ղľáԾ
„Ich čitateľ nikdy nevedel, čo je pravdivé ačo vymyslené. Neoháňali sa pravdou. Voľbu nechali na čitateľa. Stačilo im, keď mal zich písačiek radosť.“ Týmito slovami hodnotí tvorbu svojich literárnych obľúbencov avzorov – Ema Bohúňa aJaroslava Haška – slovenský publicista aspisovateľ,tohtoročný jubilant, sedemdesiatnik Peter Valo vjednej z poviedok svojej najnovšej knihy Spovedné tajomstvo.
Svojím spôsobom je to trochu alibistické vysvetlenie metódy jeho vlastného písania. Aspoň vprípade tejto knihy, ktorá vychádza zjeho autobiografických novinárskych skúseností, ado ktorej zakomponoval rad reálnych postáv, či už pod vlastnými alebo humoristicky pozmenenými menami. Fraškovito vnej nastavuje krivé zrkadlo aukazuje, ako sa neraz prekrúcajú všedné udalosti, ba ajcelé dejiny.
Rodák zKomárna, absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte VŠMU, novinár, scenárista a spisovateľ Peter Valo bol krátke obdobie mojím redakčným kolegom v časopiseSlovenka. Cením si ho ako tvorcu zaujímavých interview či portrétovumelcov alebo osobností slovenskej medicíny. Tí boli protagonistami aj nejednej zjeho pätnástich kníh. Priznám sa však, že som nikdy neprišla na chuť jeho spôsobu humoru, ktorý vyznáva vpísaní ivživote auplatňuje ho vosvojich „kanadských žartíkoch“. Ikeď nad jeho knižným debutom – satirickou burleskou Juj, keby tak Psiare mestom boli (1986) – som sa celkom zabavila. Tohtoročné Spovedné tajomstvo akoby svojsky nadviazalo na jeho debut auzavrelo kruh.
Knihu tvorí trinásť poviedok zobdobia štúdia, vojenčiny i novinárskeho pôsobenia pred apo roku 1989. Väčšine nechýbajú medzititulky akrátke aforistické perexy. Všetky však spája leitmotív, ktorý vyjadruje názov úvodu: „So srandou na večné veky anikdy inak.“
Obsahom sú historky a spomienky na stretnutia, ale aj na reportáže, ktoré sa zrôznych príčin nikdy nedostali na stránky novín. Osobne ma zaujalo najmä úvodné rozprávanie pod titulom Piaty odboj. Autor vňom spomína, že si vštudentských časoch privyrábal ako člen filmového komparzu, nuž araz, pri nakrúcaní historického filmu vbratislavskom centre, si odskočili skolegami vgardistických uniformách do známej kaviarne na niečo ostrejšie. Personál, ani kaviarenskí návštevníci, nič netušiaci ofilmovačke, reagovali viac ako prekvapujúco...
Peter Valo si uťahuje zo všetkého azo všetkých, aj zo svojich novinárskych kolegov kedysi idnes. Napríklad včasti Wodoo, tabu anovinárske srandy konštatuje: „Politickí žurnalisti sú na výslní vkaždom režime. Keď sa režim zmení, ich hlavný prúd sa pretransformuje na hlavný prd aoni prešaltujú do hlavného pr(ú)du, ktorý vyfučí znového vydavateľa novín. Vjednom sa však nezmenia. Svojho čitateľa budú chcieť zmanipulovať na médium, ktoré sa bude báť, čo ilen pomyslenia na to, že pravda vyzerá celkom inak ako kaleráb, ktorý vám tlačia do hlavy oni.“
Kniha Spovedné tajomstvo sotva „sadne“ každému, ale svojich čitateľov si určite nájde apoteší. Viac ako úsmev však možno vyvolá úškrn, keď si človek uvedomí, že dejinné kulisy sa menia, ale ľudská povaha aochota prevracať kabáty pretrváva. Je vknihe zachytená trpká pravda, alebo humorná nadsázka? Autor sa nezaprie, keď vzáverečnej vete oslovuje priamo čitateľa slovami: „Stalo sa to naozaj, alebo som si zvás len vystrelil?“
Elena Ťapajová
