ղľáԾ
ԳDZť Ballove knihy obvyklým spôsobom sa mi zdá márne. Napokon, jeho tvorba celkom spoľahlivo odporuje akémukoľvek kritickému súdu, nezastavuje sa, rozrastá sa, je svojská so všetkým, čo toto slovo obsahuje. Ak nechceme stroho opísať svet jeho najnovšej knihy Medzi ruinami, je nutné pokúsiť sa viesťsňou dialóg. Oto ide neraz vsamotnej Ballovej tvorbe – hovoriť sniekým, hoci aj so sebou samým, ohocičom, hocijako.
Najnovšia próza je postavená na komunikácii nevyrovnaného malomestského psychiatra Felešlegiho srôznymi ľuďmi. Nie sú to však celkom normálne rozhovory. Ako to vyžaduje psychiatrická prax, ide často omonológy pacientov osvojich problémoch, občas prerývané doktorovými lakonickými odpoveďami,odporúčaniami aprejavmi jeho všeobecného nezáujmu. Dopĺňajú ich krčmové rozpravy, ktoré nemajú začiatok ani koniec anie je isté, či ich niekto vôbec vníma, a listy od Felešlegiho bývalej (zjavne nevyliečenej) paranoidnej pacientky Vargovej, ktorá vnich rozpráva svoju smutnú rodinnú históriu, toxickú fixáciu na otca akomunistickú minulosť. Vneposlednom rade do tejto schémy „monologickej“ medziľudskej komunikácie spadajú aj psychiatrove sotva čitateľné písačky, ktoré študentky (a jeden študent) krajskej univerzity dešifrujú, prepisujú po svojom adávajú im rôzne vyznenia a významy.
Vargovej listy majú na jednej strane vyjasnený svetonázor, na druhej strane sú skrumážou bizarných až protichodných ideológií. Felešlegi, naopak, všetko relativizuje, vtejto relativizácii je však maximálne dôsledný, čo ho privedie do úplnej bezcieľnosti, do slepej uličky vlastnej existencie. Slepá ulička je priliehavé pomenovanie pre Ballovu knihu – nie je zbytočná, ale po jej prečítaní sa nedá zbaviť pachuti, že cesta ďalej nikam nevedie, že toto je naozaj všetko. Ato nie vzmysle literárnom, ale životnom. Život je tu oklieštený na slová, ktoré buď nikto nepočúva, alebo si ich zle vykladá, na nenávidené rodinné nedeľné obedy, na ľudí plných predsudkov snepochopiteľne sebavedomými názormi, na kolotoč dní anocí, ktoré človeka vedú do záhuby pred záhubou. Predurčenosť takého osudu otvára v próze hneď Felešlegiho zatknutie: „potácal sa kdomu blízko tenisových kurtov, susedia ho pozorovali zokien ažiadneho neprekvapilo, že prišiel tak, ako prišiel, taký, aký prišiel, ani to, že vzápätí si prišli poňho. Ale najmenej prekvapený bol aj tak on sám.“ (s. 7) Balla potom len dokazuje, ako veľmi postavy nie sú prekvapené, len aby v najlepších momentoch prózy zistili, že sa vo svojich záveroch unáhlili avždy je možné klesnúť ešte nižšie.
