��������

Lyrický subjekt básní debutovej zbierky Jána Badáňa Voňavé lásky (Komprint 2014) sa tiež rád túla po svete a s doširoka otvorenými očami vníma jeho krásu, ale i rozporuplnosť. Čitateľ sa s ním môže vybrať na potulky po Slovensku, Prahe, Paríži či iných mestách a miestach, no súčasne sa stáva spoluúčastníkom jeho cesty do vlastného vnútra. Lebo to je pre subjekt najdôležitejšie: cez reflexiu každodenných zážitkov, mikropríbehov a pozorovaní okolia spoznať samého seba. A pozorovateľ je naozaj dôkladný: vo svojich veršoch zachytáva veľkoleposť prírody, snové výjavy, ľudí v bežných denných činnostiach i sociálne problémy dneška. Najdôležitejšou témou, ktorá presakuje z oboch častí zbierky – Voňavé lásky a Anjeli nad Mont Blancom – je láska. Úprimný cit k žene, ktorú vníma takmer ako nadpozemskú bytosť, nedosiahnuteľný ideál, postupne prerastá do oslavy Boha a jeho nekonečnej stvoriteľskej sily. Práve príklon k vyššiemu princípu je pre lyrický subjekt útechou vtedy, keď častejšie ako lásku nachádza vo svete smútok a utrpenie a keď si čoraz viac uvedomuje vlastnú pominuteľnosť. V melancholických veršoch o starnutí cítiť jasnú inšpiráciu poéziou Miroslava Válka (�������Բ�á, �������ٰ���č�첹), básne o strate detstva a jeho premene na nelichotivý dospelý vek zasa evokujú Rúfusa. Badáň dokáže známe motívy účinne oživiť slovnými hračkami („Narodila sa lož / každému koho uhryzla / uhry zla / zrazu rastú“) a jeho krátkym, no výpovedne nasýteným textom nechýba melodickosť, rytmus a inteligentný rým, vďaka čomu majú potenciál osloviť širšie čitateľské publikum.