ղľáԾ
Rozhovor s ukrajinskou spisovateľkou Tamarou Dudou.
Vaša knihaٳé첹 vyšla v Ukrajine v roku 2019. Bol to debut, ktorý okamžite získal ocenenia, chválili ho aj kritici a ukrajinské autorstvo. Pamätám si, že všetci chceli vedieť, kto je Tamara Duda, ktorá napísala takú silnú knihu a nikto o nej predtým nepočul. Ako si tento úspech vysvetľujete s odstupom času?
Veľmi mi záleží na vnímaní čitateľa, na osude knihy, a naozaj chcem, aby si čo najviac ľudí prečítalo a pochopilo, čo som chcela povedať. Pomocou tejto knihy sa možno mnohí priblížili k ukrajinskému kontextu a tomu, čo sa tu deje. Čo sa týka úspechu knihy, táto situácia je pre mňa trochu zvláštna, ale na druhej strane je prirodzená. Možno ide z mojej strany o znaky istého druhu ageizmu. Ale zdá sa mi, že ľudia začínajú písať naozaj dobré knihy až v určitom veku, s určitou dávkou životných skúseností za sebou. Ja som do toho vložila svoje životné skúsenosti, čitateľské skúsenosti a predstavu o tom, aká by kniha mala byť. Dala som do toho všetko, čo ja osobne považujem za zaujímavé, a dopredu som vedela, aké zápletky, vzťahy a ľudia by v nej mali byť. To všetko vychádza takpovediac z mojich predchádzajúcich skúseností.
Veľmi som chcela rozprávať príbeh o začiatku našej vojny, o Donecku, o území, o ľuďoch, o obrovských zradách a hrdinských činoch čo najrealistickejšie. Predstavovala som si, že aspoň po nejakom čase to bude v Ukrajine potrebné, pretože ľudská pamäť má úžasnú schopnosť sa časom skresľovať, erodovať a modifikovať. A ja som videla, ako táto história uniká ako piesok pomedzi prsty a my sami už máme na ňu trochu skreslený pohľad. Treba povedať, že táto kniha nie je dokumentom ani memoárom, ani denníkom. Je to úplne iný žáner. Bolo pre mňa dôležité, aby ľudia okrem istej historickej, dokumentárnej a faktografickej hodnoty cítili aj spojenie s postavami tejto knihy a pochopili jej samotný príbeh.
Kniha získala ocenenia a uznanie nielen doma. Román bol už preložený do mnohých jazykov a pripravujú sa nové preklady. Čím si vysvetľujete tento záujem zahraničného publika?
Mám vlastnú teóriu. V tejto knihe sa dočítate nielen o vojne, ale aj o veľkej krízovej situácii, v ktorej sa ocitli nepripravení ľudia. Sledujeme príbeh, v ktorom sa ukáže, že inštitúcie, ktoré nás majú chrániť a na ktoré má každý občan právo spoliehať sa v čase krízy, sú toho úplne neschopné. Preto je dej v podstate pre mnohých ľudí v rôznych krajinách veľmi zrozumiteľný. Nedávno sme mali veľkú prezentáciu v Španielsku. A o niekoľko dní mali vo Valencii obrovskú povodeň a ukázalo sa, že štát, inštitúcie ako také, boli na túto katastrofu úplne nepripravené. Ukázalo sa, že prežitie ľudí priamo závisí od toho, ako sa organizujú, ako sa navzájom podporujú a ako sa rozhodnú niečo urobiť bez toho, aby čakali na pokyny zhora.
Keď sa hovorí, že frontové dobrovoľnícke hnutie v Ukrajine je jedinečný fenomén vlastný výlučne Ukrajine a Ukrajincom a že je to fenomén a vlastnosť ukrajinského hnutia odporu, vždy sa nad tým pozastavím. S takouto situáciou sa v iných krajinách jednoducho ešte nestretli. Dúfam, že sa ani nestretnú. A vždy je dobré prečítať si, ako sa to dialo v inej krajine. Aby sme vedeli, že sa to môže stať. A že v dnešnom svete by ste nemali byť príliš sebavedomí a vylučovať možnosť takýchto udalostí. Musíte byť pripravení na problémy, musíte byť pripravení na vojnu, nech to znie akokoľvek desivo.
