ղľáԾ
Môj tip
Tomáš Janovic: Veselá knižka do prvej lavice
Bratislava, Mladé letá 2001
Milí čitatelia,
Sadli ste si do prvej lavice, kde vás už čaká knižka. Možno vôbec prvá, neviem. Ale určite prvá, vktorej sú dve knižky. Dal som totiž drevenému tatovi do ruky veľkú rozprávkovú varechu ateraz som zvedavý, či vytvoria nerozlučnú dvojicu. Tak ako stôl astolička, čerešňa akôstka alebo tvár aúsmev.
Veselé čítanie, lebo čítanie je radosť. Viem to zvlastnej skúsenosti.
Tomáš Janovic
áԾ
Veselá knižka smutného klauna
Na zadnej strane obálky Veselej knižky do prvej lavice vidíme fúzatú Vasilisu Prekrásnu – Tomáša Janovica – ako zo všetkých rukávov i „nohávov“ rozsýpa poklady, farebné ceruzky, ktorými tento „drevený tato“ napísal nespočetné básničky arozprávky pre svoje dcéry – Katku aTáňu. Treba oceniť vydavateľstvo Mladé letá, že si spomenulo na tohto plachého viťúza, kaukliara, čarodejníka avydalo ako Prvú knihu tým najmenším žiačikom do lavice práve Janovicove Rozprávkové varechy aDreveného tata. Lebo tieto ohňostroje nápadov majú už svoje roky, možno sa rodičom dnešných prvákov už rozpadli od častého čítania, listovania. Unás sa stále túži po novom, po nových autoroch anápadoch, zatiaľ čo tie osvedčené, stále majúce iskru, si dnes už nik nevšíma, zapadajú prachom. (Dúfam len, že sa vydavateľstvo Mladé letá nezľaklo rozprávkovej varechy, ktorou mu pohrozil náš smutnosmiešny mág...)
Janovicove radostné verše apríhovory deťom sú zábavné ahravé, vždy tam svieti zlatá lampička nápadu aotcovskej lásky – to aby sa deťúrence nebáli byť doma samy. Ľahko si ich malí čitateľkovia osvoja azapamätajú. Každodenné veci ožívajú vruke neúnavného žartovníka (bába, ihla, jabĺčko...), nájdeme tu láskavé karhanie detskej uvravenosti aneporiadku vizbe, zvieratká istrigy. Ilustrátor Peter Cpin si prišiel na svoje, nemusel šetriť farbami a „šašovinami“, aby priblížil deťom „táňoviny“, drobné nonsensy, objavy, jazykolamy...
Po plnom vreci veršov prichádzajú rozprávky – Ožuvačkovom kráľovstve, opremrznutej jabloni arozprávkových varechách. Je to tak trochu ouž odchádzajúcom svete mlynčekov, skríň, sviniek-pokladničiek, gramofónov... Deti aspoň spoznajú zopár milých starožitností, ešte nedávno našich pomocníkov apriateľov. Napokon, veď už aj ten písací stroj, na ktorom boli texty vyťukané, odchádza do zabudnutia...
Janovic si vždy rád prikorenil moderný nápad nejakou perličkou zdetskej či ľudovej tvorivosti:
„Kozikuzi kozuka, / ence lence fáry. /
Vozivuzi vozuka, / ajta pajta láry.
Dulavila vulavi, /exe pexe raps. /
Luvalida vudali, /upta hupta kapsa.“
Tieto veršíky by sme už asi na staré kolená nenapísali. Boli to šťastné chvíle, keď nám zlatý dážď veršov arozprávok pršal akoby sám od seba zúst, zrozprávkových rukávov. Naše deti nás ktomu prinútili, lebo rozhlas atelevízia sich večerníčkami boli veľmi málo. Ratolesti si pýtali viac aviac. „Tato, ty si mával / lepšie výmysly!
Výmysly ti vari / zhlavy vymizli?“
Verím, že malí čitatelia si vtejto knižke nájdu dosť psiny ačertoviny, radosti zo života, ktorá nám, už starým klaunom, akosi chýba.
Pekný čit, buďte fit!
