ղľáԾ
Ťažko povedať. Po prečítaní knižky Milana Čupku What is huncút? taký dojem možno nadobudnúť. Fakty sa k tomu čiastočne prikláňajú: v 20. storočí dali Spojeným štátom najväčšie percento svojej populácie síce Íri, no Slováci sú hneď na druhom mieste. Na začiatku 20. storočia žil každý štvrtý Slovák v USA.
Horská krajina „systematicky kŕmila“ zámorie človečenstvom. A autor reportážnym spôsobom prenáša čitateľa k Amerikánom, k remeselníkom do ich amerických domovov, k stolárovi Šustekovi, ale i k otcovi legendárnej postavy Big Nose Kate, rodenej Novozámčanky a svedkyne najslávnejšej prestrelky na divokom západe – prestrelke v O. K. Corral.
V rozprávaní sa možno slovenským robotníkom pozrieť takmer do tváre, a to v čase absurdného pracovného až otrockého vypätia. Začiatkom 20. storočia tvorili Slováci desatinu zamestnancov oceliarskeho priemyslu v USA. Práve vtedy vyrástla z ocele ikonická stavba Empire State Building a na západe sa rozšírila železnica.
Možno nazerať cez plece odvážnym, no neraz naivným zakladateľom slovenských kolónií vAmerike, čo vtipne prezrádza už podtitul knihy – Ako Slováci kolonizovali Ameriku.
Nuž a autor píše aj o Matovičovi, krotiteľovi mafie. A nie je to vtip, ale skutočný príbeh policajného riaditeľa Georgea Juliusa Matowitza z Humenného, ktorý sa pustil do boja s talianskou mafiou a spolupracoval s dolapiteľom Al Caponeho. Narodil sa ako Gejza Matovič v roku 1882 do rodiny stolára. Z Uhorska sa vysťahovali v roku 1890. Meno si zmenil, keď sa o 20 rokov neskôr prihlásil v Clevelande za policajta. No ani jeho vnuk Thomas Matowitz autorovi knižky poriadne nevysvetlil, prečo sa tak dedo rozhodol. „Ak chcel, aby jeho priezvisko znelo americkejšie, mohol si vybrať napríklad Mathews alebo Mathewson… A možno sa len chcel zbaviť toho slovenského znamienka nad c na konci mena.“ A ako ho dnes 60-ročný vnuk vyslovuje? „Metouic.“
Živé osobné stretnutia prekladá autor príbehmi z dobovej tlače. Pripomína napríklad aj stopu slovenského boxera Peteho Latzoa, ktorý sa stal svetovým šampiónom vo Velterovej váhe (do 77 kilogramov) a v roku najväčšej slávy o ňom noviny The New York Times uverejnili 73 článkov.
Autor sa neupína k únavnému vyratúvaniu mien, názvov amerických spolkov a ich členov, ako to bolo v mnohých doterajších prácach oAmerikánoch, čo napokon mohlo odrádzať zvedavcov, aby venovali týmto spisbám a kronikám pozornosť.
Nie, Milan Čupka sa snaží zo zjavne oveľa väčšieho množstva materiálu, ktorý nazbieral a do knihy by sa nevošiel, vyťahovať skôr tie skutočne krásne, výrečné, prekvapivé a intímne detaily, na ktoré človek natrafí vtedy, keď to najmenej čaká. V teréne, keď sa znenazdajky rozsvieti čaro dokumentu, v tomto prípade reportáže, na ktorej autor pracoval v denníku Pravda. Keď v roku 2011 hľadal stopy vojakov pochádzajúcich z územia Slovenska a bojujúcich v americkej občianskej vojne, vypočul si príbeh o neuveriteľne náhodnom stretnutí v jednom slovenskom autoservise; príbeh dvoch ľudí s rovnakým menom, telefónom, autom i zamestnaním, no najmä s rovnakým predkom – rebelom a slovenským dobrodruhom v Amerike Františkom Samuelom Figulim. Po rokoch sa k tejto postave vracia znova a vo chvíli, keď si myslí, že v 140-ročnom príbehu plnom zaujímavých zvratov, no i pochybností sa už nedá nájsť nič nové, uvedomí si, ako veľmi za ten čas pokročila digitalizácia starých periodík. Vďaka tomu objavuje nové otázky i nové detaily o Slovákoch v Amerike.
Mnohé vytiahnuté detaily menia stránky potlačené textom na pôsobivé, pútavé momentky, akoby fotografie, ktoré nikto nikdy neodfotil aktoré by, nebyť kumštu autora, nikdy nevyšli na svetlo. Ostali by zapatrošené, zabudnuté v cestovných lístkoch, majetkových záznamoch, v zdedených receptoch na štrúdľu, ktorou autora pri jeho osobnom pátraní v USA ponúkli. Potomkom Amerikánov dnes síce chutí dobre, ale nikto by neochutnal trpkosladkú zámorskú verziu príbehu ľudí spod Tatier. Milan Čupka ju servíruje osobne, autenticky.
Iste, v knihe sú stránky, kde faktografický štýl a snaha o dôsledné uvádzanie jednotlivostí možno prevažujú, ale ani dobrú platňu človek nekladie na gramofón preto, aby preskakoval skladby, ako to dnes umožňuje Spotify. Dôvera v autora sa nakoniec oplatí a určitá nedôvera vo vlastný úsudok tiež.
Pretože kniha celkom určite spôsobí nečakanú návštevu alebo nadšený telefonát, možno dokonca ktosi napíše správu na sociálnu sieť, či nebodaj starý dobrý list rodine. Vštýle – počuj, veď aj naši boli v Amerike! Táto kniha je povzbudením, aby sa Slováci znova pohrabali v rodinných archívoch a niečo tam našli. Dnes sú možnosti oveľa lepšie ako pred desiatimi rokmi. Veľa vecí je digitalizovaných, dostupných online a ako priznáva sám autor, aj jemu to nakoniec do veľkej miery umožnilo, aby vôbec vznikla táto huncútska kniha.
Milan Čupka: What is huncút?
Bratislava: barecz & conrad books, 2022
