ղľáԾ
Nová zbierka Príbeh (ja) na mladom snehu poetky, výtvarníčky adivadelníčky Anny Ondrejkovej vychádza po sedemročnej pauze.
Zbierka však nesie typické tematické aj tvarové znaky jej predošlej tvorby, ktorú najnovšie rozvíja vrozsahovo a kompozične zomknutom cykle, rozdelenom do štyroch prepojených oddielov, nazvaných – v zhode sminimalisticky, no mnohorako (aj hlučne) pulzujúcim rytmom knihy – číslicami 1 ž 4.
Výpovedný je už samotný názov zbierky, ktorý vsebe kondenzuje aktuálnu fyzickú ukotvenosť aj procesuálnosť astým korešpondujúcuambivalentnosť, ktorá sa v kontexte autorkinej tvorby týka viacerých pólov, vrátane (nielen individuálne zastúpených) zámen „ja“ a „ty“, sna areality, vysokého anízkeho, posvätného asvetského, minulého asúčasného/budúceho; za všetko hravé: „viemneviemviemneviemviem“ (s. 16), prípadne: „: už nie som (bola som? nebola):“ (s. 39).
Ľadové ostne
Lyrická subjektka svoje prežívanie opäť napája na kolektívne (nábožensko-mytologické, rozprávkové čilegendické) siete, ktoré ju vminulosti čiastočne zachraňovali, prípadne jej poskytovali harmonizačné vedomie začlenenia individuálneho (aj) utrpenia do vyššieho celku, no tentoraz predstavujú takmer výlučne skôr kruto stotožňujúce (ľadové) ostne: „vedro je plné baránkovej krvi (...) mala som ťa držať vnáručí, / kým si umieral // mala som ležať pri tebe / vohnivozelenej novembrovej tráve / sprerezaným hrdlom“ (s. 34; škoda len následného dopovedania, ktoré predošlý účinok oslabuje: „vedro je plné krvi // plné mojej krvi“, s. 35).
Kniha je vnorená do durasovskej melanchólie („priskoro sme podstúpili smútok“, s. 21), naberajúcej nielen hmlisto povznášajúce, ale aj priezračne temné, a predsa hmatateľné kontúry – či už ide olásku, ktorej sila sa klenie ponad storočia („vo mne snežiacej / pred tisícimi rokmi / vo sne: vdcére / inej ženy: inej Izoldy: / more je: voku“, s. 20), noje opakovane konkretizovaná vexistencii tu ateraz milujúcej hrdinky („posteľ, na ktorej / umriem (...) neprestala som ťa milovať / (Tristan)“, s. 54), o (rodovo príznakové) starnutie vindividuálne pozitívnom („krásna [stará achorá] žena“, s. 43) aj (cez spoločenský raster snímanom) negatívnejšom duchu („na káre stojí priezračná kráľovná / : čierne vtáky zmrzli, opadali: zúbožená: / starnúca: vezú ju“, s. 29), alebo o existenciálnu sizyfovskú nezmyselnosť („do hustnúceho jazera: / akto vypláva, / toho hodia na oheň, / kto nezhorí, / toho ukameňujú“, s. 53), ktorá je (nateraz vskutku skromne) dotváraná upokojujúco metafyzickým presahom („krv tečie do mora // more do srdca jediného Boha“, s. 22), resp. cyklickosťou („mladý sneh sa zosúva / do môjho prázdneho / lona / do počiatku / noci“ (s. 27) dotovaným vedomím (ne)konečnosti ľudského života: „dvere horia: / dvere sa zatvorili, horia“ (s. 56).
Snehoheň v kostiach
Povedané ústi nielen do obsahovo podnetných, ale aj vizuálne uhrančivých, hrozivo estetických pasáží: „zavesenej dračej srny: vo mne / na striebornom háku: / konečnej, snežiacej, // bez dychu“ (s. 20).
Pokiaľ ide opoetiku, autorka naliehavosť výpovede, neodbytnosť myšlienok apociťovaných stavov zintenzívňuje výrazne častým, prevžne funkčným (chvíľami totožným či– aj medzitextovo – refrénovitým) opakovaním: „tancujem vprázdnom divadle, potme: / tancujem / : / tancujem, / krvavý mladý snehoheň vkostiach“ (s. 17; slovné novotvary sú pre Ondrejkovej svojsky bizarný svet príznačné tiež, nielen čím sa jej tvorba zbližuje sbásňami Evy Luky).
Verše sú zároveň opakovane prerývané pozornosť spomaľujúcim, to-ktoré miesto prehlbujúcim začleňovaním dvojbodiek, hoci už nie natoľko extenzívne či vzmysle slabikovania bolesti, ako to bolo v tvarovo experimentálnejšejzbierke Izolda: sny, listy Tristanovi (2010), po ktorej nasledovala už vprvom pláne pokojnejšia knižka ÚDzť (2013).
Umelecky hodnotné
Ako je zrejmé i zpredošlých ukážok, silné zastúpenie má vbásňach (aj sakrálne erotická) telesnosť, sňou súvisiace as autorkinou profesijnou viacdomosťou súzniace inscenovanie (sa) („opustené javisko [surový slaný prievan], / na ktorom stále tancuje / smutný anjel“, s. 15), ale aj odstúpené meta-naratívy: „v zasneženej záhrade (ďalšia fotografia?) //: ‚nikdy som nebola taká šťastná‘ (zlatistý hlas)“. (s. 16) Ojedinelo sa ozve i (v kontexte zvyšku mierne rušivý) angžovanejší tón: „prebúrali tretí oblok, dvere, zriadili / herňu: veľký úrad //: popravisko“. (s. 44)
Viaceré (spomínané) kvality zbierku zbližujú s– v mnohých ohľadoch, samozrejme, odlišnou – tvorbou Jany Bodnárovej a Mily Haugovej, ktoré vroku 2021 takisto vydali zväzky poézie. Podobne ako ony, aj Ondrejková novou tvorbou potvrdzuje vývinovo relevantné, umelecky hodnotné miesto v aktuálnej poézii.
Anna Ondrejková: Príbeh (ja) na mladom snehu
Levoča : Modrý Peter, 2021
