��������

Vo vydavateľstve Slovart vyšla v týchto dňoch v češtine pozoruhodná publikácia mapujúca osudy slovenského a českého filmu v povojnovom období Diagnózy času. Český a slovenský poválečný film. V rozhovore nám ju predstavil jej autor, filmový a lite­rárny kritik Jan Lukeš. 

---

V  knihe Diagnózy času sa sústreďujete na českú a slovenskú povojnovú kinematografiu. prečo ste sa rozhodli nevenovať sa hlbšie aj predvojnovému obdobiu?

Predvojnovú a vojnovú kinema­tografiu považujem za relatívne uzavretú etapu, ktorej sa dosť dôkladne venovalo množstvo bádateľov predo mnou. Oproti tomu povojnová kinematografia svojím štátnym výrobným mono­polom otvorila úplne novú epochu, trvajúcu až do prevratu v roku 1989. Po ňom sa do istej miery vrátila k prvorepublikovým pomerom, hoci v úplne inom spoločenskom i tvorivom kontexte. Práve konfrontácia reálnych možností a snov v interakcii s nárokmi politickej moci ma zaujímala najviac. Iste i preto, že od môjho detského veku v päťdesiatych rokoch som už sám pamätníkom a v ujasňovaní úlohy filmu v spoločnosti som videl odraz hľadania identity aj mojej vlastnej generácie.

Ako autor námetu i scenára stojíte za pozoruhodným projektom – seriálom Č�����Dz����DZ���Բ���&�������ܳٱ�; kinematografie šedesátých let (réžia Martin šulík, 2011), ktorý vyšiel na 28 DvD. Do akej miery vám pomohla skúsenosť z tohto projektu pri zostavovaní Diagnóz času?

Vyštudoval som pôvodne češtinu a dejepis, takže nakrúcanie s takmer stovkou popredných slovenských a českých filmárov sa mi stalo doslova štúdiom ďalšej školy. „Výsluch“ takého obrovského množstva tvorcov pre mňa znamenal bezprostredný pohľad na spracovávaný materiál, nesmierny faktografický prínos i pohľad do osobnostného zázemia toho­­ktorého diela. V knihe však uplatňujem svoje vlastné kritické vnímanie povojnového vývoja kinematografie.

Aké aspekty nazerania na náš film boli pre vás najpodstatnejšie pri zostavovaní knihy? stojí v centre pozornosti spoločensko-politický kontext alebo sa viac sústreďujete na estetické kvality filmov?

Myslím si, že kniha obsahuje obidve hľadiská, primárne ma však zaují­mal film ako médium, ktoré dlho plnilo úlohu bezprostredného nástroja propagandistického ovplyvňovania más. Dnes je v tomto postavení televízia, preto je doteraz predmetom takého veľkého záujmu politikov. Filmári však medzitým zvádzajú ťažké boje s komerčnými vplyvmi, ktoré ich umeleckú slobodu i občiansku morálku stavajú pred podobné dilemy ako doby minulé.

Ťažisko vašej knihy tvorí päť kapitol, ktoré sú poprelínané intermezzami. vytvorili ste tak prehľadnú periodizáciu českej a slovenskej kinematografie. ako by ste stručne charakterizovali jednotlivé etapy?

Povojnové nádeje na umelecký film, ich pád do služieb komunistickej strany a nový rozmach po roku 1956. Reštrikcie roku 1959. Uvoľnenie šesťdesiatych rokov a rozmach českej i slovenskej novej vlny. Labutia pieseň tvorby roku 1969. Sivá éra normalizačná. Pras­kanie ľadov roku 1989. Zrušenie štátneho filmo­vého monopolu, zápas o zachovanie pôvodnej produkcie. Spoločenská reflexia roku 2009. Per­spektívy našich časov. A ďalej už bude pokračo­vať niekto iný, ak bude vývoj filmu vidieť ako ja…

Zlatým obdobím našej kinematografie sú filmy šesťdesiatych rokov, tzv. československá nová vlna. čím si ako filmový historik vysvetľujete ten obrovský rozmach kinematografie? Bolo to priaznivou spoločenskou klímou alebo množstvom talentov, ktoré v tom období práve vyšli z pražskej FaMU?

V dejinách niekedy nastane doslova hviezdna konštelácia okolností, ktoré sa potom už nikdy opakovať nebudú. Tu sa príliv mladých a origi­nálnych talentov z Česka i Slovenska stretol so slabnúcim totalitným režimom, ktorý bol ochotný ich tvorbu financovať a ešte sa ňou občas aj chváliť, ďalej s podnetnými zahranič­nými inšpiráciami i s celosvetovou atmosférou politického a kultúrneho uvoľnenia a nádeje. V tieni slobody rastie strom umenia, i keď ten paradox všelijakých ideologických fundamen­talistov dodnes dráždi.

Cenzúra a potlačovanie autorskej slobody patria k najvýraznejším negatívam našej prednovembrovej kinematografie. čo je jej najväčším negatívom v súčasnosti? je slobodná alebo diktát strany vystriedal diktát peňazí?

Je nepochybné, že dnes cenzúru sui generis vykonávajú práve peniaze. Tam, kde chýba nádej na dostatočnú návštevnosť filmu, a teda návrat prostriedkov do neho vložených, padajú isté témy rovno pod stôl. Pritom sú to väčšinou témy dotýkajúce sa živých problémov našich spoločností, lenže tie ich nechcú vidieť, pretože žijú prevažne na vlne primitívneho konzumu a povrchnej zábavy. Keď za týchto okolností ani štát nedbá o vlastnú duševnú hygienu, potom sa pred kinematografiou otvára len priepasť ničoty. V oboch krajinách sme v ponovembrovej ére zažili obdobia záujmu i nezáujmu o filmovú tvorbu, nad tým všetkým sa však vznáša ešte všeobecnejšia otázka: či nie sme dnes ešte viac v zajatí našej materiálnej podstaty, než ako to vo svojom učení o základni a nadstavbe hlásal marxizmus­leninizmus.

Aká je vaša prognóza vývoja českej a slovenskej kinematografie v najbližších rokoch?

Všetky prognózy nakoniec prekoná živý nerv konkrétneho umeleckého diela, takže nemá veľký zmysel sa ich dopúšťať. Film sa v celosve­tovom meradle evidentne vracia k svojim po­čiatkom zábavnej atrakcie, ktorej na filozofickej hĺbke veľmi nezáleží. Najlepšie výkony českého i slovenského filmu sa však k svojej spoločen­sko­reflexívnej funkcii vždy implicitne hlásili. Chcem veriť, že táto línia tvorby u nás nezanikne a že práve ona môže získať úspech i v zahraničí, hoci sa teraz záujem sveta upiera inam.

V knihe sa zaoberáte filmom dnes už dvoch samostatných krajín. sú si české a slovenské filmy blízke svojou poetikou? Bolo to niekedy vôbec tak alebo je „československá“ poetika len mýtus?

Nehovoril by som o blízkej či spoločnej poetike, ale skôr o mentalite, danej blízkymi či spoločný­mi dejinami. Evidentne rozdielne sú ale tempera­ment, emocionalita i spôsob humoru, akokoľvek v dnešnom globalizovanom svete post moderných alúzií dostávajú tieto kvality často celkom koz­mopolitný náter. Aspoň pre moju generáciu vstu­puje do hry vedomie až rodinnej príbuznosti oboch krajín, ktorá by mohla viesť k väčšiemu porozumeniu tvorby druhej strany.