ղľáԾ
Ľubomír Feldek: Veľká kniha slovenských rozprávok
Bratislava, Reader´s Digest Výber 2003
Ilustrácie Peter Uchnár
Je priam zákonité, že každý vážny človek si hľadá svoje korene, ačím je starší, čím má korene silnejšie i rozvetvenejšie, tým musí ísť takýto hľadač hlbšie a hlbšie, aby sa prezvedel, kam až tie korene, ba aj vlásočnice siahajú.
Na takúto prácu sa podobral – dodatočne vidíme, že sa na ňu chystal vlastne veľmi dávno - básnik, rozprávkar, esejista, prekladateľ Ľubomír Feldek, ajeho hľadanie prebieha pritom paralelne vo všetkých oblastiach jeho aktivity. Až zrazu po dvoch veľkých rozprávkových knihách – po Modrej knihe rozprávok (1974) aZelenej knihe rozprávok (1983) – vlastne po okrúhlych tridsiatich rokoch od jeho prvej „veľkej“ rozprávkovej knihy, vktorej zvečnil čaro rodiny, lásky adetstva, predkladá nám päťdesiat slovenských rozprávok, ďalšiu zo svojich veľkých kníh, opierajúcu sa tentoraz oširšiu rodinu slovenských rozprávkarov. Aj takéto začlenenie je súčasťou hľadania koreňov, lebo rozprávka, stará ako reč, sa splieta azapletá celé stáročia - až príde básnik aznova ju na niektorých miestach porozpletá ainde zas inak zviaže.
Prístup krozprávkovému materiálu, k dedičstvu, ktoré je dnes už bohato preskúmané, roztriedené (i keď stále nie sú povydávané všetky bohaté zberateľské záznamy), môže byť „básnický“, keď si zapisovateľ prispôsobí texty tých, čo mu poskytli materiál, alebo historický, ktorý chce konzervovať každú odchýlku, každý odtienok vrozprávaní avmotivickej štruktúre. Feldekov text je zhľadiska týchto kritérií výsostne básnický. Mnohé rozprávky doveršoval, dobásnil, dorozprával, stavebne dotiahol po svojom, adodal im takú presvedčivú logiku, až sa čudujeme, ako sme ich doteraz mohli čítať inak. Fascinovať nás bude napríklad Mechúrik-Koščúrik ajeho kapela, pripomínajúca „túlavú kapelu“, ktorá nejde iba na vandrovku: odvíja sa pred nami celý príbeh gajdoša, ktorý si cestou priberá ďalších svojráznych muzikantov. Jeho výber sa začína práve vandrovkou. Akeďže vajce je symbolom večného, obnovujúceho sa kolobehu života, kniha sa feldekovsky kruhovito uzatvára „vajcovými“ rozprávkami: od prvej Ako šlo vajce na vandrovku po záverečnú Zrno ako slepačie vajce.
Po Rúfusových veršovaných rozprávkach máme tu teda ďalšie slovenské ľudové rozprávky vpodaní básnika, rozprávky miestami aj prerozprávané z„reči do reči“, pretože niektoré slová dnes nadobudli iný význam alebo sa z nich stali pre nové generácie nezrozumiteľné anachronizmy. (Z Dobšinského „sestričky nebožtičky“ vrozprávke Bračok vtáčok sa stáva „sestrička-nešťastníčka“ vo Feldekovej rozprávke ճáč-Աǰáč astýmto prístupom súvisí aj celá jej interpretácia, v závere pozmenená.)
Licentia poetica umožňuje autorovi, aby dofabuloval aj pisársky zápis Amen, zabil babu kameň zmníchovského kódexu, alebo aby ho dotiahol podľa najnovších výskumov (záver pôvodnej rozprávky Bračok vtáčok, ktorým si vydýchol mních Ján zLefantoviec, keď dopísal tzv. Elifandov kódex.)
Feldekove rozprávky, ktoré spolu s jeho predošlými detskými knihami rozprávok tvoria triptych, sú dielom moderného rozprávkara.
Feldek, čerpajúc priamo zo starých kódexov, postupuje dopredu návratmi do minulosti. Atak ako Ján Kollár urobil svojho času obrovskú službu slovenskému jazyku aslovenskej kultúre, keď zozbieral slovenské ľudové piesne, známe Spievanky, aj Ľubomír Feldek, ktorý prerozprával, dotiahol aprebásnil slovenské ľudové rozprávky, urobil neoceniteľnú službu slovenskej literatúre. Sledujme jeho cestu cez Kollárovu Mínu kminnesängrom, medzi ktorými našiel svojho predka, cez Van Stiphouta kVan Veldekovi, cez slovenské ľudové rozprávky kvlastnému rozprávkarskému naturelu, aby nám napokon dokázal, že človek je doma tam, kde má svoje rozprávky.
Anna Blahová
