��������

Filozofia ako ��á���첹 k múdrosti

Ako akademickí filozofi zvyčajne musíme na seba vziať prestrojenie formálnosti, odosobnenosti, aby sme vyhoveli kritériám kladeným na vedecké filozofické štúdie. Prísnosť, vedeckosť, systematickosť, jasná logická argumentácia, s jasnými závermi. Otázka kladúca problém – odpoveď navrhujúca riešenie alebo originálny prístup k problému, ktorý by mohol otvoriť dvere pre rôzne riešenia problému. Vo filozofii však vieme, respektíve aspoň tušíme, že každá otázka sa vynára z, ale zároveň aj vedie do labyrintu sveta.

Ak je filozofia ��á����dz� k múdrosti, vie, že nemôže nebyť �Dz��Dz���á. Takmer tri roky po smrti Teodora Münza vyšlo druhé vydanie jeho Listov filozofom (pôvodne 2002) so zachovanou jazykovou redakciou Sone Čechovej, životnej partnerky a manželky autora, ktorej je pôvodne táto kniha aj venovaná. Formát listov prezrádza osobný prístup k filozofickým problémom, ktorý je pre diela Tea Münza charakteristický. Ide tu o ľudskosť, o večnú otázku Čo je človek?

10 listov, 8 adresátov, jeden životný zápas

Autor svoje vyznania a polemiky vložil do 10 listov, z tohto dvom vybraným filozofom venoval po dva listy. Výber filozofov prezrádza aj vlastnú filozofickú orientáciu Tea Münza, jeho prístup k dôležitým otázkam, ktorý sa má osvedčiť v priateľskom zápase s velikánmi dejín filozofie.

Prvý list je venovaný Platónovi, ktorého nesmierny vplyv na podobu dejín západnej filozofie, teológie, ale aj každodenného života je nespochybniteľný. Už tu, v prvom liste, sa potvrdzuje, že prirodzenosť a dôstojnosť človeka je nadčasovou a zároveň ústrednou otázkou celoživotnej filozofickej práce Tea Münza. Jeho brilantná implicitná kritika odklonu platónskeho idealizmu od prírody nám pripomína, aké dôležité je byť si vedomý týchto ����ٲ��ڲ��������ý���� koreňov súčasných, veľmi konkrétnych existenčných hrozieb. Istote poznania sme obetovali vlastnú prirodzenú včlenenosť do prírody, kozmu. Mierne vyčítavý tón autora nekompromisne mapuje premyslenú sokratovsko-platónsku stratégiu budovania metafyziky ako účinnej zbrane voči všetkému relativizmu, ateizmu, subjektivizmu a materializmu. Skrátka – išlo o úpornú, dejinne mimoriadne úspešnú akciu za záchranu ilúzií. Pardon – Pravdy. V praxi však, napriek tejto idealistickej tradícii (alebo práve kvôli nej?), čelíme neustálym konfliktom, sporom až absurdných a tragických rozmerov. A to napriek 2,5-tisícročnej tradícii západnej filozofie s jej úžasnými myšlienkami, teóriami, riešeniami pre spravodlivý a mravný život. „Je potom naša možná záhuba len vecou nedostatočného poznania človeka, ako sa to dnes všeobecne myslí a ako som to naznačil aj ja, alebo je chyba kdesi hlbšie, v našej biológii, ku ktorej patrí aj naša psychika? Ale prečo by napokon nemohol život s nami experimentovať, a to aj neúspešne? Nie sme nijakí jeho vyvolenci, skôr trestanci a dobré pokusné králiky.“ (s. 25)

