��������

Šikulová je autorkou na akomsi pomedzí – zaujme intelektuálnu vrstvu, no zároveň sa na nič nehrá a osloví aj bežného čitateľa.

Je literatúra stále relevantná?

Veronika Šikulová je známa predovšetkým románmi a poviedkami, no žáner blízky publicistike jej takisto nie je cudzí. Už medzi jej predošlými počinmi sa nachádzajú črty a skice a tento úsporný spôsob písania je citeľný aj v prípade románu Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte. Román môže čitateľ do veľkej miery vnímať ako sociálny komentár, ktorý sa viaže na kontext slovenských miest. Šikulová sa tu snaží zachytiť náturu nás Slovákov a v mnohých ohľadoch sa púšťa aj do kritiky čítania. V pasážach, v ktorých sa s fiktívnou hlavnou postavou stotožňuje, komentuje stav čítania ako takého; v iných pasážach sa zase vyjadruje k stavu slovenských knižníc a k literárnym preferenciám ich čitateľov. Hoci miestami môže autorka znieť elitársky, jej obavy z poklesu záujmu o čítanie je značne pochopiteľný. Ako jedna z mála vníma jazyk ako kultúrnu hodnotu a túto hodnotu sa snaží kultivovať aj vo svojich prózach. Vyjadrené je tu rozhorčenie – na piedestál sa dostáva masívne predávaná (populárna) literatúra a dnešní čitatelia ju vnímajú skôr ako oddychovú aktivitu než cibrenie myslenia. Napriek všetkým spomínaným aspektom cítiť z písania autorky človečinu: ,,Keď začala chodiť do školy, vedela čítať. Naučila sa v Bernolákove u babičky, čítala a podčiarkovala písmenká v novinách Pravda a zrazu prečítala: Splnili sme plán! Babička aj so sestrami si založili okuliare a jedna po druhej jej ukazovali v novinách, čo má prečítať, a ona čítala a čítala.” (s. 101)

Domovina moja rodná

Tí, ktorí sa prelúskali viacerými knihami Šikulovej, si určite všimnú voľbu motívov: autorka používa vždy tie, v ktorých sa cíti sebaisto. Hoci sa miestami môže zdať, že o domove už toho bolo napísaného veľa a že sa téma vyčerpala, Šikulová si vždy nájde spôsob, ako o svojom rodisku písať. Modra je jej mekkou, dokázala by ňou zaplniť celé stránky a čitateľ by sa pri ich čítaní nenudil. (Ako sa raz o Modre vyjadrila v jednom rozhovore pre Anasoft Litera, ,,tu mám hodenú kotvu”.) Výnimkou nie je ani najnovšia, v ktorej sa k svojmu rodisku vracia prostredníctvom fiktívnej postavy. Próza je spoveďou autorky, ktorá chce vidieť čistotu a dobro svojho domova a sveta: ,,Chcela v knižnici robiť veľkolepé debaty o literatúre, semináre, chcela výstavy, vo výstavných priestoroch koncerty, premietať filmy, pozývať hostí, robiť festival;  ten napokon má, no v tej kaši varí sama. Nemá sa s kým poradiť, koho pozvať, otravuje kolegyne, vyrušuje ich, nabehá sa, navolá, upratuje, umýva okná, vláči stoličky, moderuje, ľudí príde málo. Po poslednom festivale šla sama dolu modranských námestím a rozplakala sa.” (s. 63)

Žiaľ a spomienky

Ak vezmeme do úvahy všetky Šikulovej texty, rada a často v nich experimentuje. Už v predošlých počinoch sme mohli nájsť stopy fragmentárneho rozprávania, intertextuálne odkazy, alúzie či dokonca pasáže (prípadne celé strany) výhradne v cudzom jazyku. Šikulová si v tomto drží svoj štandard, skúša, do akej miery môže s textom a formou hýbať. V prípade románu Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte je možné vnímať ho aj ako mozaiku. Z hľadiska štruktúry je komponovaný do krátkych kapitol, v ktorých dominujú najmä impresie postáv. Aj tu je neprehliadnuteľným prvkom množstvo intertextuálnych odkazov, najmä na svetovú a francúzsku literatúru. Šikulová v tomto zmysle nezaprie svoj obdiv voči nim a miestami by sa ich autorom/autorkám rada vyrovnala. Čo si však so sebou nesie naprieč svojím písaním, je akási forma vyrovnávania sa so smútkom – spomienky na zosnulých rodičov a vlastné detstvo. Skoro v každej knihe sa do určitej miery vyrovnáva so žiaľom, no ten sa nikdy nepreklenie do citového vydierania. V pasážach o Modre spred novembra 1989 využíva retrospektívny postup a spomína si na svoju prácu korektorky v redakcii. Aj v tomto prípade spytuje svoju rolu autorky a analyzuje potrebu písania. Pýta sa, do akej miery je pre ňu písanie potrebné.

V neposlednom rade tu ako dôležitá kulisa pôsobí čas strávený vo francúzskom Grenobli, ktorý túto fiktívnu postavu formoval – kresal jej svetonázor do takej miery, aby si uvedomila, že Modra je nakoniec miestom, ktoré nazýva pravým domovom: ,,Hocikedy vo sne kráča Grenoblu v ústrety alebo zíde z kopcov a prisadne si k veselej chase v aute so slovenskou ešpézetkou, opäť vchádza do mesta, no vo chvíli, keď sa ocitnú v jednej rovine, v najmenšej možnej vzdialenosti, sa vždy cíti ako Napoleon, ktorý cestou do Grenoblu mal za sebou viac bitiek ako Alexander Veľký, Hannibal, Caesar a Alexander Suvorov dohromady, no musel odísť do vyhnanstva, ona vždy domov, na Slovensko.” (s. 77)