ղľáԾ
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Adam Bžoch
Hans-Ulrich Treichel je jedným z najznámejších najprekladanejších súčasných nemeckých autorov aj čitatelia na Slovensku sa môžu stretnúť s jeho tvorbou prostredníctvom dvoch románov: ٰٱý Pozemský amor. Treichelov prvý román ٰٱý vyšiel v Nemecku už pred siedmimi rokmi. Príbeh sa odohráva v západnom Nemecku päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávač sa v spomienkach vracia snaží sa z perspektívy desaťročného dieťaťa podať príbeh znovuotvorenia vojnovej jazvy v srdci jednej rodiny – chlapec sa až po rokoch vedomia, že jeho brat zomrel ako bábätko hladom, dozvie, že sa len v zmätku pri úteku pred Rusmi stratil jeho rodičia žijú stále v nádeji, že ho raz ešte nájdu. Román zachytáva práve niekoľkomesačné obdobie nádeje následného upadnutia do pôvodnej letargie, keď sa objaví chlapec, ktorý by mohol byť potenciálnym chýbajúcim členom rodiny, ale jeho príbuzenský vzťah s ňou sa ani po opakovaných testoch nepotvrdí celý proces zisťovania totožnosti nájdeného dieťaťa len prehlbuje stále trvajúce utrpenie každého zo zúčastnených.
Jednoduchá fabula s jedinou do konca nevyriešenou zápletkou slúži ako základ pre rozohranie vnútorne vypätého príbehu z pohľadu malého chlapca, ktorého tlačí z jednej strany želanie matky získať naspäť strateného syna na strane druhej vlastný nevyjasnený postoj k bratovi-najdúchovi, od ktorého nejasne cíti útok nvlastnú pozíciu v rámci rodiny. Tento mikropríbeh slúži ako pars pro toto na vyjadrenie fyzickej i emocionálnej okyptenosti, akú spôsobuje vojna ešte i generáciám po nej. Obraz vojny bledne len veľmi pomaly ani jej potláčanie prácou zveľaďovaním majetku nepomáha, lebo neexistuje nič materiálne, čo by vyvážilo zotrelo prežité utrpenie. Treichel demonštruje vnútorné komplikácie vyrovnávania sa s minulosťou na príklade neovládateľného materského citu, cez detského rozprávača zaťahovaného do kolotoča preverovania potvrdzovania identity bez toho, aby mal možnosť výberu.
Román ٰٱý má v mnohých črtách realistické smerovanie, vyznačuje sa zameraním na detaily, či už sú z vonkajšieho alebo vnútorného prostredia, a rozvíjaním vybraných útržkov spomienok z viacerých uhlov. Oproti charakteristikám vzájomných vzťahov v rodine stoja pasáže venované prezentácii dobového vedeckému jazyka. Napriek záplave číselných údajov zdaniu neodškriepiteľnej pravdivosti sa z desiatok správ, ktoré majú vyviesť všetkých z neistoty, nedozvedáme absolútne nič; absurdnosť prichádza k svojmu vrcholu, keď z porovnaní telesných proporcií členov rodiny nielenže nevyplýva uspokojivá odpoveď o nájdenom dieťati, ale spochybní sa aj príbuznosť mladšieho syna s vlastnou matkou otcom.
Treichel vo svojom Stratenom vytvoril typ klasickej problémovej prózy, miestami opisnej vysvetľujúcej, no schopnej prenikať hlboko za zdanlivo jednoduché fakty. Rozprávač síce vidí oveľa viac, než by bol schopný ním predstavovaný chlapec vzhľadom na svoj vek vnímať, darí sa mu však ukázať, akým spôsobom boli myšlienky ústredných postáv dlho naviazané na zlú spomienku z vojny – koniec prózy neprináša žiadne výraznejšie zmiernenie napätia, tak ako niekedy neprináša úľavu ani plynúci čas.
Adela Gabríková
