��������

Opätovne prekvapivo nový, no zároveň aj dôverne známy. Ide o súbor textov, ktoré autor vydával tajne s pomocou brata Dušana. Teraz si ich môžeme vďaka vydavateľstvu Modrý Peter a edičnej práci Petra Milčáka dôkladne prezrieť a doplniť tak „biele miesta“ v korpuse Laučíkovho diela.

Predložený súbor je zaujímavý z textologického hľadiska, pretože viaceré časti básní, textové segmenty, jednotlivé obrazy alebo verše sa neskôr v nezmenenej či modifikovanej podobe stali aj súčasťou piatich oficiálne vydaných zbierok autora a autorizovaného súborného vydania ��á���Ա� z roku 2003. Všetko je zachytené v makrokompozícii publikácie. Tá obsahuje najprv „čisté“ básne (ako zbierka, tu v zmysle zozbierania) a potom nasledujú: Kompletný prepis tlačí s vyznačením dodatočných autorských zásahov, Edičná poznámka s kvalitami svojbytného esejistického textu o okolnostiach vydavateľstva & a vtedajšej Laučíkovej tvorby, Edičná a technická špecifikácia tlačí a varianty ich textov �����Բ���ǰ�Dz� Obrazová príloha.

Keďže ide o tvorbu z rokov 1965 – 1975, vidíme tu predovšetkým „raného“ Laučíka, teda radikálnejšiu, experimentálnejšiu poetiku autorovej prvej fázy, predtým, než sa „výrazovo disciplinoval“, ako napísal Ján Zambor v súvislosti s tvorbou od zbierky Na prahu počuteľnosti (1988). Nápadná je teda odstredivá, expresívna, naddimenzovaná obraznosť: „VEĽKÝ EPICKÝ PRÚD NOCI TRHÁ Z DOMOV CHRASTY PLECHU“ (s. 12). Táto je v súlade s emblematickým postrehom Ivana Štrpku: „U Laučíka jeden člen prirovnania [t. j. metafory, pozn. MM] je mimo báseň – robí z nej otvorenú štruktúru. […] Akcia, neuzavretý proces, je jej podstatou i produktom“ (citát je zo state �ʰ�����á����ň, v ktorej Štrpka skicuje obrys osamelobežeckej poetiky).

Nájdeme však aj echá neskorších básní, napríklad báseň s incipitom „Keď som vletel na kolobežke do horúceho asfaltu“ (s. 18 – 19) neskôr vyšla s modifikáciami pod názvom V mojom rodnom meste v Laučíkovej zbierke Vzdušnou čiarou (1991) a ide o bežnú situáciu imaginatívne pretvorenú do fantaskne explozívneho poetického textu. Verš „Sme jedáci bielych bobulí oslepovaní Mesiacom“ (s. 61) zasa pripomenie báseň Brusnica v ľade zo zbierky Na prahu počuteľnosti, ktorá je o zbere (ne)zrelých brusníc, ale i o (ne)zrelosti zberačov brusníc vykonávajúcich tento rituálny úkon (ne)správnym spôsobom. Do tretice obraz: „čakal som na presvietenie... na tieseň svetla v mojich vnútornostiach“ ohlasuje báseň Ešte apríl zo zbierky �Ჹ����á�Դǰ� (1998) a jej kľúčový verš „K jasu a tiesni mierim, kým výdych rozráža noc:“.

V poslednom citovanom obraze sa ukazuje motív jaskyne ako jadro Laučíkovej tvorby aj jeden z jej určujúcich princípov, a to opozícia vnútorného jasu umožňujúceho pravé videnie „vnútorným zrakom“ (tento výraz autor používa vo viacerých básňach) a vonkajšieho oslepujúceho svetla. K tomuto azda referuje Laučík aj veršom „Dvojakosť svetla sa nesmie vo mne zliať –“ (s. 58).

V konečnom dôsledku ide o dichotómiu vnútorného, ktoré považuje autor za zmysluplné, a vonkajšieho – to je zmyslovo vyprázdnené, nezmyselné. Táto dichotómia platí aj pri Laučíkovom tematizovaní (ne)možností jazyka. Ostatne, vystihuje to názov súboru i jednej z tlačí Prelet medzerami jazyka (vyšla knižne v rámci autorovho debutu Pohyblivý v pohyblivom, 1968). Tieto „medzery jazyka“ sú zdôraznením bielych miest v bežnej reči, ktoré vedú k vyprázdneniu zmyslu a znemožňujú tak presné vyjadrenie. O presné vyjadrenie sa pritom autor usiluje prostredníctvom básne: „Vynoril som sa / Vylízal som sa z vášho jazyka“ (s. 70). Preto majú jeho texty podobu takú radikálne odlišnú od bežnej konverzácie. Ide tu skrátka o „básnickú reč“, o ktorej píše Owen Barfield: „Spojení mezi oddělenými fenomény, vazby, jež jsou nyní chápany jako metafora, byly kdysi vnímány jako bezprostřední skutečnosti. A básník se snaží svým úsilím tyto skutečnosti spatřit a dovést i ostatní k tomu, aby je opět videli“.

Zároveň sú „medzery jazyka“ zdôraznením toho, že ticho môže byť výrečnejšie než jazyk zlyhávajúci najmä vtedy, ak ide o opis prírodných fenoménov: „ÚBOHÁ TRANSKRIPCIA MOHUTNÝCH VÍCHROV“ (s. 10). Tento obraz pripomenie záver básne Tam, kde nie som (Na prahu počuteľnosti): „A vodopády pokračujú, / čistejšie než všetko, / čo možno o nich povedať.“ Výrečnosť ticha je citeľná aj v afinite k zenovému buddhizmu: „Písmo – hmyz prebodol kožené listy / Bariéra Ázie / Zaručuje že nemota sa nerozšíri na Áziu“ (s. 16). Laučík tu podáva vnútorný jazyk naplnený zmyslom ako liek na „nemotu“ (v texte, ktorý vychádza aj v jeho debutovej zbierke).

Laučík však poéziu nechápe ako štylistické cvičenie či morfondírovanie o jazyku, jeho poetika sa napája na autorov hodnotový svet. Preto keď tvrdí „zvíjam sa a rozvíjam na zúrivom navijaku / SOM jasný & bledý navijak“ (s. 35), cítiť v tom pozoruhodný záujem o ochranu prírody pred ničivým vplyvom človeka. A keď na inom mieste zakončí jednu z básní akýmsi krédom „Obnovovať slobodné miesto v ľudskom dobrodružstve“ (s. 22), pripomenie to jednoduchý fakt z osamelobežeckého manifestu Návrat anjelov – tvorba Ivana Laučíka je, vždy bola a aj v aktuálne sprístupnených tlačiach ostáva výrazom angažovania sa za návrat k ľudskosti.