilustračne veľkorysá knižka pozostáva zdvadsiatich šiestich básničiek rozličného rozsahu od viac než tridsaťveršových vtipných básní pre deti, ktoré rady recitujú, až po štvorveršia, ktoré potešia arozosmejú najmenších. Ztohto pohľadu ide ohravú rodinnú knižku, ktorá urobí dobrú náladu všetkým bez rozdielu veku.
Autorka rozvíja rôzne aktuálne sujety, napríklad vbásničkách Autá na vesmírnej diaľnici, Maruškine rúška, Hmyzí chlebík, ale aj klasickejšie animálne – Žabka Skákalka, Koza mysliteľka, Ako lesné myšky chystali majáles. Aj tie „klasickejšie“ sú však zasadené do prekvapivého kontextu a prinášajú modernú dôvtipnú pointu.
So zmyslom pre humor
Veľkou autorkinou devízou je zmysel pre humor. Tvorivo využíva vtipné paradoxy, situačnú komiku adáva veciam nové nečakané súvislosti. Nie je to len fantazijná hra, ale aj cesta kpríbehu, cesta kobjavovaniu radosti. Jedna znajlepších básní, Omori, ktoré chcelo byť oceánom, je malou filozofickou metaforou snoetickou pointou: „O rok mu už masa vody / nie je veľmi pochuti. / Soceánom tak to chodí: / malé more pohltí.“ Jediné, čo vbásni ruší, je prirovnanie vdvojverší: „Topím sa vnich – smutne rečie / ako slepé mača.“ Myslím, že dnešné deti praktiku topenia slepých mačeniec už nepoznajú, aak áno, tak vedia, že je to za hranicou etického cítenia ilegislatívy. Neviem, či práve takéto prirovnanie bolo v básni nutné. Pravdupovediac, mám výhrady aj voči slovným archaizmom typu „rečiem“, „kinderštúbe“, „kýška“, ktoré bez prirodzeného kontextu vyznievajú starosvetsky, ako podvedomé dedičstvo z minulého storočia. Ak sa však takéto slovo vyskytne vbásni, vktorej funguje ako odkaz, dokáže pôsobiť synteticky aharmonicky. Príkladom toho je báseň Č-č venovaná Ľudmile Podjavorinskej, kde napríklad slovo „kriela“ neruší, ale komunikuje so svojím širším vnútorným obsahom.
Autorka má veľmi blízko aj klyrizujúcej „martákovskej“ poetike, no soriginálnym moderným akcentom, najmä vbásňach Zima, ԱčԾ, Čím sa najradšej prikrýva tráva?, Fašiangové šišky... Pre ne je príznačná svieža obraznosť, farbistá metaforika, hra s nápadmi.
Je bežné, že autor sa občas nechá uniesť svojím dobrým nápadom alebo rýmom, ktorému sa potom snaží prispôsobiť aj tvaroslovie či gramatické pravidlá. Napríklad: „škótske sukne vznosné“, kde slovo vznosné nie je celkom adekvátne (vznosný = nadšený, patetický), alebo predložkové spojenie „v chvíli“, ktoré funguje svloženým prídavným menom, ale vtomto prípade sa nútene prispôsobuje rytmu verša. Podobne nie je najšťastnejšie slovo „skŕsa“.
Vcelom kontexte knižky to však čitateľovi nepokazí náladu ani pozitívny estetický zážitok.
Knajvydarenejším básňam určite patrí Lochnesská príšera, Opsíkovi Dunajkovi, Brmbolce, či DZٴš. „DZٴš, to je taký chlapec, / čo má vhlave iba loptu. / Sníva sa mu ojedinom: / mať takých lôpt celú kopu.“ Autorka sa zmysluplne hrá sdieťaťom, pozná jeho mentalitu areč. Zjej veršov vyžaruje láska, porozumenie, blízkosť, ale aj chuť šantiť azabávať sa, prekračovať hranice reality aplynule prechádzať do fantazijného sveta. Autorkine verše pritom korešpondujú so súčasným svetom, sjeho problémami, absurditami. Poetka ich rieši čisto, „po detsky“ – humorom, smiechom, groteskou.
Invenčné koláže
Na knižke ma trochu zaráža neprehľadný titul na obálke, aak by sme mali ísť do jazykového kontextu, mechanické rozdelenie ústredného nadpisu, ktoré je významovo agramaticky nefunkčné. Grafická úprava textu vrátane obálky je mierne nadradená slovu ajeho hodnote, pomerne statická ašablónovitá. Grafický dizajn, podobne ako ilustrácia vdetskej knihe s jej individuálnymi špecifikami, sa však od „dospeláckej“ knihy kvalitatívne odlišujú, čo si vyžaduje osobitný prístup. Vprípade tohto titulu to však trochu pokrivkáva. Ilustrátor Ján Juhaniak sa vyhral sinvenčnými kolážami, ktoré sa snažia držať krok sautorkinou bujarou veselosťou afantáziou, čo je uňho sympatickým skokom do neznáma.
„ٰ貹ٳš, to sú verše, / ani horšie, ani lepšie, / trochu smiešne, trochu plané, / neumyté, nečesané.// Majú ale čosi také / kraso-smutno-krivoľaké, / očom tráva, more hudú, / čo zaháňa všednosť, nudu.“
Bojnanskej ٰ貹ٳš sú jednoznačne tie lepšie, trochu učesané istrapaté, nežne prihladené láskavou dlaňou. Dokážu zahnať nielen všednosť anudu, ale aj smútok adezilúziu z dnešnej exponovanej neveselej doby.
