��������

V skvelom preklade Teodora Münza vyšli zlomkovité úvahy Friedricha Nietzscheho k fenoménu poznania. Vôľa k moci ako poznanie predstavuje časť posmrtne vydanej práce Vôľa k moci,ktorú písal v rokoch 1884 – 1888.

Vo viac či menej ucelených myšlienkových náčrtkoch Nietzsche demaskuje kategorické piliere nášho poznania, akými sú istota, pravda a kauzalita, pričom naznačuje, že celý proces poznania je len akýmsi perspektivistickým schematizmom: „Podstatné v našom myslení je zaraďovanie nového materiálu do starých schém...“ Vytváranie iluzórnej jednoty, zrozumiteľnosti vonkajšieho sveta, to je náš pud sebazáchovy. Podľa Nietzscheho je viera v definitívnu platnosť poznania druhom omylu, ktorý v sebe ale nesie význačnú hodnotu pre život.

Formulácia záverov metodológov vedy klopkajúcich kladivkom na základy poznania, hľadajúc poslednú, absolútnu istotu – tak to bola podľa Nietzscheho „formulácia nášho gramatického zvyku, ktorý k činu pripája činiteľa“. Ono Descartovo „Myslím, teda som“ nie je žiadna nespochybniteľná istota či pravda. Skôr ide o „fakt veľmi silnej viery“. Pojmy subjekt, ja, substancia – to sú „línie horizontu nášho poznania“, užitočné interpretácie, ale nie pravdy. Na absurdnosť ľudského nárokovania si na všeobecne platné poznanie poukazuje Nietzsche bludným kruhom ľudského uvažovania:

„Ako by mohol byť nástroj schopný kritizovať sám seba, keď môže na kritiku použiť práve len seba?“ Preto vyčíta metodológom vedy ich nedostatočnú reflexiu, že aj sebapozorovanie je výkladom. Proces myslenia, duch, čo myslí, logické princípy – to sú články viery veriaceho v myslenie. Od viery cez hodnotenie k pravde.

Logika ako rozumový nástroj vytvárania zrozumiteľného sveta predstavuje číre uplatnenie vôle k moci. Poznávanie je teda len obrannou reakciou pred strachom z neznámeho, nie hľadaním príčin. Nietzscheho biologizujúce úvahy o myslení sa môžu zdať poburujúce. Ale čo tým autor sleduje? Dráždi ho ľudská naivita pri hodnotení sveta...

Nietzsche preferuje pluralitný pohľad na svet. Tieto zápisky tak predstavujú črepiny, ktoré tu ostali po jeho výzve k človeku fantazírujúcemu o lepšom svete. Preto vyzdvihuje ešte vedu (fyziku), ktorá nám odhaľuje záhadnosť sveta v dianí, a dokazuje, že poznanie osebe je nemožné. To, čo považujeme za poznanie, to je omyl o nás samých, vôľa k moci, vôľa ku klamu.