��������

Ste jedným z najpredávanejších a najobľúbenejších ruských autorov. Mnohí známi spisovatelia a umelci odišli z Ruska po vypuknutí plnoformátovej vojny na Ukrajine. Pokiaľ viem, vy ste jediný autor a verejný intelektuál, ktorý odišiel do exilu už v roku 2014, na protest proti anexii Krymu. Bol to jediný dôvod, ktorý vás k tomuto kroku viedol alebo ste ho zvažovali už dlhšie a toto bola pre vás tá posledná kvapka?

V tom čase som už písal Dejiny ruského štátu a chápal som jeho algoritmy. Tie sa v priebehu stáročí zásadne nezmenili. V rokoch 2011 – 2013 tu bola šanca, že po potácaní sa medzi plutokraciou a diktatúrou sa vládnuci režim rozhodne pre prvú možnosť a krajina sa potom pomaly a namáhavo
začne uberať smerom k demokratickému modelu. Preto som sa vtedy zapojil do opozičného hnutia. Putin sa však zľakol ukrajinskej revolúcie a začiatkom r. 2014 zvolil opačný kurz, k doživotnej diktatúre. Neodišiel som ihneď, až po polroku. Dúfal som, že ľudia budú protestovať. Aj ja som sa všeličoho zúčastnil a všeličo som napísal. No k zmene nedošlo. Naopak, Putinovi prudko narástla podpora, ako kysnuté cesto z imperiálnych kvasníc. Percento ľudí môjho spôsobu zmýšľania podľa prieskumov verejnej mienky kleslo na 12 – 13 percent OK teda, povedal som si. Ak väčšina ľudí zmýšľa takto, nech je to ďalej bezo mňa. Nechcem žiť v krajine, ktorá sa bude postupne meniť na Severnú Kóreu. Odišiel som a odvtedy som sa ani raz nevrátil.

Patríte k tým odvážnym jednotlivcom a rešpektovaným organizáciám ako Memorial, ktoré dostali nálepku„zahraničný agent“ – je to vlastne takmer vyznamenanie. V dôsledku toho ste sa dostali na čiernu listinu a vaše knihy zmizli z pultov kníhkupectiev. V poslednom čase niekoľko organizácií celkom zakázali a stovky ľudí, ktorí sa kriticky vyjadrili o vojne, sa ocitli vo väzení. Očakávali ste, že aj vás obvinia zo „schvaľovania terorizmu“ a že na vás bude vydaný zatykač in absentia?

Pravdu povediac, čakal som, že ma zakážu oveľa skôr. Ale až do konca roku 2023 – keď už veľká vojna trvala poldruha roka – vláda používala prefíkanú politiku: pozrite sa, celé to zakazovanie, celý ten ostrakizmus zo strany Západu je zameraný proti nám; to Západ vám, drahí Rusi, všetko zakazuje, no my žijeme v slobodnej krajine. Lastovičkami tohto nového trendu sme sa v decembri r. 2023 stali dvaja – básnik Dmytrij Bykov a ja. Zakázali nás ako prvých a potom to pokračovalo, zoznam zakázaných kníh je už veľmi dlhý. Systém prešiel do ďalšej fázy: obyvateľstvu sa už netreba zapáčiť, treba ho zastrašovať. V jazyku súčasnej politológie sa to nazýva prechod od diktatúry spinu (propagandy) k diktatúre strachu.

Vaše knihy sa ďalej predávali aj potom, ako ste odišli do exilu. Aký je to pocit byť celkom odrezaný od svojho čitateľstva teraz, keď ste sa stali zakázaným autorom?

Zákaz mojich kníh v Rusku je pre mňa, samozrejme, veľmi traumatický. Oveľa viac ako zhabanie príjmov. Za luxus slobodného vyjadrovania som bol ochotný platiť. Ale kontakt s ruským čitateľstvom mi veľmi chýba. Začal som pre nich publikovať zadarmo na svojom webe, ale Ruská federácia tento zdroj rýchlo zablokovala. V Rusku sa tam dá dostať len s VPN.

Spustili ste teda platformu BAbook.org, kde publikujete nielen svoje vlastné diela, ale aj diela iných exilových autorov. Mohli by ste nám o nej porozprávať?

Tento knižný klub (so sídlom v Bostone) vznikol polroka predtým, ako moje knihy v Rusku zakázali – očakával som to a bol som pripravený. Skratka BABook spočiatku znamenala Boris Akunin Bookclub. Dali sa tam kúpiť všetky moje knihy ako e-book či audiokniha. Myslel som si, že túto platformu
budú používať ruskí emigranti. No po tom, ako v Rusku začali zakazovať akúkoľvek slobodnú literatúru, sa projekt radikálne zmenil. Poskytovali sme útočisko čoraz väčšiemu množstvu autorov a neskôr aj exilovým vydavateľstvám, ktorých je stále viac. Dnes BAbook slúži ako rozcestník, cez ktorý predáva svoje knihy tucet vydavateľstiev a niekoľko desiatok autorov a autoriek. A stále prichádzajú nové rukopisy. Tie, čo dostávame z Ruska, vydávame pod pseudonymom. U nás sa hovorí, že „v každej nepochopiteľnej situácii ruský človek začne písať knihu“. A presne to sa teraz deje. Prirodzene, veľa z toho je grafománia, ale občas sa objavia aj umelecky hodnotné veci a tie vydávame. Tento rok sme začali publikovať aj papierové knihy. Tie sa však do Ruska musia pašovať ako kontraband. Vynoril sa nový, dosť systematický trend: keď má čitateľ či čitateľka v Rusku záujem o niektorú knihu, napíše pod titul niečo ako: „Ak sa nájde niekto, kto mi túto knihu kúpi ako (e-book alebo audio), poukážem príslušnú sumu niektorej ruskej dobročinnej organizácii!“ Ruské kreditky totiž v zahraničí nefungujú. A vždy sa nájde krajan či krajanka, žijúci v zahraničí, kto im knihu daruje.
Z nášho webu sa stalo aj čosi ako časopis. Č��á�԰�� tam publikujem ja sám, ale aj ďalší autori a vychádzajú tam knihy na pokračovanie. Je to celkom úspešné. Museli sme sa premenovať na Best Authors Bookclub, keďže ja som tam teraz len jedným z mnohých.

