ղľáԾ
Svedčí ten, kto nemlčí
Lev Nikolajevič Tolstoj
Vzkriesenie
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Soňa Čechová
Ak má byť spisovateľ skutočným svedomím svojho národa, nemá veru na ružiach ustlané. Musí si klásť mnohé otázky: či je dostatočne citlivým radarom na zachytávanie jeho chýb, či vidí veci ostro a komplexne, či je dosť dôrazný apozitívne provokatívny pri ich zobrazovaní, či sú jeho výčitky podané esteticky, anie moralizátorsky, či nie sú samoúčelné alebo nespravodlivé, či ho vie ešte niečo nadchnúť alebo pobúriť, či je ochotný znášať odpor kritizovaných kruhov. Ruský kritický realista Lev Nikolajevič Tolstoj má vtomto smere svedomie takmer nepoškvrnené. Aspoň vprípade románu Vzkriesenie ho nemôžeme obviniť zneochoty zobrazovať svet zpozície jeho svedomia – dobrého navigátora, ktorý ho chce šťastne priviesť do konečného prístavu. Vychádzajúc zo života svojho národa, dostáva problémy na univerzálnu rovinu pojmov ľudskosť, krivda, dobro, zlo, trest. Atak sa stáva svedomím každého čitateľa, ktorý po jeho diele siahne vktorejkoľvek dobe.
Príbeh románu je vpodstate jednoduchý. Ústrednými postavami sú muž ažena, vktorých živote zohralo podstatnú úlohu zlo, ale podarí sa im oslobodiť sa zneho azačínajú nový život. Knieža Nechľudov, ruský šľachtic, je prvým zvodcom krásnej Kaťuše Maslovovej. Po tejto skúsenosti sním sa dostáva na cestunešťastia a hriechu, až ju nespravodlivo obvinia zvraždy. Na súde ju Nechľudov ako člen poroty spozná atoto stretnutie znamená zlom vjeho záhaľčivom azvrhlom živote. Dáva sa na cestu pokánia aponúka Maslovovej manželstvo. Stane sa tak naším sprievodcom pokrajine hrôzy, atou je vTolstého románe ruský trestný poriadok. Tolstoj teda rieši dva základné problémy: osobný problém človeka vo vzťahovej sfére aspoločenský problém prekvitajúci, ak nie kulminujúci v období dožívajúceho cárizmu. Oba však prerastajú svoje časové a priestorové hranice anajmä ten druhý, spoločenský problém, čoraz výraznejšie nadobúda podobu nástojčivých otázok: Čo robiť striumfujúcim zlom? „(...) prečo aakým právom niektorí ľudia zatvárajú, mučia, posielajú do vyhnanstva, palicujú azabíjajú iných ľudí, hoci nie sú onič lepší než tí, ktorých mučia, palicujú, zabíjajú?“ Vzkriesenie je plné otázok, vystupujú z jeho stránok avznášajú sa vatmosfére sveta počas celej jeho histórie. Alebo skôr Tolstoj ich odtiaľ vzal apoložil na stránky svojho diela so zámerom upozorniť na ne, biť na poplach. Všetky úvahy vyslovuje človek, ktorý žil svoj život prevažne na strane tých „zlých“, na strane šľachty abyrokratov, prokurátorov asudcov, zamestnancov väzníc avyšetrujúcich orgánov, zločincov, ktorí iných robia zločincami. Ale práve cez neho navrhuje aj svoju cestu knovému usporiadaniu sveta. Je ňou spoznanie celkom jednoduchej pravdy: „(...) treba odpúšťať za všetkých okolností, každému, odpúšťať donekonečna, pretože niet takých ľudí, čo by sami boli bez viny, apreto mohli trestať anaprávať.“To, že môžeme sledovať Nechľudovovu dlhú cestu ktomuto poznaniu, je Tolstého spôsob odporovania násiliu.
Román Vzkriesenie nastoľuje aj mnoho autorových názorov. Tolstoj nás nemusí presvedčiť oich absolútnej správnosti, ale bola by škoda, keby sme sa od neho nenaučili kriticky uvažovať nad vecami, mať na ne vlastný názor anebyť spokojný sdaným stavom, pokiaľ ho možno zlepšiť, pričom by bolo ideálne začínať vsebe samom. Na obsiahnutie posolstva knihy Vzkriesenie nestačí jednoduchá úvaha, ale môže upozorniť na jeden zmnohých dôvodov, prečo by ju dnešný čitateľ nemal obísť.
Zuzana Hašková
