ղľáԾ
Rozprávkové oriešky duše
Ján Uličiansky: Veveričky, Bratislava, Perfekt 2008
„’Malá veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) je čulé, veselé anaskrz neškodné zvieratko, ktoré sa dá rado hladkať arozmaznávať. Pozná svojho opatrovateľa, je prítulná, učenlivá, prichádza na zavolanie,’ píše oveveričkách pán Brehm vknihe Život zvierat.“ Citátom zo známej encyklopedickej knihy ozvieratkách nemeckého zoológa Alfréda Edmunda Brehma otvára Ján Uličiansky poznávaciu výpravu za životom týchto príťažlivých tvorov. Čitateľa, samozrejme, nenecháva pri vecných informáciách. Poznávanie predsa len nespočíva vobsiahnutí faktografie. Záleží aj na tom, nakoľko sa spoznatkami zžijeme, rozmýšľame onich ači sa nám chce pátrať po ďalších súvislostiach.
Autor sa vybral cestou starých majstrov spisovateľov, ktorí svoje vecné tvrdenia osvetľovalidrobnými príbehmi – exemplami, paralelami. Pozýva čitateľa zažiť jedinečný príbeh sveveričkou Veronkou apresvedčiť sa otom, či Brehmovo tvrdenie naozaj platí.
Na hodnotnú knižku by pravdepodobne vystačil už tento jednoduchý model: téza - ilustrácia. Dieťa by sa učilo pracovať svecnou informáciou vširšom kontexte, pestoval by sa jeho osobný vzťah kprírode, rozvíjala by sa jeho fantázia, analogické myslenie. Autor však svojho čitateľa vedie ďalej. Povzbudzuje ho, aby rozmýšľal vo viacerých rovinách. Nestačí mu, že sa cez príbeh zoznámi so spôsobom života veveričky. „Čulé, veselé aneškodné zvieratko“ dáva do konfliktného prostredia, vystavuje ho civilizačnému stresu, odkrýva problematickosť jeho kontaktu sľuďmi. Brehmova knižka zdruhej polovice 19. storočia ukazuje lesné zvieratká videálnom svetle. Príbeh veveričky Veronky vyznieva však polemicky, lebo autor odkrýva, nakoľko sú reakcie tohto zvieratka podmienené drastickými zásahmi ľudí.
Veverička Veronka je dlhodobo stresovaná nedostatkom lesnej stravy. Navyše, jedného dňa ju vyplašia drevorubači: zotnú strom, vdutine ktorého býva. „Nervovo“ sa ztoho zrúti. Na odporúčanie lesného doktora ďatľa sa vyberie do kúpeľného mestečka Orieškova, aby sa zotavila aužila si opak – ľudskú starostlivosť. Osobitou rovinou rozprávania je vzťah Veronky achlapca, ktorý sa lieči vkúpeľoch po úraze. Ich príbeh je ovzájomnom poznávaní, zblížení, a pritom vzácnom rešpektovaní vnútorných hraníc. Priateľstvo prináša obidvom „pacientom“ postupné uzdravenie. Veverička nadobudne opäť sebadôveru, čo sa prejaví aj na jej zdravom rozhodnutí vrátiť sa do prirodzeného prostredia. Dokáže opustiť pohodlný „kúpeľný štýl“ abyť znova pravou veveričkou.
Obohatením príbehu sú poetické vsuvky. Pripomínajú piesňové interlúdiá. Predznačujú, komentujú dej, lyricky vyjadrujú jeho náladu a ako „esenciálne zložky“ dávajú vyniknúť jeho dôležitým farbám avôňam.
Významový dosah knižky umocňujú ilustrácie Petra Čisárika. Vychádzajú zprincípu puzzle, ktoré sa dá doplniť,jeho časti však môžu vytvoriť aj samostatnú plastickú scénu. Podobne ako vživote. Cez pociťovanú prázdnotu sa nečakane dostávame do súvislostí, ktoré by sme si predtým na obraze nevšimli.
Timotea Vráblová
