��������

Drsný život so zvieratami

James Herriot

Zverolekárovi veľkí a malí priatelia

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004

Preklad Zuzana Vilikovská

Pre priaznivcov britského zverolekára Herriota je jeho ďalšia knižka dobrou a súčasne zlou správou – dobrou preto, lebo sa môžu opäť pohrúžiť do čítania veselých i dojemných príbehov z pestrého rozprávačovho života a zlou preto, lebo je to už posledná, v poradí desiata kniha, ktorú im vydavateľstvo Slovenský spisovateľ ponúka.

James Herriot začne rozprávanie tam, kde v predchádzajúcom dieli skončil – na lodi, ktorá ho po dlhom čase strávenom na mori vezie konečne domov. Herriot spolu s kolegom Siegfriedom začínajú pracovať pre ministerstvo, sprevádzajú vybrané zvieratá do Turecka. Po mnohých problémoch, ktoré spôsobili predovšetkým ľudia nezvyknutí na orientálny chaos, keď už všetko vyzeralo tak, že sa nemajú ako vrátiť domov, lebo nastal problém s ich dokladmi, napokon všetko dobre dopadne. James sa aj s kolegami znova ocitá v milom yorkshirskom mestečku Darrowby.

Tak ako v predošlých knižkách, aj v tejto tvoria spomínané zážitky len kostru, sú vo forme denníkových zápiskov z rokov 1961 až 1963 a pomedzi ne autor povkladal množstvo drobných príbehov, z ktorých drvivá väčšina je zviazaná s prostredím, kde vykonával prax. V jednotlivých pasážach autor prezrádza, čo sa s niektorými postavami stalo o niekoľko rokov po opisovanej udalosti, a tým  nám ponúka aj pohľad z odstupu, ktorý by čisto denníkovému písaniu chýbal.

Herriot sa aj tentoraz predstavuje ako človek, ktorý napriek ťažkej a mnohokrát hrubej i špinavej práci stále dokáže veľmi jemne narábať s jazykovými prostriedkami a jeho rôznymi odtienkami – od lyrických opisov až po nárečové a pomerne vulgárne vyjadrovanie farmárov. Okrem toho má schopnosť pozorovaním detailov a ich správnou kombináciou vyčariť očarujúci, i keď banálny príbeh. Jeho knižky nie sú o hlbokej a zložitej  filozofii, sú o jednoduchom živote venovanom rodine a práci a o jednoduchej radosti z drobností.

Keď knižku dočítate, možno budete smutní, lebo vás  nebudú za poslednou stranou čakať nové príhody ďalšej knihy, ale aspoň hrdinovia sú na poslednej stránke dokonale šťastní. Pripomínajú si, ako sa podmienky ich práce i celkový prístup nedôverčivých a nekomunikatívnych vidiečanov k nim za dlhé roky praxe zmenili a pri porovnávaní prichádzajú na to, že ak bude všetko pokračovať tak ako doteraz, určite ich čaká skvelá budúcnosť. Nezostáva nám nič iné, len dúfať s nimi.

Adela Gabríková