ղľáԾ
Heroicky o modernej fantastike
Ondrej Herec: Z teórie modernej fantastiky, Bratislava, Literárne informačné centrum 2008
Už vyše tridsať rokov sledujem (nez)márne úsilie Ondreja Herca presvedčiť nevercov prostredníctvom koncentrovaného teoretizovania o tom, že fantastika (či SF) je novým pozoruhodným žánrom (poddruhom?) súčasnej literatúry s vlastnými víziami aj estetikou, nie len zábavno-spotrebným čítaním; zároveň jej slovenských tvorcov o tom, že konečne musia začať profesionálnejšie, na „svetovej“ úrovni, pracovať so svojou informačnou výbavou, fantáziou aj s textom. Tak sa mi vidí, že je to sizyfovská misia, ktorej výsledky sú málo badateľné: pretože čím väčší „teoretický balvan“ vynesie na pomyselnú „horu poznania fantastiky“, tým menej „skamenelých hláv“ pri svojom páde „rozdrúzga“ donúti „myslieť“... Vďaky sa mu nedostáva najmä od tých, ktorým s najlepšími úmyslami venuje plody svojej – dnes už nevídanej – informovanosti pracovitosti. Dve najvyššie ceny Českej slovenskej Akadémie sci-fi, fantasy hororu Čsl. fandomu (obe 2007) sa tomu zdajú protirečiť; no pretrvávajúca nízka úroveň slovenskej fantastiky z nej prameniaca nedôvera širšej čitateľskej verejnosti voči nej svedčia o inom... Z priateľských posedení viem o jeho sklamaniach únave, ktoré už horknú v skepse. O to viac obdivujem jeho nepoddajnosť, ktorú v ňom nedokáže nalomiť ani už zrádzajúce ho telo.
Po dvoch rekonštrukciách dejín fantastiky v slovenskej literatúre (2001 s M. Ferkom 2004 so mnou) po aj vo svetovom kontexte pozoruhodnej monografii Cybeprunk – vstupenka do tretieho tisícročia (2001) mu konečne vyšiel aj užší výber z jeho pozoruhodných štúdií, v ktorých dve desaťročia mapuje analyzuje jednotlivé fenomény SF. Deväť štúdií z rokov 1998 – 2008 reprezentuje to najpozoruhodnejšie, čo vytvoril v druhej, vrcholnej fáze svojej teoretickej zrelosti. Moment vyššej teoretickej kvality vystúpi do popredia, ak si ich porovnáme s prvou časťou Cyberpunku..., kapitolou Fantastika realizmus (s. 7 – 127), ktorá je záznamom formulovania témy hľadania vlastného teoretického konceptu aj pojmového aparátu.
Tematický záber knihy je hercovsky široký, bkomplexný. Siaha od pragmatiky čítania cez precizovanie konceptu fantastického ozvláštnenia na konštruktoch zázraku hrdinu, cez nové skúmanie súvislostí s ľudovou prózou žánrových foriem (feministický televízny seriál o Xene, upírska erotika, horor), a cez ponuku nového genologického projektu fantastiky až po exponovanie fenoménu globalizácie ako novej utópie v štýle sci-fi. Komplexnosť Hercovho uchopenia treba vidieť najmä v tom, že ako profesionálny sociológ nám tento literárny fenomén exponuje na pozadí dejín európskej kultúry aj v kontexte súčasnej pop-kultúry. Fenomén nezužuje na hnutie (literárnej) mysle, ale predstavuje nám ho ako aktuálne prebiehajúci proces kultúrnej performancie, ktorý priemysel zábavy dovádza až po detaily životného štýlu. Autorovo smerovanie ku literáro-kultúro-socio-praxeologickej komplexnosti videnia došlo k svojej maximálnej úplnosti v dvoch štúdiách: Dedičstvo ľudovej prózy v modernej fantastike Globalizácia ako science-fiction.