Táto kniha je do veľkej miery určená aj ženám. Pretože teraz nie je čas na slabosť. A musíme sa vzdať predstavy, že ženy môžu stále stáť mužom za chrbtom, že žena sa môže vyhýbať dôležitým rozhodnutiam, že žena môže stáť bokom a nechať mužov robiť špinavú alebo ťažkú prácu. Táto ilúzia slabosti je veľmi nebezpečná. Podľa môjho názoru táto kniha nestráca aktuálnosť a číta sa s rovnakým záujmom a prináša čitateľom taký istý úžitok ako v čase svojho vydania.
Rozmýšľala som aj nad tým, že v období, keď ste písali túto knihu, nebol ešte podobný prístup k písaniu, dokumentovaniu a rozprávaniu sa so svedkami taký populárny. Ale po začiatku totálnej invázie vidíme, že veľa spisovateľov sa obracia k tejto technike, vzniká veľa dokumentárnych filmov, spisovatelia sa stali akýmisi reportérmi, zbierajú aj svedectvá o vojne a o rôznych hrôzach. Sledujeme, ako vojna mení literatúru. Aké trendy pozorujete v súčasnej ukrajinskej literatúre?
V Ukrajine sa v poslednom čase rozprúdila pomerne búrlivá diskusia o tom, ako písať o vojne a kto má právo o totálnej vojne písať. Môžu sa k tomu vyjadrovať len ľudia, ktorí majú bojové skúsenosti, veteráni alebo aj profesionálni spisovatelia bez toho, aby boli priamymi účastníkmi vojny? Lenže v skutočnosti má teraz v Ukrajine vojenskú skúsenosť úplne každý, nielen ľudia, ktorí sú priamo na fronte. Veľa Ukrajincov má skúsenosti s núteným sťahovaním v rámci krajiny alebo do zahraničia, skúsenosť so stratou majetku, domovov a úspor, skúsenosť s účasťou na bojoch alebo s čakaním na návrat manžela, syna alebo otca z frontu.
Ja a moje deti teraz žijeme v Kyjive u mojich rodičov a každý deň počujeme nálety. A každý deň sa na jednej strane upokojujem, že naša štvrť je pravdepodobne lepšie chránená protivzdušnou obranou, ale na druhej strane si človek uvedomuje, že raketa môže zasiahnuť ktorýkoľvek z tisícov domov v našom meste. Len nevieme ktorý. A to je stále veľmi deprimujúce. Vojna je pre nás neustálym napätím, neustálym strachom a neustálym stresom, ktorý sa už dlhé mesiace nezmierňuje a neprestáva.
Napríklad v súčasnosti je na vzostupe fantasy literatúra vrátane fantasy kníh o vojne. Na nedávnych knižných festivaloch sa najväčšmi predávali knihy o súčasnej Ukrajine napísané v štýle fantasy. Spolu s ďalšími 12 autormi a autorkami sme napísali zbierku s názvom Motanka. Obsahuje fantastické príbehy. Pre nás bolo písanie ako sviatok, oddych, ako nejaká hra. A táto zbierka je momentálne jedna z najpredávanejších.
Čo sa týka súčasnej ukrajinskej literatúry, vojnovej literatúry, máme v podstate dva prúdy. Prvý je poézia. V Ukrajine je teraz boom poézie; stále sa objavujú noví autori s úplne neuveriteľnými, až hyperrealistickými textami. Vo všeobecnosti o našej skúsenosti a tragédii teraz hovoria predovšetkým básnici. To je možno vlastnosť Ukrajincov ako národa a súčasť našej kultúrnej tradície. Pretože, ak neviete, v Ukrajine ani na peniazoch nie sú portréty prezidentov alebo kráľov, na našich bankovkách máme portréty básnikov. Druhým trendom je, že próza začína mať fantazijné prvky. Vznikajú knihy, ktoré nás rozptyľujú achránia tak pred realitou.
Jedným z obrazov, ktorý spája celú knihu, je obraz vitráže. Vitráž sa v knihe prvýkrát objaví, keď hlavná postava pociťuje sivosť – sivé mesto, sivý život – a vymaľuje si okno, aby mu dodala viac farieb. A pozerá cez toto okno, farebné sklo plné jemnosti a krehkosti. Zaujíma ma, prečo ste si vybrali práve tento obraz.
Viete, my Ukrajinci sme veľmi odlišní. A zároveň nás spája naša zranenosť. Mnohí z nás majú také traumy, ktoré v podstate môžu človeka zničiť. Keď sa písala táto kniha, nebolo to ešte v takom rozsahu ako teraz, ale bola to rovnaká situácia. A keď som na knihe pracovala, cítila som, že by sme mali očakávať zhoršenie situácie a mali by sme byť pripravení na veľkú vojnu.