V druhom liste, adresovanom Voltairovi, je ústredným bodom práve prítomnosť zla vo svete a otázka jeho pôvodcu. Kým Platónovi autor tykal, Voltairovi vyká. Pokračuje, vyzdvihujúc Voltairovu súcitnosť a neopakovateľné majstrovstvo irónie, v poukazovaní na večný rozpor medzi ideálmi a skutočnosťou aj v ľudskom myslení či konaní. Tiesnivý rozpor medzi tzv. prírodnou nevyhnutnosťou a (s)vedomím, a to na pozadí vlastnej smrteľnosti. Je bolestné uvedomiť si, že rozum nie je len výsadou, ale aj prekliatím. Čeliť fatálnemu evolučnému reťazcu a vzájomnej previazanosti všetkého jestvujúceho znamená aj odvahu položiť si otázku, ako ospravedlniť boha za existenciu zla. Jednoducho nastoliť problém teodícey. Toto že je najlepší z možných svetov (Leibniz)?! Ani Voltaire nie je ušetrený istej formy teodícey – jeho deizmus, ktorý tvrdí, že „boh vraj dal hneď pri stvorení svetu nemenné zákony a odvtedy doňho už nezasahuje“ a že jeho „vôľa je takto večná a nemenná, vyjadrená v jeho diele – prírode“ (s. 35), kladie problém dobra a zla do prírody. To je však len naše hodnotenie, príroda osebe nie je ani dobrá ani zlá. Autorov zápas o ľudskosť pokračuje aj konfrontáciou rôznych iných foriem teodícey vrátane tých moderných, „filozofujúcich“. Nekompromisne vyjadruje svoj jasný postoj, pričom však problém človeka ostáva preňho večne živý, otvorený: „Nielen Boh ako príroda, ale ani Boh ako človek nie sú pre teodíceu prijateľní, nie je prijateľná žiadna teodícea.“ (s. 43)

Tretí list patrí Albertovi Schweitzerovi. Teo Münz je autorom doslovu k slovenskému prekladu Schweitzerovej knihy Kultúra a etika (1982), ktorá ho hlboko oslovila. Úcta k životu, k prírode, vedomie vlastnej včlenenosti do nej, ale aj vlastností človeka, ktoré sa voči prírode iracionálne búria, ničia ju a využívajú. Autora zaujala myšlienka, že mravné hnutie v človeku sa dokáže zrodiť z jeho interakcie s prírodou. „Jednota cítenia a myslenia“ – to je presne to, v čom až nepochopiteľne zlyhávame. Aj vo filozofii. Pretože to je tá jednota, ktorá umožňuje aj to podstatné – jednotu myšlienky a činu; každá teória je totiž aj praxou. Rovnako v tomto liste je predmetom pozornosti Tea Münza boj medzi „dobrom“ a „zlom“. A hoci  sú ideály Schweitzerovej etiky mimoriadne ušľachtilé, pritakať len jednej strane, chcieť absolútnu mravnosť znamená, ako poznamenáva autor listu, v konečnom dôsledku �Ա�ú���ٳ� k životu ako takému. Samotná mravnosť, „najdôležitejšia disciplína našej kultúry“, prezrádza našu rozpoltenosť, škodlivosť sebe samým až na smrť. Naopak, afirmatívny, kladne potvrdzujúci postoj k životu nás sám osebe síce „nespasí“ pred týmto údelom, ale mohol by nám umožniť žiť dôstojnejšie. A tak aj keď nesúhlasíme s niektorými ideami a teóriami, je dobré, že prinášajú konkrétne problémy a otázky.

Štvrtým listom autor oslovuje Majstra, ktorý znamenal pre jeho filozofický vývoj veľmi veľa. O tom svedčia aj preklady, publikované štúdie, ale aj samotná argumentačná stratégia Tea Münza. Ludwig Feuerbach je preňho „duchovným otcom“. V tomto liste sa autor vyrovnáva aj sám so sebou, reflektuje svoje filozofické korene, ktoré formovali jeho osobnosť, charakter. Od bojovného ateizmu k ateizmu s nadhľadom, alebo nietzscheovsky povedané – so šašovskou čiapkou. Vskutku hmatateľný vývoj od závislej, ťavej slobody cez leviu, pyšnú a bojovnú k tej skutočnej, nevinnej, detskej, ktorá sa vie smiať... Táto múdrosť však znamená aj vedieť odpútať sa od svojich „majstrov“.