V prvej objavne rozšíril prehĺbil pôvodné hľadanie povrchových paralel medzi prózou sci-fi najmä čarodejnou rozprávkou (s ktorým u nás začal D. Slobodník) tým, že zahrnul doň aj bezprostredný komunikačný vzťah ľudový rozprávač – poslucháč zdokumentoval, ako si súčasná mestská pop-kultúra prostredníctvom média priemyslu zábavy onú elementárnu bezprostrednosť osvojila pretransformovala na svoju mieru (komunity, stretnutia, konkretizácie, mediálne variácie, fetiše, cieľavedomé formovanie nových generácii fanov atď.) rozvinula až po „výrobu kultúry“ a internet. Je to presvedčivo rozvrhnutý, vyargumentovaný vari aj najkoncíznejší koncept SF a kultúry. V tejto plastickej, priam holografickej vizualizácii procesu recyklácie folklórneho materiálu by sa mne, ako bádateľovi folklóru, žiadalo predsa len viacej zdôrazniť kvalitatívne rozdiely typu: záväznosť kolektívnej folklórnej mýtizácie ↔ svojvoľnosť subjektívne-pragmatickej novovekej mýtizácie (dnes je „mýtom“ všetko: od mýtu konzumu po mýtus večnej mladosti; viď R. Barthes Mythologies, 1957); vo folklóre odstup od iného sveta, len výnimočná priestupnosť hraníc, návrat do svojho sveta ↔ v SF priestupnosť, ba až voyeurske vtŕhanie čitateľa/hráča; variovanie prototextov ↔ ľubovoľná recyklácia atď. Pre pôvodný folklór bola dominujúca totemizujúca reprezentácia autochtónnosti ↔ dnešná pop-kultúra prepisuje/roz/zrušuje pôvodné matrice podľa ideí radikálnej inakosti, neautentickosti chaosu. Slovo „dedičstvo“ je tomuto textovému režimu nevlastné... V druhej nielen všestranne odhalil mýto/utopickú podstatu u nás doslova nedotknuteľného projektu globalizácie, ale odvážne poukázal aj na jeho ukrytú ideovo-pragmatickú nátlakovosť možné premlčiavané riziká... Odlišnosť jeho kritického podhľadu bude zreteľnejšia, ak si ho skonfrontujeme obhajobami „historickej nevyhnutnosti“ a „nekonečnej perspektívnosti“ tejto novej utópie napr. v teoretických prácach K. Ivaničku...
Všetky Hercove úvahy o žánrových podobách SF sú nielen informačne prínosné pre náš kontext, ale majú aj svoj konceptuálny náboj, ktorý je prínosom aj v kontexte medzinárodnom. V spojení s už v úvode vyzdvihnutým étosom si zaslúžia absolutórium. Ako bonus navyše si čitateľ môže vychutnávať aj pôvab aforisticky výstižných neraz aj vtipných formulácií.
P. S.
Mne ako literátovi je na jednej strane sympatická Hercova snaha zrekonštruovať súvislosti s tradíciou dedinsko-folklórnej aj mestsko-populárnej tvorby; na druhej strane celkom nerozumiem teoretikom SF takmer úplne obchádzať výsledky výskumu tzv. vysokej literatúry. Zdá sa mi to byť len efektom komplexu byť za každú cenu iný a ,nezávislý‛. Najočividnejšie je to v sumarizujúcej štúdii Aká tvrdá je tvrdá SF? V nej sa Herec údajné už definitívne (?) zlyhanie typologického členenia SF na sci-fi, fantasy a horor rozhodol „prekonať“ nie prebratím už pomerne slušne rozpracovanej metodiky genologickej analýzy v literárnej vede, ale takpovediac postmoderne: prijatím mimoliterárneho či „cudzotextového“ východiska (členenie vied na „tvrdé“ – prírodné a „mäkké“ – spoločenské stupnica tvrdosti minerálov). Ponúknutá škála príznakov je síce SF-svojská, ale genologicky očividne nedostačujúca. Mne sa opozícia „tvrdosť“ ↔ „mäkkosť“ zdá byť vhodná skôr na pomenovanie rozhrania medzi „novovekou tvrdosťou“ a „postmodernou mäkkosťou“ v rámci všetkých žánrových polí SF...
Viliam Marčok
