ղľáԾ
Poznáme míľniky histórie národa, ale čo vieme okaždodennosti jeho života? Až jej spoznaním si často uvedomíme vzácnosť jednotlivých chvíľ, zktorých mnohé sú neopakovateľné apodpisujú sa pod identitu človeka. Mnohé takéto okamihy zo života našich predkov odkrýva aj Zora Mintalová Zubercová vo svojej publikácii Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov, vktorej zachytáva realitu dní, akou žili naši prarodičia v19.storočí amedzivojnovom období 20.storočia. Zameriava sa zvlášť najužnú asevernú časť Slovenska. Ako etnologička, historička a múzejníčka dokázala na zachytenie aj tých najvšednejších okamihov zo života človeka využiť informácie nielen zarchívnych materiálov múzeí či starších literárnych prameňov, ale aj zrozprávaní očitých svedkov, ktoré spracovala pútavou formou asprístupnila ich tak širokému okruhu čitateľov.
Načasovej osi, ktorá bola rozhodujúca pre našich predkov – hospodársky či cirkevný rok, teda nie kalendárny, postupne prechádza zexteriéru nížin či hôr do interiéru chalúpky chudáka či kúrie zemana, od života navidieku kobrazu mesta či mestečka. Postupne sa zmieňuje oveciach či udalostiach, od ktorých sa odvíjal život sedliaka, či ktoré zohrávali dôležitú úlohu vživote panstva. Odkrýva život apostavenie mužov, žien adetí aich rolu vspoločnosti, ich nazeranie nielen na každoročne sa opakujúce udalosti, ale aj na počiatky (narodenie dieťaťa) či konce (smrť človeka). Život ľudu, najmä na vidieku, sa vminulosti odvíjal predovšetkým odprác napoli, lúke či vlese, bol viac spätý sprírodou, na čo autorka nezabudla upozorniť vtakmer každej kapitole. Využívala pritom aj citácie viacerých známych autorov, ako bol Ján Čaplovič (1780 –1847) Slováci vUhorsku, Juraj Fándly (1750 – 1811) Zelinkár,Piľní domajší apoľní hospodár, Alojz Medňanský (1784 – 1844) Nitrianska župa apod., ktorí vdanej dobe žili averne zachytávali skutočnosť.
Vknihe sa možno dočítať, že jedlo ateplo nebolo prenašich predkov samozrejmosťou, ale museli sa oň pričiniť tvrdou prácou, ba aj tak často nebolo čo do úst vložiť. Takáto bieda si potom podáva ruku s mnohými chorobami až epidémiami. Autorka sa zmieňuje o španielskej chrípke či týfuse, ktoré výrazne vminulosti zdecimovali aj obyvateľstvo našej krajiny. Upozorňuje však, že napriek útrapám bol náš národ vždy pohostinný: „chlebom alebo polievkou ponúkla gazdiná aj žobráka“ (s.41). Takmer vkaždej kapitole (aj keď sa zdá, že to nebol autorkin zámer) opätovne potvrdzuje, že viera vBoha je vnašom národe pevne zakotvená. Nech stáli naši predkovia predakýmkoľvek životným rozhodnutím, nech mali prijať aj tú najhoršiu správu, vždy sa uchylovali kBohu, „smrť bola súčasťou ich života, nebáli sa jej“ (s.159). Na druhej strane upozorňuje aj na rozšírenie mágie medzi ľudmi. Nedá sa nevšimnúť si zdôrazňovanie významu stola achleba, ktoré si ľudia voľakedy vážili viac ako dnes. Upozorňujú na to opisy vzhľadu, umiestnenia, funkcie stola či úcty kchlebu, jeho druhy,pečenie. Mnohé, čo už dnes vnímame ako samozrejmosť, odkrýva autorka na pozadí udalostí, ktoré tomu predchádzali. Zemiaky, plodinu chudobného kraja, ľudia najskôr odmietali pestovať, kým nezistili, že im v neúrodných rokoch zachraňuje život. Prasiatka, chované dnes vchlieve, pôvodne pásli ľudia vdubových lesoch. Navyše, autorka pridáva aj niečo, o čom súčasník doposiaľ nemusel vedieť, lahôdku vpodobe slimačích vajíčok („slimačí kaviár“), ktorú si naši predkovia mohli dovoliť na sviatky, či drozd čvikotavý pripravený narôzny spôsob predovšetkým na stoloch panstva. Okrem radostných udalostí vživote vtedajšej rodiny si miesto našla aj pripomienka utrpenia, najmä Prvej svetovej vojny, pričom autorka často zdôrazňuje záslužnú činnosť Slovenského Červeného kríža, čo vyplýva aj z toho, že jeho histórii sa venovala aj vosvojej vedecko-výskumnej činnosti. Čitateľ sa môže aspoň vmysli dotknúť í첹 (krátka ženská vesta), obdivovať partu (ozdobná čelenka panny) či ochutnať ľš (kaša zovsenej či jačmennej múky). Kolotoč života človeka roztáča už vranom detstve; deti sa na svoje životné úlohy pripravovali hrou už od útleho veku, väčšinou napodobňovaním činností dospelých akaždý vedel, kam patrí, bol si vedomý svojho postavenia vspoločnosti, čím mohol svoj osud či budúcnosť predvídať apripraviť sa naň. Zubercová pútavou formou odkrýva tienisté stránky doby ichvíle šťastia, ktoré vočiach našich prarodičov pramenilo ziných hodnôt, ktoré vyznávali a boli alfou aomegou ich života.
Keďže sa v knihe píše odobách dávno zašlých, slovníček (väčšinou archaizmov ahistorizmov) na konci knihy padne čitateľovi určite vhod. Veľmi vhodne je text obohatený ofotografie, ktorých väčšie zastúpenie by určite nič nepokazilo. Kposudzovaniu pohľadu na život našich predkov si zvolila inovatívny prístup, zvlášť opis južných aseverných častí Slovenska, aj keď ako autorka sama konštatuje, že vniektorých regiónoch sa zvyky prelínajú. Keďže súobidve časti obdobne štruktúrované, čitateľ má možnosť porovnávať každodenný život medzi obyvateľmi severných ajužných regiónov Slovenska. Premostenie medzi kapitolami autorka držala pevne vrukách, bez akýchkoľvek skokov či odbočení, napriek odlišnosti nasledujúcich tém. Kniha je napísaná ľahkou formou, čím sa stáva dostupnou aj pre bežného čitateľa. Podobne ako Tünde Lengyelová (Život na šľachtickom dvore) aj Zora Mintalová Zubercová približuje čitateľovi dejiny každodennosti prístupnou formou pre každého stým rozdielom, že tu nejde ošľachtica, ale väčšinou o sedliaka či chudáka. Vkaždom prípade aj najnovšia publikácia autorky spoohliadnutím sa za zašlými časmi, dokáže zaujať aj laického čitateľa, ktorému nenútenou formou sprostredkúva časť našej histórie.
Gabriela Tobiašová
