��������

Na Slovensku máme voči francúzskemu spisovateľovi Patrickovi Modianovi, nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru z roku 2014 (bez ohľadu na to, či by cenu dostal alebo nie), podlžnosť. Ak sa nemýlim, vyšli u nás len tri jeho knihy: v 70. rokoch 20. storočia román Villa Triste (preklad Lea Škanderová), v roku 2006 preklad jeho „najautobiografickejšej“ prózy Rodokmeň v pretlmočení Beaty Panákovej a teraz držíme v rukách pôsobivú prózu �ܱ�����íč��� (Kalligram 2015).

Kto čítal Rodokmeň, hneď po úvodných vetách knihy �ܱ�����íč��� pochopí, že aj tento román je v kľúčových momentoch inšpirovaný spisovateľovým životným príbehom. Nájdeme tu viacero podobností na seba a svoju kariéru sústredenú matku, na vzťahy medzi matkou (prípadne otcom) a deťmi, a takisto na rodinnú, citovo chudobnú atmosféru i pocitový svet mladého človeka, ktorý vyrastá v takejto rodine.

Modianovo písanie je opakovaným rozpamätávaním sa na prežité, kritika ho často charakterizuje ako autora pamäti, identity (osobnej, kolektívnej – podobne ako aj v prípade pamäti). Ďalšími témami, ku ktorým sa často vracia, sú okupácia Paríža a Francúzska počas druhej svetovej vojny, vojna v Alžírsku a antisemitizmus – a to vždy v kontexte fenoménu pamäti, respektíve jej strácania – zabúdania. Dôsledkom návratov k reflexii vlastnej životnej empírie sa Modianove knihy na seba podobajú. Čitateľ, ktorý pozná aspoň niekoľko z nich, vstupuje do každej ďalšej ako už do čiastočne známeho priestoru zaľudneného čiastočne známymi postavami. Jeho prózy dokonca na seba odkazujú, takže čitatelia môžu opodstatnene mať dojem, že čítajú jednotlivé časti veľkej životnej knihy hovoriacej prostredníctvom mierne modifikovaných príbehov o tom, ako je minulosť (spomienka na ňu) prepojená s prítomnosťou, alebo o tom, ako prežité vplýva na osobnú (kolektívnu) identitu, a to vždy v konkrétnom spoločensko-historickom rámci.

Protagonistka a zároveň autorská rozprávačka v románe �ܱ�����íč���, mladá, inteligentná a senzitívna dievčina, jedného dňa náhodou v dave prúdiacom do metra zbadá ženu, ktorá jej pripomenie matku. Tá by však mala byť mŕtva. Stretnutie dievčinu traumatizuje, v pamäti sa začínajú vynárať spomienky na detstvo prežité s matkou. Tá kedysi prišla do Paríža s ambíciami preraziť ako umelkyňa, úraz jej však prekazil kariéru baletky, tak sa pokúšala presadiť ako herečka. No na to jej chýbal talent, stala sa z nej egoistická, zatrpknutá žena neschopná poskytnúť citové zázemie svojej malej dcérke…

Pred protagonistkou sa pod vplyvom zhliadnutia ženy pripomínajúcej matku a ako napokon dievčina zistí, aj naozaj je jej matkou, začne odvíjať celý príbeh jej detstva a mladosti. Pred očami jej defilujú jednotlivé postavy, ktoré do tohto príbehu zasahovali, nanovo prežíva udalosti, z ktorých mnohým vtedy ako dieťa nerozumela a teraz ich začína chápať v novom svetle.

Celý román je rozpamätávaním sa na jedno nie šťastné detstvo. Toto sebahľadanie autor včlenil do súčasného príbehu dievčiny, postavy a udalosti z dvoch časových rovín sa neraz prelínajú, dopĺňajú, čo pomáha protagonistke hlbšie uchopiť všetko, čo dosiaľ prežila.

Rozprávanie dievčiny plynie pokojne, jeho elegantný tok sa nenaruší, ani keď sa rozpamätávanie dotýka drsnejších či bolestivejších tém. Modianov štýl je zdanlivo jednoduchý, jeho vety sú takisto nekomplikované, krátke, no cítime za nimi dynamiku vnútorných drám, vibráciu pohybov medzi spomienkami na minulosť a prítomnosťou. K pôžitku zo slovenského vydania knihy �ܱ�����íč��� prispieva kultivovaný preklad Beaty Panákovej, dôvernej znalkyne Modianovej tvorby. Po prečítaní poslednej strany vo mne skrsla otázka, či opäť budeme musieť čakať niekoľko rokov na slovenský preklad ďalšej z kníh tohto vynikajúceho spisovateľa. Azda teraz, keď už sa stal „nobelovcom“, bude naše čakanie kratšie…