ղľáԾ
Naivne s hĺbkou
Pavel Vilikovský: Vyznania naivného milovníka
Bratislava, Kalligram 2004
Pavel Vilikovský je už niekoľko desaťročí jedným zpopredných slovenských prozaikov asúčasne je to človek smnožstvom nielen literárnych skúseností, ktoré prostredníctvom knižky Vyznania naivného milovníka predkladá čitateľom. Vtomto výbere zčlánkov arecenzií vytvorených počas posledných desiatich rokov sa nielenže nestratil vnímavý pozorovateľ avtipný komentátor, akého poznáme zVilikovského próz, ale berie si na spracúvanie aj rovnako rozmanité azaujímavé témy.
Tri časti knižky nám postupne objasnia autorove postoje kdielam slovenských literárnych tvorcov, kprekladom vybraných zahraničných titulov anapokon neobíde ani širšie kultúrne fenomény. Krátke postrehy na literárne ineliterárne témy nemajú ambície byť priveľmi odbornými komentármi, veď sám Vilikovský poznamenáva: „Budem aj subjektívny anevedecký, jednak preto, že inakší byť neviem, ajednak preto, že budem hovoriť skôr opocitoch adojmoch ako ooverených faktoch.“ (s. 40), ale práve takýmto popularizačným ladením môže zaujať oveľa širší okruh prijímateľov, pričom to však ani zďaleka nie je prezentácia úplne laického prístupu kliteratúre. Recenziám nechýba širšie literárne pozadie tvorené súhrnom potrebných vedomostí, no od klasických príspevkov tohto žánru sa tie Vilikovského vyznačujú veľmi výrazným vstupom autora do textu – základné črty skúmaného alebo predstavovaného diela sú vždy veľmi úzko prepojené sautorovým zážitkom viažucim sa ku konkrétnej knihe alebo kosobe, ktorá ju vytvorila.
Názov výberu je určite prehnane skromným konštatovaním, ale aspoň jeho prvá časť do značnej miery vyjadruje celú atmosféru knižky – autor sa vyznáva ztoho, čo vňom stretnutie so svetom umenia zanecháva aniekedy máme pocit, že sa stávame svedkom vytvárania úplne prvej verzie textu, lebo moment tvorcu je až tak silný. Vilikovský chváli ihaní spôsobom, ktorým sa mu darí písať na základe recenzovaného diela ďalšie; vie byť vážny asystematický, ale aj žartujúci aprebiehajúci od jednej témy kdruhej, no vkaždej ztýchto polôh je originálny, vynaliezavý aneochotný prebrať čo ilen slovíčko zcudzieho názoru bez toho, aby podnikol svoje vlastné hľadanie, aby sa pohrával apridával asociácie.
Zdomácich autorov si vybral napríklad Rudolfa Slobodu, Ivana Kadlečíka, Jána Buzássyho či Júliusa Satinského, pričom nezabudol spomenúť ich tvorbu, a zakomponoval do textu aj zaujímavé príhody, veď sa vich kruhu pohyboval. Pri svetových autoroch veľmi dôsledne rozoberá svoje postupné zoznamovanie sa sich tvorbou, často pripája iniekoľko životopisných údajov aako dlhoročný prekladateľ sa nikdy nevyhne zhodnoteniu úrovne prekladu. Vilikovský neváha negatívne zareagovať aj na známe osobnosti (napr. Samuel Beckett), ale opäť pripomenie subjektívnosť tohto názoru. Vzáverečnej časti knižky nám okrem vyznaní lásky kBratislave aúvahe oslovenských národných hrdinoch ponúkne aj úvahy na populárne témy – paradoxnosť pornografie, úlohu Louisa Armstronga vdejinách jazzu, charizmu Johna Lennona alebo špecifický spevácky prejav Boba Dylana. Jediné, čo možno knižke vyčítať je to, že jednotlivé príspevky nie sú datované avprípade publikovaných článkov chýbajú bibliografické údaje, a tak nie je celkom jasné, na základe čoho boli recenzie zoradené tak, ako ich vkonečnej podobe nachádzame.
Podľa Pavla Vilikovského je funkciou umenia predovšetkým sprostredkovať zážitok ako niečo, čo vidíme ikeď tomu nutne nemusíme rozumieť. Aj Vyznania naivného milovníka sú takýmto podaním zážitku, ktorý zasiahol autora achce byť podaný ďalej.
Adela Gabríková