Podľa niekoľkých vašich kníh vznikli divadelné predstavenia, ktoré uviedli s veľkým úspechom na scénach po celej krajine, až kým vás nezakázali. No ako keby toho nebolo dosť, prinajmenšom dve divadlá si adaptácie vašich kníh nechali v repertoári, len bez vášho mena. Mohli by ste opísať, ako a s akým absurdným odôvodnením to prebehlo?

V prvej etape odstránili moje meno z plagátov a prestali mi platiť tantiémy, ale predstavenia bežali ďalej. Neohradil som sa – je to vlastne takmer lichôtka ocitnúť sa v kategórii „toho, koho meno sa nevyslovuje“. Potom Aleksandrijské divadlo v Petrohrade, najstaršia scéna v celej krajine, prejavilo
kreativitu: ich právne oddelenie vyhlásilo, že keďže moja hra 1881 o atentáte na cára Alexandra II. vychádza z historických materiálov a dejiny sú verejné dobro, aj moja hra je verejným dobrom. To už bola vyslovená nehanebnosť. Potom však zakázali aj „anonymné“ predstavenia. Zdá sa, že prežil len nákladný muzikál Diamantový koč – pôvodný dej a dekorácie ostali, zmenili však mená všetkých postáv a titul na Marco Polo a dej preniesli z Japonska do Číny. Teraz sa tvária, že to so mnou nemá nič spoločné.

V poslednom čase sa čoraz viac venujete štúdiu a písaniu kníh o ruských dejinách, ktoré vnímate veľmi bezútešne. Vo facebookovom statuse ste napríklad napísali, že „Rusko sa prepadlo do čiernej diery, z ktorej sa nedokáže vyškriabať.“ Vidíte nejakú nádej pre Rusko?

Áno, napísal som 10-dielne Dejiny ruského štátu a čoskoro vydám skrátenú, jednodielnu verziu, v ktorej zhustene vysvetľujem svoje chápanie ruských dejín a jej hlavného problému – prečo sa tento systém zakaždým vracia naspäť k impériu a diktatúre. V skratke sa to dá zhrnúť takto: Rusko
sa môže stať demokraciou len vtedy, ak sa zriekne absolútnej centralizácie a zmení sa na konfederáciu. Nič iné ako diktatúra nedokáže udržať pokope obrovský euroázijský priestor. Ak všetky tie rôznorodé regióny dostanú šancu žiť po svojom, je možné, že niektoré z nich – napríklad tá európska
časť – si zvolia demokratický spôsob existencie. Za túto argumentáciu proti mne v Rusku začali jedno z troch trestných stíhaní. Guilty as charged.

Dejiny vždy zohrávali významnú úlohu vo vašich knihách – preslávili ste sa sériou historických detektívok, ktoré sa odohrávajú na prelome 19. a 20. storočia a ktorých hlavným hrdinom je neohrozený vyšetrovateľ Erast Fandorin a jeho verný japonský sluha Masa. Na týchto knihách milujem nielen množstvo presných historických informácií (a vhľad do japonskej kultúry), ale aj to, že každá z nich je napodobeninou iného literárneho štýlu. Ako vznikol tento nápad a aké štýly a žánre ste si v tomto cykle vyskúšali?

Keďže som dieťa socializmu, riadim sa plánovanou ekonomikou a sériu šestnástich kníh o Fandorinovi som mal od začiatku presne naplánovanú. Po prvé, každú knihu som písal pre inú cieľovú skupinu, iný socionomický typ. Socionomika je zaujímavý koncept, ktorý rozdeľuje ľudí na 16 psychologických typov. V tom čase ma táto teória veľmi bavila a základnou myšlienkou bolo, že každá kniha si nájde svoj druh čitateľstva. Po druhé, dobre sa poznám a vedel som, že mojím najväčším nepriateľom je nuda, monotónnosť. Že nebudem vedieť napísať veľa kníh jedným štýlom a v jednom žánri, že ma to bude nudiť. Jednoducho, že zo mňa nebude Ian Fleming, ktorý vyrábal Jamesa Bonda na bežiacom páse. Rozhodol som sa, že každý román bude mať inú atmosféru a techniku a bude samostatným podžánrom detektívneho románu: hermetický, politický, špiónsky, „maniacký“ atď. A všetkých 16 podžánrov spolu vytvorí akúsi Encyklopédiu detektívneho žánru. Niektoré podžánre som si vymyslel, napríklad dickensovskú detektívku (s hlavným hrdinom pripomínajúcim Olivera Twista), exotickú detektívku (z japonských dejín) a dokonca aj idiotskú detektívku (v ktorej sa môj superman Fandorin správa ako posledný idiot).