��������

Rozprávačka píše v prvej osobe a uvádza mnohé údaje, ktoré ju jasne spájajú s autorkou. Vedome naznačuje, že píše o sebe a o svojej rodine. Ponúkne nám pravdivé základné fakty, ale svoju knihu nazve Nič pravdivé. V origináli sa pohrala aj so svojím menom, lebo jedno z priateľských oslovení Veroniky je Vero, čo v taliančine znamená pravdivé. Takže Niente di Vero znamená dvojité popretie: nič pravdivé aj nič o Veronike.

Rozprávačka Veronica pochádza z menej zámožnej a nie veľmi početnej rímskej rodiny, ktorú tvoria rodičia a dve deti, čo však úplne stačí, aby jej to bez prestania komplikovalo a strpčovalo život. Žijú v malom byte, v ktorom otec neustále stavia priečky a mení ho na spleť stále menších buniek pripomínajúcich včelí úľ. Mladá Vero sa búri, cíti sa ako vo väzení, z ktorého sa neustále pokúša uniknúť. Keď sa jej to náhodou aj podarí, ešte nemá vyhraté, lebo v takom prípade zasiahne matka, ktorá zase trpí mániou mať svoje deti neustále pod kontrolou. Najmä svojho syna, ktorý je jej miláčikom a má podľa nej všetky vlastnosti geniálneho potomka (na rozdiel od jeho sestry, ktorá ničím nevyniká). Telefonuje mu dňom i nocou a keď neodpovedá, telefonuje všetkým, ktorí by o ňom mohli niečo vedieť.

Veronica píše o svojej rodine veľmi kriticky, postupy rodičov pri výchove detí a chode domácnosti nadobúdajú v jej očiach maniakálnu podobu. Brat sa nesie na pohodlnej vlne uprednostňovaného dieťaťa a Veronice sa ujde úloha menej nadaného a menej poslušného potomka. Je to rebelka, klamárka, zlodejka a nič poriadne nevie robiť.

Keď veľmi kriticky vykreslí seba, nemusí nič darovať ani svojim príbuzným. Spomenie otravnú jazdu autom na návštevu matkinej rodiny v južnom Taliansku, keď pri ceste zbadajú zakrvavené dievča. Má roztrhané tričko a odhalený prsník, začo ju teta hneď označí za naničhodnicu. No keď strýko vystúpi, zistí, že vyšla z priekopy, kde leží prevrátené auto s troma zomierajúcimi mladými ľuďmi. Mali nehodu. Fackou prinúti zvedavé deti, aby sa vrátili do auta, naštartuje a odíde. Dievča a zranené telá nechá v tráve na slnku.

Jednou z možností, ako chápať význam názvu knihy, nám ponúka poznámka v denníku, kde sa vracia k ceste do Mexika. Ako mladé dievča s dobrou vôľou a bez schopností mala pomôcť pri náprave mladých mexických delikventov. Mladej Američanke, ktorá projekt vymyslela, odkazuje: „A vôbec, kto povedal, že mať talent je lepšie, než ho nemať? Keby sa ma teraz spýtala, čo viem robiť, prepadla by som sa do rozpakov rovnako ako v dvadsiatich rokoch, ale niečo som odvtedy pochopila, a to, že pravdy sa obávam viac než smrti.“ Hoci je bystrou a neúprosnou pozorovateľkou života okolo seba a seba samej, zostáva zároveň citlivou a zraniteľnou kronikárkou, ktorá vie, čo si nechať iba pre seba. „Prostredníctvom kníh sa zatajujem, odstraňujem tie najkrehkejšie, najnežnejšie či najsmiešnejšie časti seba.“ Napriek tomuto priznaniu toho povedala o sebe dosť a nevyznelo to vždy lichotivo. Trochu to zveličila, aby nám naznačila, že až taká bezradná a nešikovná nebola. Potvrdením je táto kniha.