Dva nasledujúce listy sú venované Friedrichovi Nietzschemu. Autor priznáva, že s napísaním týchto dvoch listov váhal. To svedčí o vážnosti a hĺbke vzťahu k tomuto filozofovi a jeho filozofickému odkazu. Vskutku, aj príbeh prvého stretnutia s Nietzscheho dielom a následného „oťukávania sa“ pripomína priam osudovú príťažlivosť. S jeho dielom Teo Münz spoznal „najhlbší psychologicko-filozofický ponor do ľudského života“, s akým sa vôbec kedy stretol. Osudové lásky však prinášajú okrem ohňa a radosti aj bolesť, sklamania a nakoniec aj nevyhnutný rozkol. Tak aj autor vo svojom chápaní Nietzscheho filozofie obrúsil vlastné presvedčenia a filozofické náhľady. V prvom liste sa Nietzsche objavuje nasvietený svetlom „Nie“, t. j. negácie – akoby nebolo nič na človeku či ľudstve, čo by bolo hodné onoho povestného „Áno“. Dôsledne vypestovaný kvet nihilizmu. V tomto bode by sa azda čitateľovi žiadalo napísať list samotnému autorovi, pretože vyčíta svojmu druhému Majstrovi protirečenia, ktoré ešte v liste Schweitzerovi predkladal ako argumenty proti jeho univerzálnej etike... Zaujímavý je však samotný spor s Nietzschem v otázkach sociálno-politického usporiadania, kritika rozdelenia morálky ľudí na otrockú, morálku stáda, a panskú morálku. Teo Münz tvrdí, že veď „demokracie nie sú stádové“ (s. 98).Tu mu však možno oponovať – bola to predsa demokracia, ktorá umožnila popravu Sokrata.

V druhom liste sa autor venuje otázke hlbšej zakotvenosti morálky. Ako je to s inštinktmi a rozumom, aká je dynamika medzi človečenskosťou a  zvieratosťou? Neopakovateľne priamočiaro autor predstavuje človeka v jeho výšinách, ale aj prostredníctvom jeho „podzemia“. Vývoj je zároveň degeneráciou. Aká je evolúcia morálky pri pohľade na božie prikázania z perspektívy etológie? Filozoficky zreflektované a podčiarknuté – pohľad to veru nie je lichotivý.

List Teilhardovi de Chardin je výsledkom reakcie na Chardinov provokatívny optimizmus, vyplývajúci z jeho originálnej kombinácie teológie a evolučnej teórie. Zmoralizovanie človeka je vraj prvkom samotnej evolúcie a ��á���첹 je najtajuplnejšou kozmickou energiou, kozmickým centrom, Vesmírnym Kristom. Síce originálny, ale zároveň až zahanbujúci antropocentrizmus. Stručne – kresťanská naivita, hoci aj afirmujúca vedecký pokrok, nebola ničím, čo by Tea Münza uchlácholilo. Jeho spytovanie sa na človeka a jeho zvláštnu povahu, pôvod, je o to nástojčivejšie.

Nasledujúce dva listy Karlovi R. Popperovi, voči ktorému Münz prejavuje mimoriadne úctivý prístup, prezrádzajú obdiv k jasnému a zrozumiteľnému štýlu filozofovania, ktorý nesie stopy osvietenstva. V týchto listoch sa odohráva polemika na pozadí dvoch otázok – pravdy a skutočnosti. Čitateľ môže obdivovať Münzov rozhľad nielen v dejinách filozofie, ale aj prírodných vied. Toto nám dnes akosi chýba.

Nadčasová výzva

Posledný list je venovaný Marianovi Várossovi, významnému slovenskému filozofovi, axiológovi a teoretikovi umenia, ktorý zomrel v roku 1988. Teo Münz sa tejto výnimočnej osobnosti, ktorá oplývala originalitou a snahou o vlastný vklad do filozofického myslenia, hlboko klania. Rozpoznáva v jeho tvorbe – na slovenské pomery – ojedinelý znak mysliteľskej slobody. To je zároveň nadčasová výzva Tea Münza aj ako historika slovenskej filozofie k tomu, aby sme sa pokúšali myslieť samostatne a slobodne. Jeho filozofický odkaz je aktuálny dodnes a určite si ho pripomenieme pri budúcoročnom 80. výročí založenia Filozofického ústavu SAV.