Básnická skupina Barbarská generácia vydala svoj profilový zborník Barbar(u)ská ruleta na jeseň v roku 1998. Skupina existovala od roku 1992 v zostave Ján Litvák, Andrijan Turan a Kamil Zbruž. V roku 1998 k nim pribudol Robert Bielik. Čo sa odvtedy udialo a ako to s Barbarmi vyzerá teraz? Na otázky odpovedá jeden zo zakladajúcich členov Kamil Zbruž.

Si po rokoch ešte stále Barbar?

Áno, samozrejme. Barbarská generácia existuje. Bola založená a nikdy nebola zrušená.

Prečo si dal skupine názov Barbarská generácia? Meno je osud…

Nerobím si žiadne zásluhy. Jedna vec je vymyslieť názov a druhá presadiť ho. Zásluhu na našom presadení má Oleg Pastier. V roku 1992 nám dal priestor v časopise Fragment pre naše prvé skupinové vystúpenie. Spolu s inými textami som vtedy uverejnil aj Manifest Barbarskej generácie. Bol to krátky parodický text z môjho pripravovaného debutu.

Si autorom troch manifestov. O čom sú?

V Manifeste Barbarskej generácie som napísal: „nikam nepatriť“ a „nedôverovať“. Cítili sme sa ako cudzinci v slovenskej kultúre. Boli sme proti všetkým, a to je barbarské. V Tichom manifeste, ktorý je v Barbar(u)skej rulete, som napísal: „Musíme zbaviť literatúru posolstva.“ Žiadal som úplne oslobodiť tvorbu a „nemať pravidlá“. V Magickom manifeste, ktorý vyšiel v roku 2004 v Dotykoch, som v záujme prežitia v konzumnej spoločnosti navrhoval „súradnice vzbury“. Sú to vtipné paródie na manifesty. Treba ich brať vážne.

Čo ste si mysleli, že prinesiete do literatúry?

Svetlo, spontánnosť, priateľstvo a energiu. Jano prešiel peši pol Indie, rozlúskal indické mantry a pokúsil sa prerobiť slovenčinu na staroveký jazyk. Andy v satyrských maskách vychutnával ženy a víno a udivoval žonglovaním s ohnivými metaforami. Robo bol filozofujúci pustovník, ktorý vie aj so zatvorenými očami verne namaľovať telo, dušu aj ducha. A ja som sa v experimentálnej knihe Oddychovka prihlásil k dadaizmu.

Mali ste spoločný cieľ?

Naším cieľom bola iba zábava.

Vyšla vám len jedna spoločná kniha. nie je to málo?

Povedali sme v nej všetko podstatné. Načo to rozmieňať na drobné v ďalších knihách? Barbar(u)ská ruleta bola o tichu. Hovoriť o tichu je ťažké, ale nám sa o ňom podarilo aj mlčať. Bola to naša vysoká hra.

Mystifikácia samozvaných mystikov?

Nebol to tradičný zborník literárnych textov, čo niektorých mohlo pomýliť a odradiť. Možno to bol skôr literárny happening.

S vydaním neboli problémy?

Prípravu zborníka inicioval Jano a spravil tiež veľa pre to, aby sa Barbari stali štvoricou, pritiahol Roba medzi nás. Názov Barbar(u)- ská ruleta je slovná hračka Denisy Fulmekovej. Janova žena Erika bola autorkou všetkých fotiek, vrátane fotky na obálke, a navrhla aj koncept obálky. Robo jej návrh realizoval typograficky. Žiaľ, nič z toho nie je uvedené v tiráži.

Mala nejaký význam fotka, ktorá je na obálke Barbar(u)skej rulety?

Na fotke sú semená rastliny Cannabis indica, ktorá udávala rytmus nášmu životnému štýlu. Semeno je symbol nádeje, budúcnosti, nesebeckosti, smrti a znovuzrodenia. Je to odkaz aj na Janove a Robove cesty do Indie.

K vášmu životnému štýlu patrili omamné látky?

No áno, dá sa to tak povedať. Písanie bola pre nás práca so silou, ktorú sme vnímali šamansky ako posadnutie duchom. Experimentovali sme s písaním v rôznych stavoch vedomia.

Kedy ste s tým začali?

Ešte v prehistorickej kaviarni U Michala. Osadenstvo sa tam rozdeľovalo na alkoholikov a fajčiarov trávy.

Osamelí bežci vystupovali spoločne aj vtedy, keď mali svoj zenit za sebou. prečo Barbari už spolu nevystupujú?

Osamelí bežci boli rocková skupina, ktorá po rokoch usporiadala comeback. Napriek tomu a napriek všelijakým knihám, ktoré povychádzali, sa im už nepodarilo obnoviť nadšenie a energiu zo 60. rokov. Ale to je osud všetkých literárnych skupín. Vysoká aktivita na začiatku a jej postupný pokles.

Tak to bolo aj s vami?

Krátko pred vyjdením Rulety sme vystúpili na Svetovom kongrese básnikov v Bratislave. Mali sme čítačky v niekoľkých mestách na Slovensku, vo Vojvodine a v Holandsku. Do holandského mesta Hoorn nás pozvala poetka Ľudmila van Kesteren-Šimková. V neuveriteľne krátkom čase všetko perfektne zorganizovala a moderovala našu čítačku v kaviarni Dada. Toto vystúpenie bolo jedným z našich vrcholov.

Potom sa vaša aktivita utíšila?

Len na určitý čas. Ideme ďalej. Robíme spolu na tajnom projekte, o ktorom zatiaľ nemôžem hovoriť.

Mohla by byť Barbarská generácia akousi šablónou pre vznik inej literárnej skupiny?

Asi nie. Iné literárne skupiny už na Slovensku nebudú.

Oficiálne tvorili Barbarskú generáciu štyria členovia. A neoficiálne?

Jediný neoficiálny člen je Ivan Kolenič, ktorý stiahol svoje texty pred uzávierkou Rulety.

Čo ho k tomu viedlo?

Pud sebazáchovy.

Ako na vás reagovali čitatelia a kritici?

Niektorí čitatelia reklamovali knihu kvôli prázdnym stranám, mysleli si, že majú chybný výtlačok. Niektorí kritici si myslia, že sme kolaborovali so štátnou mocou, keď nám Barbar(u)ská ruleta vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. J Bola to naša podvratná misia. Okrem nás toto vydavateľstvo „kolaborovalo“ aj so Sartrom a Orwellom. Dokonca aj moje absurdné požiadavky sa stretli s pochopením, za čo vďačím Viere Prokešovej a Alexandrovi Halvoníkovi. Nemali sme žiadne mimoriadne výhody a nikomu z nás to nenaštartovalo politickú kariéru.

To je všetko?

Vôbec nie. Agda Bavi Pain má od roku 1998 s Barbarmi dlhoročný spor. Vtedy vyšiel v Literárnom týždenníku jeho antibarbarský manifest Hodená rukavica, ktorý zavesil aj na svoju webovú stránku. Dôvodom jeho sporu s Barbarmi je „ostentatívna drzosť, s akou demonštrujú ničím nepodloženú homogénnosť a monochromatickosť inak formálne i obsahovo nesúrodého hnutia“. YEAH! Agda je rodený barbar, pozdravujem ho.

Myslíš si, že Barbarská generácia bude žiť v literatúre aj naďalej?

Bude žiť večne, tým som si istý.