��������

Názov je signifikantný vo vzťahu k textom obsiahnutým v zbierke, ale rovnako aj k predošlej autorovej knihe, nazvanej Chýbajúce strany (2017). Opätovné použitie aktívneho particípia v názve zbierky korešponduje s frekventovaným výskytom tohto slovného tvaru v jednotlivých básňach. Drvivá väčšina z nich má názov vo forme podstatného mena, ktoré je často doplnené prídavným menom a/alebo sa nachádza v predložkovom spojení. Formálna stránka básní tým zrkadlí ich obsahovú rovinu. Priam obsedantné narábanie so slovnými druhmi a tvarmi evokuje napätie medzi stavom vecí (definovaným podstatnými menami) ����možnosťami zmeny tohto stavu (vyjadrenými prídavnými menami a príčastiami). Akoby tu niečo neustále prebiehalo, procesy, ktorých výsledky spočiatku ešte nepoznáme, môžeme pozorovať alebo si ich môžeme zámerne nevšímať, no ony budú prebiehať naďalej. „Šero na konci leta je nezvratné“ (s. 22), lyrický subjekt to dobre vie ����napriek tomu do tohto šera doširoka otvára oči, aby zachytil čo najviac ranných odtlačkov, aby nič neuniklo jeho zmyslom.

Starnutie, spomínanie, zaznamenávanie

Zbierka predstavuje pomyselnú cestu časom aj priestorom, posúvame sa lineárne aj nelineárne, v smere aj protismere („Protiklady zachraňujú pred zánikom“, s. 18, „Medzi sústredenosťou ����náhlym spánkom / záblesk vytratenej skutočnosti“, s. 14). Oscilovanie medzi tušeným ����poznaným vedie k uvedomeniu si pominuteľnosti bytia, ����preto aj k precíteniu starnutia. Ohmatávanie skutočnosti prebieha a priori prostredníctvom slov: „zdrobnené slová vyvolávajú / opovrhnutie skutočnosťou“ (s. 19), následne však dochádza k spochybneniu slova, jeho významu; v básni pod názvom Azyl čítame myšlienku, že už ani slová samy nedôverujú skutočnosti. Nastáva situácia, keď sa nám zdá, že je „všetko prežité ����nepovšimnuté / na čo sa nedá dovolať / jednostrannou pamäťou“ (s. 23).

Keď je pamäť jednostranná, je pohľad späť pohybom od spomienky smerom vpred, aby bola spomienka vyhodnotená, alebo je len návratom k spomienke ����zaseknutím sa v jej záhyboch? Je motiváciou tohto pohybu hľadanie bezpečného priestoru? Pevným bodom pri hľadaní odpovedí na tieto otázky je časové určenie mnohých básní zbierky (uvádza sa časť dňa, časť roka, napokon už prvým slovom názvu zbierky je adjektívum „ranné“). Ďalším determinujúcim momentom je fakt, že zbierka má dve časti: ��á��������� ���������čí�ٲ���é hviezdy, jej posledným textom je báseň �����čí�ٲ���é. Došlo teda napokon k ukončeniu jedného zo zaznamenávaných procesov? A ktorého z nich? Starnutia, spomínania alebo zaznamenávania samotného? Vyhodnotíme spozorované odtlačky, prizrieme sa klíčiacim rastlinám, aby sme napokon spolu s lyrickým subjektom čoraz väčšmi započuli ticho, mlčanie, absenciu zvuku, ktorá doplnila všetky zachytávané obrazy. Keď dôjdeme k uvedomeniu si toho, že „ticho je čoraz zrozumiteľnejšie“ (s. 16), obrysy vecí sa pred nami vynoria akoby o to jasnejšie.

Viditeľné ticho

Zbierku ilustroval Marek Ormandík, pod dizajn ����layout sa podpísali Jakub Milčák ����Erik Jakub Groch. Oproti predchádzajúcim zbierkam skôr zameraným na pohyb priestorom, napr. Hraničná cesta (2005) alebo Podstata rieky (2012) sa aktuálna zbierka Ranné odtlačky, klíčiace rastliny sústreďuje na fenomén plynutia času. V doslove k Brückovej predošlej zbierke Chýbajúce strany (2017) si Marián Andričík všíma, ako autor „rozvíja ustálenú podobu svojich lyrických denníkov, ktorých vecný, civilný výraz zavše okresáva až do tvaru miniatúry pripomínajúcej starojaponskú poéziu“ (s. 66). Toto okresávanie možno vnímať aj v najnovšej zbierke (objavujú sa v nej aj doslovné motívy kaligrafie ����japonskej záhrady), s tým rozdielom, že autor sa nezdráha tematizovať ticho, ale zároveň ho aj pomenovať, urobiť z neho viditeľnú súčasť básne. V rámci celkového obrazu tvorby Miroslava Brücka ide o zbierku, ktorá je očakávaným, ����práve preto potešujúcim pokračovaním a rozvíjaním autorovej poetiky. Básnika aj vďaka tomu možno označiť za autora so suverénnou pozíciou na slovenskej literárnej scéne.