Aby rozbité sklo našlo zmysel, oporu a dalo sa na niečo použiť, musí byť niečo, čoho sa dá držať. Potrebujete nejakú oporu, nejakú štruktúru, do ktorej sa dá vtesnať, aby ste sa zachránili. A pre mnohých z nás sa takouto oporou stala Ukrajina. Nie taká, o ktorej sa hovorí v knihách, učebniciach, v televízii, ale taká, ktorú si každý z nás definoval vo svojom srdci. Keď sme vo vydavateľstve premýšľali o obálke ku knihe, napadlo nám, že by to mala byť vitráž. Hlavná postava vyrába vitráže a my sme sa rozhodli preniesť tento jasný, náročný obraz na obálku knihy. V ukrajinskom vydaní obálka priťahuje pozornosť, kričí, je viditeľná na všetkých policiach. A je to kontrast s obsahom knihy. Aj to nejako ovplyvňuje vnímanie. Ale napríklad ukrajinským čitateľom sa veľmi zapáčila téma vitráží, a preto ja samotná stále dostávam vitráže. Je dobré, keď je to niečo malé, napríklad anjeli, postavičky alebo vtáčiky, čo sa dá darovať ďalej alebo zavesiť niekde doma. Ale jeden umelec mi priniesol vitráž zobrazujúcu obal knihy približne mojej veľkosti. A bola taká ťažká, že som ňou nemohla ani pohnúť. Poprosila som známych, naložili sme ju do auta a odniesli k rodičom. A teraz stojí v ich obývačke a zaberá polovicu steny.
V poslednom čase pozorujeme, že ľudia sa stávajú zástancami jednoduchých riešení. Často je snaha zvoliť si takéto riešenia spôsobená únavou, o ktorej všetci veľa hovoria. Aké nebezpečenstvo môže podľa vás táto únava priniesť spoločnosti?
Môžete si byť istí, že nikto nie je tak unavený z vojny ako Ukrajinci. Žiadna európska ani americká únava sa s tou našou nedá porovnať. Ale zároveň Ukrajinci ako nikto iný veľmi dobre chápu, že možnosť, ku ktorej nás tlačia, je vzdať sa okupovaných území, a to je neprijateľné. Máme kontakty s okupovanými územiami, máme kontakty s ľuďmi, ktorí tam zostali, a máme viac-menej približnú predstavu o tom, čo sa tam deje. Dochádza tam k masakrom, masovým vraždám, lúpežiam a náhrade ukrajinského obyvateľstva ľuďmi privezenými z Ruska. Deti pri každej príležitosti odoberajú z ich rodín. A proces rusifikácie je veľmi aktívny v školách. To znamená, že deti sú nútené úplne prejsť na ruštinu a študujú podľa ruských propagandistických príručiek. S deťmi sa veľmi tvrdo pracuje. Starší ľudia, dospelá generácia, majú veľmi obmedzený prístup k liekom, k zdravotníckym službám. Je tam vysoká úmrtnosť. V skutočnosti je to život v najhoršej forme okupácie, akú si možno predstaviť. Tieto veci si pamätáme z druhej svetovej vojny.
Moja najstaršia dcéra vyučuje dejiny. Je učiteľkou, má veľa študentov z celej Ukrajiny. Na jej online hodiny chodia deti z okupovaných území, z okupácie. A robia to tajne, dávajú si veľký pozor, aby nikde vo svojich školách nepovedali učiteľom, že študujú ukrajinské dejiny s ukrajinskou učiteľkou. A snívajú o tom, že odídu a dostanú sa do Ukrajiny, že sa im to nejako podarí a že budú môcť absolvovať skúšky v Ukrajine. Skutočnosť je však taká, že nie všetky tieto deti štúdium dokončia. Z času na čas niektoré z nich zmizne a už sa nikdy na hodine neobjaví. Teraz robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme podporili našu armádu. To všetko však robíme s myšlienkou, že okupované územia budú oslobodené. Verím vo víťazstvo, ale myslím si, že keď ho dosiahneme, budeme veľmi unavení.
Tamara Duda (1976)
Na Ukrajine známa ako Tamara Horicha Zerňa. Pochádza zKyjiva, Po začiatku rusko – ukrajinskej vojny vroku 2014 pracovala na fronte na Donbase ako dobrovoľníčka. Román ٳé첹 (2019) je jej debutom, ktorý získal niekoľko ocenení, medzi inými iNárodnú Ševčenkovu cenu.
Zdroj: Archív autorky
