ղľáԾ
Živé dejiny spiaci rytieri
Matica slovenská sa vo svojej edičnej činnosti podujala na veľmi záslužnú úlohu – podľa jednotlivých regiónov zmapovať slovenské povesti vjednotnej knižnej úprave, vždy bohato ilustrované spútavými farebnými obálkami. Povesti postupne zapĺňajú mapu Slovenska a oživujújeho históriu, odkrývajú ju vnových, trochu mýtizujúcich súvislostiach.
Martin, Matica slovenská 2004
Ilustrácie Dana Moravčíková
Slovensko je priam posiate hradmi, zámkami, kaštieľmi. Keby vedeli rozprávať, dozvedeli by sme zaujímavé príbehy o láske, ale i o nenávisti, o hrdinstve, ale i o zbabelosti, o udatnosti, ale i o zrade. Ústnym podaním sa dedilo veľa povestí ohradoch, ktoré zaznamenal nejeden zberateľ. Doteraz najucelenejšie dielo napísal pred takmer sedemdesiatimi rokmi Ľudovít Janota vtrojzväzkovej knihe Slovenské hrady. V nej zozbieral bohatý historický materiál o 120 hradoch. Vplyvom politických udalostí, zmenou hraníc sa šesť z nich ocitlo na Ukrajine vPoľsku. Monumentálnym dielom Ľudovíta Janotu sa inšpiroval aj básnik a zberateľ najmä záhoráckych povestí Štefan Moravčík vtejto knihe nám predstavuje 54 najznámejších znich. Inšpirácia Janotom však nie je nekritická. Moravčík si veľmi dobre uvedomuje, že Janotovo dielo vznikalo vcelkom inej kultúrno-spoločenskej situácii, keď Slováci jednoznačne potrebovali takú knihu. Vtom čase sa totiž muselo prekonať krátkozraké tvrdenie, že hrady sú súčasťou feudálneho systému, symbolom uhorskej nadradenosti nemajú nič spoločné snašimi dejinami. Janota tieto teórie jednoznačne vyvracal, tvrdil, že hrady sú neoddeliteľnou súčasťou našej histórie kultúry aj preto svoju knihu adresoval dospelému čitateľovi, kým Moravčík sa jednoznačne sústreďuje na detského. Moderným jazykom, zbaveným archaických výrazov iromanticko-sentimentálneho nánosu sa snaží príťažlivým spôsobom vyrozprávať tie najzaujímavejšie najhodnotnejšie povesti ohradoch. Okrem známych povestí ako Studňa lásky, očachtickej panej, troch Svätoplukových prútoch, či ozlopovestnom Ctiborovi, sú tu aj menej známe povesti Turnianska biela pani, Vpazúroch leva, Omocnom Balážovi Kežmarská čierna pani. Ožívajú vnich historické postavy Svätopluka, kráľa Mateja, Tököliho Jánošíka. Rozprávajú aj malé dejiny ľudí – o šťastnej aj sklamanej láske, ostatočnosti cti, ale aj o falši, nevere pretvárke, ohonbe za majetkom, ktorá dovedie ľudí neraz kzločinom a vraždám. Moravčíkov originálny jazyk, jeho fantázia, zmysel pre vyrozprávanie príbehu dalo už chronicky známym povestiam novú dimenziu. Jeho spracovaniu nechýba vtip, napätie imajstrovstvo jazyka. Otom, že Moravčík sa nezaprel ani vtejto knihe, že je mágom slovenčiny, svedčí aj akýsi epilóg knihy, jeho vlastná povesť História hovorí. Vnej opäť čaruje so slovami, vytvára povesťktorej slová sa začínajú výlučne na písmeno „h“, ako kedysi napísal esej Budúcnosť bez básne, kde sa zase slová začínali na písmeno „b“. To všetko nám dokazuje, že slovenčina je mimoriadne tvárny jazyk, treba len nájsť čarodejníka so slovom, ktorý prenikne do jej tajomstiev.
Knihu vhodne dopĺňajú krátke medailóny ohistórii jednotlivých hradov na príťažlivom vzhľade majú mimoriadnu zásluhu ilustrácie Dany Moravčíkovej.
Ján Bábik
