ղľáԾ
„Čo sa to robí snašou zemou? Každý vtomto kruhu urobil všetko, aby nedopustil víťazstvo zla vRusku. No ono nás nielen premohlo, ono sa nám vysmieva, hryzie nás atýra..."
Voktóbri 1923 sa Dejev, jeden zmladších veteránov občianskej vojny vRusku, akomisárka pre detské záležitosti súdružka Biela predierali vo voľakedy honosnej budove bývalého Šľachtického zhromaždenia v Kazani v záľahe roztopašných detí. Spomedzi nich sa ozvali zádrapčivé výkriky: ,,Kamže, súdruhovia?“ Atakmer súčasne doplňujúce ďalšie podobné otázky s odpoveďami:
,,Do riti aspäť!“
,,Budeme tam hneď!“
,,Budeme tam jesť?“
,,Placiek dvestošesť!“
,,Čo tu robí hentá pani?“
,,Tá nám kričať nezabráni!“
Takto sľubne sa predstavujú hlavní účinkujúci vprvej kapitole románu Transport do Samarkandu zpera tatárskej autorky Guzeľ Jachinovej (1977). Knim ešte pribudne felčiar, vyše sedemdesiatročný obrovitánsky chlap Bug, slovami Dejeva vyzdvihnutý ,,kŕdeľ starších kvočiek (rôznorodých sprievodkýň decák vjednotlivých vozňoch) anasprostastý vojenský kuchár Memeľa, ktorý po rusky nehovoril, len rozumel, aj to snámahou“. Ale pre spokojnosť osadenstva vedel ,,dačo uklochniť“. A,samozrejme, ešte rušňovodič akurič. Z„kvočiek“ vynikala Fatima, ktorá bola podľa prvých Dejevových dojmov taká krásna, že ,,sa nedalo sňou rozprávať, len sa kochať pohľadom na ňu“. Vštábnom vozni mala na starosti najmenšie deti, ktoré – ak prežili poldruha mesačnú cestu do Samarkandu – sa nakoniec všetky predstavovali menom Iskander. Tak sa volal údajný Fatimin syn, oktorom im rozprávala rozprávky aspievalapiesne.
Príbeh bizarného vlaku
Ide o príbeh sanitného vlaku Kazanských železníc do Turkménska. Bolo doň treba zohnať 500 detí, chlapcov adievčat zdetských domovov a stredísk vo veku od dvoch do dvanásť rokov zoblasti postihnutej hladomorom. Majú odísť do teplého aslnečného Samarkandu, kde je chlieb, hrozno a azda aj mäso. Príbeh dramatický itragický, ale neraz aj úsmevný aradostný. Napríklad, keď sa po mnohých týždňoch dostali kAralskému moru, ktoré ,,sa vylialo na zem zneba“, aspoň tak sa zazdalo náčelníkovi transportu Dejevovi, ale vari všetkým deťom, ktoré sa vyvalili zdvier vozňov, div ich neprevrhli. ,,Nebeský blankyt sa prelial do blankytu vody... Amore šušťalo vlnou o vlnu, vlnou opiesok, zhováralo sa sľuďmi.“ Stalo sa tak po dlhých dňoch a nociach, keď cholera vzala štyridsať detských životov ztransportu. (Mimochodom, toto more už nejestvuje. Na mape ivskutočnosti zostalo iba niekoľko plytkých jazier obklopených púšťou.)
Dejevovi sa podarilo zostaviť bizarný vlak – štábny vozeň, ktorý bol predtým vlastne salónny vagón isklavírom, vozne zniekoľkých osobných vlakov odstavených na koľajniciach kazanskej stanice a dokonca aj vagón – chrám, ktorý prerobili pre potreby transportu detí, ale niektoré prvky chrámu zachovali. Vtomto vozni boli deti, ktoré umierali, nevládali sa už postaviť. Vlak bol aj farebne pestrý,železniční robotníci v Kazani ho pomenovali Kytica.
Súperili vňom medzi sebou sa hádajúci ispolupracujúci Dejev akomisárka Biela, ba aj ich vášeň ženy amuža, vari aj láska.
V jednu noc, keď vlak spravidla stál, náčelník s felčiarom zneho vynášal telo mŕtveho chlapca Seňu Čuvaša. Keď ho Dejev prvýkrát nakladal do vlaku avidel, že Seňa chytá vši adáva si ich do úst, povedal: ,,Nerob to! Nejedz ich.“ Seňa namietal: ,,Potom ony zjedia mňa.“ Pochovali ho pod blízkymi borovicami: ,,Zahrabali, rukami pritľapkali hrudy, ostalo rovné miesto, bol to taký drobný chlapček, že ani kopček, ani len malý hrbolček nevyrástol na jeho hrobe.“ Vtedy Dejev pochovával prvého ľudského tvora odvojny. Potom ich bolo až po Samarkand dohromady 103. Ale navzdory tomu tam prišiel transport s501 deťmi, tak ako odišiel z Kazane. Dejev robil to, čo úradne nesmel – cestou priberal deti: ,,Nie preto, že som nástojčivý... ale preto, že akosi treba ostať ľuďmi. Aj vtomto krvavom zmätku. Ľuďmi.“
Poobzerajme sa okolo seba
Vstepi ich zastavili kozáci atamana Jabločnika – sľúbili im pomôcť spotravinami, ale mali jednu prosbu. Aby mohli vlazarete, čiže vo vozni, vktorom bol pôvodne chrám azostali tam pozostatky oltára, odslúžiť bohoslužbu. Obava zcholery, ktorá vtedy vládla medzi deťmi, ich neodradila. A pop vkázni povedal: ,,Poobzerajme sa okolo seba. Čo sa to robí snašou zemou? Každý vtomto kruhu urobil všetko, aby nedopustil víťazstvo zla vRusku. No ono nás nielen premohlo, ono sa nám vysmieva, hryzie nás atýra... Nielen Kristus je ukrižovaný – náš národ je ukrižovaný... Nie zo všetkých nás tečie krv, no krvácajú naše srdcia aduše. Trpíme. Azlo nám podáva víno zmiešané so žlčou...“
Transport do Samarkandu je tretí román Guzeľ Jachinovej. Vroku 2022, keď Rusko spustilo veľkú vojnu proti Ukrajine, sa v čitateľskom hlasovaní onajlepší ruský román zaradil medzi favoritov. Je to majstrovské dielo. Sú vňom prvky magického realizmu anemálo spoločného má stvorbou veľkého autora dvadsiateho storočia Čingiza Ajtmatova. Slovenskí čitatelia majú šťastie, že jeho prekladu zruštiny sa ujal básnik, textár, dramaturg, esejista askvelý znalec ruskej literatúry Ján Štrasser (1946). Ktvorbe Jachinovej má takpovediac vrúcny vzťah. Preložil aj jej prvotinu z roku 2015 Zulejka otvára oči, ktorá vyšla vo vyše 30 krajinách.
Július Lőrincz (1940)
Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval vdenníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR vChorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil vTlačovej rade SR.
