Zastaviť sa, nájsť sa

Trnava, Spolok sv. Vojtecha 2010

Pavol Tomašovič svojou druhou knihou ukazuje, že patrí skôr kustáleným autorským typom svyhranenou poetikou. Autorsky ho charakterizuje preferencia filozoficko-duchovných námetov analyticky isnadhľadom zachytávajúcich hraničné stavy človeka. Vpoetike zas uprednostňuje esejistické rozprávania sminimalizovaným príbehom amaximalizovaním úvahových aopisných pasáží smnožstvom lyrizujúcich prvkov, najmä obrazných, ako symbol alebo alegória. Aj preto sa vtomto prípade bežná kontinuálne zapisovaná forma prózy oslabuje vprospech samostatných tvrdení zaznamenaných venumeratívnom rade, ktorý evokuje veršovosť. Funkčne sa tak zdôrazňuje význam amyšlienka, atmosféra rozprávania, lepšie vyznieva konkrétna situácia či len dejová sekvencia, alebo zobrazená skutočnosť, napríklad: „Siahol po pohári svodou. / Vyšiel na balkón, aby to predýchal. / Nešlo to. / Mraky dokonale prekryli blikajúce svetlá / na temnom pozadí. / Tma ako údel.“ Dôležité však je, že takýmto spôsobom sa dramaticky mení charakter čitateľského času: neplynie, postupuje vzastaveniach. Akoby väčšie biele plochy na stranách po kratších vysádzaných riadkoch zastavovali čas a dávali priestor vlastnej percepčnej projekcii. Práve týmto faktom chcem upozorniť na výborné prepojenie celkového tvaru sideami textov: bezčasie nefiguruje vnázve ako pekná hĺbavá nálepka aani tematické variácie bezčasia vjednotlivých textoch nie sú samoúčelné, vzájomne ich štepuje azavršuje tvar rozprávania, ktorý bezčasie priamo pri čítaní evokuje.

Vštyroch častiach (Včera, dnes a...; č; Vtoku času; Odkrývajúci čas) sa stretávame spostavami vo vyhrotených, existenciálnych stavoch, vmomentoch ich bytostného váhania, osobnej transformácie ismrti. Vpozadí Tomašovičových textov cítiť kresťanskú spiritualitu, preto sú tieto okamihy dôležité, vážne atragické, no aj poučné akritické – nesú autorskú intenciu, názor opotrebe zastaviť sa, nájsť sa, objaviť vlastnú dušu anevidieť jediné pravé hodnoty v zrýchlenom tempepokroku a zisku. Neraz mi žánrovo pripomínali exemplá zamerané na súčasnosť anedávnu minulosť, najmäna obdobie okolo politických zmien v roku 1989. Rátajúc aj debut Nič vkrajine nikoho sa zo všetkých próz kvalitatívne vyčleňuje najrozsiahlejšia vrámci prvej časti Včera, dnes a... snázvom Kniha života. Väčší rozsah autorovi umožnil viac pracovať so sujetom azmocnil sa ho výborne. Kým vostatných prózach, to musíme priznať, sa často až nasilu nakopujú statické výjavy podľa rovnakej umeleckej šablóny, vKnihe života nachádzame náznakovitý príbeh skombinovaný svíziou ľudskej budúcnosti zakomponovanej do utópie suniformnou, dokonale fungujúcou pragmatickou spoločnosťou riadenou racionalitou. Sedemdesiatpäťročný vedec vtechnicky vyspelej civilizácii objavuje knihu akomunikáciu prostredníctvom slov, čo je pridaných pravidlách priam nehoráznosť. Táto próza je naozaj sugestívna, presvedčivá, mystická anavyše som doteraz vnašej literatúre nečítal takú dôslednú, vernú obhajobu knihy ako semiotického artefaktu. Nečudujte sa preto, že po jej prečítaní pravdepodobne zapochybujete, kto bol vlastne hlavným protagonistom, či človek, kniha alebo oboje. Každopádne medzi hlavných protagonistov Tomašovičových kníh patrí sám čitateľ, pretože nekľučkujú pomedzi hodnoty, netýrajú ho super prekvapivými prozatérskymi výčinmi, dávajú mu len možnosť, možnosť pozitívne presiahnuť za svoje bežne žité rámce.

Radoslav Matejov