ղľáԾ
Taje ainotaje postmoderny
(Nad dvomi románmi svetovej literatúry posledného obdobia)
Milorad Pavić: Vnútorná strana vetra
Petrus, Bratislava 2005
Preklad Karol Chmel
Vnútorná strana vetra je tretím románovým opusom svetoznámeho srbského spisovateľa, literárneho vedca aesejistu Milorada Pavića, ktorý sa preslávil predovšetkým svojim prvým románom Chazarský slovník. Ten bol prakticky ihneď po vydaní vJuhoslávii preložený do niekoľko desiatok jazykov. Chazarský slovník je dnes jedným z najvýznamnejších anajvplyvnejších textov svetovej literatúry 20. storočia, existujú oňom webové stránky anespočetné množstvo dizertácií.
Milorad Pavić sa narodil 14. 10. 1929 vBelehrade, kde vyštudoval juhoslovanskú literatúru. Doktorát získal na Filozofickej fakulte vZáhrebe. Ako literárny vedec sa presadil prácou Dejiny srbskej literárnej epochy baroka, vktorej vytvoril syntézu srbskej stredovekej aromantickej literatúry. Pôsobil na univerzitách vo Francúzsku, Rakúsku, Nemecku, Rusku aTaliansku.
Pre Pavićove texty je príznačná veľká miera tolerancie krôznym interpretáciám. Jeho diela sú poznačené poetikou postmodernizmu, viacvrstvovými výpoveďami oviacvrstvovej realite ahrou so stredovekými aromantickými motívmi. Všetky atribúty takéhoto textu spĺňa aj román Vnútorná strana vetra. VPavićovom románovom svete sa stiera hranica medzi realitou afikciou, byzantský mysticizmus prestupuje romantickým príbehom onenaplnenej láske, dualita bytia sa pretvára na triadickosť avracia sa späť kpôvodnej jednote. Preto neprekvapuje, že vPavićových textoch významnú úlohu zohrávajú symboly, čísla aalegórie. Samozrejme, tými najdôležitejšími sú čísla 1, 2 a3.
Vnútorná strana vetra je príbehom starého mnícha, ktorý sa rozhodne stavať pred postupujúcimi Turkami chrámy Bohorodičke aspomaliť tak ich postup. Tento jednoduchý príbeh však vsebe skrýva niekoľko ďalších príbehov, tajných znakov, znamení asymbolov. Jediným písmenom, ktoré starý mních pozná je písmeno théta Θ, ktorým sa začína grécke slovo Bohorodička (Teotoklos). To dokonale vizuálne symbolizuje celý text, ktorý má dva začiatky, na každej strane knihy jeden, aspája sa vstrede.
Druhý text je tajomným príbehom mladej hudobníčky, ktorá ukončí svoj život nevysvetliteľnou samovraždou. Oba príbehy sa stretávajú až na konci/v strede, po smrti, po plavbe morom času anájdení konečnej jednoty. Vnútorná strana vetra je tiež kniha orôznych rýchlostiach nášho vnímania, bytia aprežívania. Každý vejúci vietor má totiž dve strany: vonkajšiu, ktorá je našou vzdialenou budúcnosťou, avnútornú, ktorá sa realizuje vpriebehu nasledujúcich dní. Záleží len na nás, ktorú skôr spoznáme či chceme spoznať.
Takmer baladický Pavićov príbeh sa zmieta vmnožstve intertextuálnych odkazov, rozoznateľných len odborníkom, náznakov anejasných napodobení. Celá kniha teda môže pôsobiť ako hlavolam, ale dá sa ňou plávať aj po povrchu. Každý čitateľ je odsúdený na vlastnú interpretáciu, na vlastné blúdenie vlabyrinte významov aalúzií. Pavićove texty sú nejednoznačné vo svojej jednoduchosti aviacvrstvovosti. Čitateľ je zároveň sudcom aj odsúdeným. Všetka váha rozhodovania leží na jeho pleciach.
Patrik Oriešek