To sa vknihe týka aj spoločnosti. Ballova tvorba má od istého času (okrem menšieho množstva starších poviedok systematicky prinajmenšom od prózy Vmene otca) tendenciu konfrontovať sa so spoločenskými náladami – nie spochybňovať status quo, ale komentovať nehumánne anehumanistické názory, ktoré zasahujú do slobody jednotlivca, patriace minulosti i súčasnosti. Medzi ruinami, ako už implikuje názov (medzi nami – ruinami), zrejme prinúti čitateľov hovoriť ospoločenskom presahu, no je to presah relativizujúci, priam až kruto bezcieľny. To pociťuje aj sám Felešlegi, nastavený proti všetkým anikomu, súznejúci snikým a každým: „nadšene tlieskali, lebo boli namol amysleli si, že Felešlegi tam protestuje proti neľudskému kapitalizmu ademokracii, lenže on tam protestoval proti všetkému avšetkým.“ (s. 112) Ak je spoločnosť poskladaná zo zmätených jedincov bez východiska, potom ani spoločnosť samotná nebude mať východisko: „nefunguje žiadna ideológia, je tu dno aešte aj vňom sú padacie dvierka. Pád môže byť večný ato je dobrá správa, ale iba ak sa vám páči takáto forma večnosti.“ (s. 252 – 253)
Toto nie je výzva kplochej angažovanosti, ale obyčajná naivná otázka: ktorým smerom sa teda máme vydať, keď stojíme vslepej uličke? Na konci knihy sa Balla s dvojnásobným odstupom vo vloženej Felešlegiho poviedke oboxerovi vringu pýta: „Čo by tam hľadal?“ Boxer precitne: „Všetko vživote vzdal bez boja. Preto aj teraz len šermoval rukami vzimných rukaviciach na toalete, niečo brblal, potom sa pošmykol arozbil si hlavu opisoár.“ (s. 257) Postavy, prostredie, príbeh, všetko je tu, samozrejme, nástrojom vyjadrenia ľudskej situácie prostredníctvom (dúfajme) extrémnych hyperbol, no napriek tomu mi nedá neuvažovať, či vôbec existuje nejaký svetlý bod vtom večnom páde a neustálom nazeraní do temnoty. Napokon, pocit, že oproti singularite ničoty je celý svet abytie záťažou, tlmočí Balla prakticky od svojho debutu.Predznamenáva ho už vpostave psychiatra, ktorého maďarské priezvisko odkazuje na nadbytočnosť – nie však zbytočnosť. Ako napísal Vladimir Nabokov v Lolite: „Azda ešte tápeme, ale tápeme inteligentne, ako gynekológ, ktorý ohmatáva nádor.“ Apráve vneutíchajúcej potrebe poznávať, prehmatávať, rozmýšľať a domýšľať je hodnota Ballovej tvorby. Ostatné implikácie Nabokovovej metafory netreba rozvíjať – vzhľadom na čierno-čierny svet Ballových postáv ajeho grotesknú podobu spoločnosti by však pripodobnenie autora ku gynekológovi aSlovenska kpriestoru jeho profesionálneho záujmu nebolo úplne scestné.
Nuž, žiadať od Ballu východisko zbezútešnej situácie by nedávalo zmysel, pretože tlmočí práve beznádejné ustrnutie človeka vbezvýchodiskovej existencii. Svet uviazol na mŕtvom bode a Felešlegi, súc sám zdemolovaný, blúdi medzi ľudskými a medzi doslovnými (hoci imaginárnymi) ruinami, symbolizujúcimi koniec, náhlu katastrofu či postupný úpadok. Balla vtom má jasno: „Nevedieť, kým má človek byť akde má svoje miesto – to je osud väčšiny ľudí, ktorí ani nevedia osvojej nevedomosti.“ (s. 222) Zkatastrofy sa dostať je možné: je viditeľná aposkytuje šancu na nový začiatok. Ale úpadok sa zvrátiť anapraviť nedá, ak nikto ani nemá kapacitu všimnúť si ho.
Ballovo literárne tápanie je síce inteligentné, ale o ľudstve vjeho prózach sa to rozhodne povedať nedá. Čakal som teda, či aspoň pre spoločnosť alebo ľudstvo ako také nájde nejaký smer. Samozrejme, nenašiel – zostáva len navštíviť pri nedeľnom obede tých pár ľudí, čo zostali, ao hocičom hocijako, bez konkrétneho zámeru, si snimi niečo povedať. Vtomto duchu najlepšie charakterizuje Ballovu tvorbu, ako inak, samotný autor: „v tom, čo robí, je popri hlbokej ľudskej bolesti napriek všetkému aj obrovský zmysel pre recesiu azároveň úprimný súcit sblížnym.“ (s. 246) Aje azda príznačne ballovské, že túto vetu, potvrdzujúcu seba samu, prednesie staromládenecký alkoholik sigelitkou vruke na psychiatrovom pohrebe.
