ղľáԾ
Porota udelila tohtoročnú Cenu Jána Smreka 2011 dvom českým básnikom zaich celoživotné básnické dielo, s prihliadnutím naich tvorivé aktivity pri šírení slovenskej literatúry v Českej republike: Jane ŠTROBLOVEJ a Jiřímu ŽÁČKOVI. Obidvaja básnici sasvojou tvorbou zapísali dodejín českej literatúry akoobnovovatelia tradície drsného ispevavého verša vmodernej poézii, tragiky itriumfu života, akotvorcovia nezabudnuteľných básní, metafor aobrazov. Cenu Jána Smreka, ktorá pozostáva zplastiky Ego odsochára Dalibora Baču adiplomu, prevezmú laureáti 5. septembra 2011 vBratislave.
Cenu Jána Smreka akoprejav uznania veľkým svetovým básnikom udeľuje odroku 1998 Občianske združenie Svetový kongres básnikov. Jejlaureátmi sastali napr. Tomas Tranströmer, Ludvík Kundera, Tuvia Rübner, Gennadij Ajgi, Reiner Kunze, Friederike Mayröckerová, PiaTafdrupová či Mateja Matevski.
Jana Štroblová: Kontakty soSlovenskom, anielen sjeho poéziou, patria medzi moje nostalgické sladké spomienky namladosť. Povedané vtedajším študentským slangom, každé prázdniny na výške smechodili stopom na „Slovač”, čo najďalej do hôr, doTatier ajFatier, aletiež až doRudohoria naVihorlat. Dodnes jepre mňa jedným znajkrajších miest nasvete dolina Medodoly (Kopršády) vBelianskych Tatrách, ktorá sastala akousi kulisou mojich prvých zbierok. Vjednej básničke somdokonca používala slovenské pomenovanie materina dúška namiesto českého mateřídouška. Aslovenská poézia bola samozrejmou súčasťou tohto spoločného sveta, jeho prelínajúcich sakrajín. S Ľubomírom Feldekom aMilanom Rúfusom, zktorých somneskôr spocitom blízkosti ajkadečo preložila, som saspoznala koncom päťdesiatych rokov nastránkach aj v zákulisí pražského časopisu Květen; sMikulášom Kováčom vStarom Smokovci, sMihalkovičom, Stachom a ďalšími naceste mladých československých literátov doArménska. Pomerne dôverne sme všetci navzájom poznali svoju poéziu, ešte skôr než sme sapoznali osobne. Aleodvtedy je už takmer 50 rokov!
Po rozpade republiky, bohužiaľ, kontakty zoslabli, prestávame jeden druhému ajrozumieť, pretože zaniklo pravidelné zaraďovanie slovenských filmov adivadelných inscenácií, svojho času v Českej televízii úplne neodmysliteľných a zároveň pripomínajúcich blízku príbuznosť našich jazykov. Rozpadla sa základňa, tým ajnadstavba vzájomného obohacovania, ktorého stratené možnosti si človek uvedomí práve pripreklade. Spomenutú nostalgiu somprežívala nadnovými prekladmi Rúfusa, keď som siuvedomila, že tieto hlboké verše, plné citu, aký sadnes „nenosí“, sa dopovedomia súčasných českých básnikov asihneď taknedostanú. Ale ajnad prekladmi básnikov mladšej generácie – Jozefa Leikerta alebo Milana Richtera, ktorého poézia jetak nesmierne pôsobivo prestúpená témou holokaustu...
Záujem o poéziu jecelkovo mizivý, netýka sa to však lenslovenskej poézie v Čechách. Česká poézia nie je natom oveľa lepšie, teda pokiaľ nesrší humorom, pokiaľ junepodporí zhudobnením niektorá populárna skupina alebo pokiaľ naseba výrazne neupozorní jejautor čímsi prípadne ajmimoliterárnym, anestane sacelebritou. Občas siopakujem s už nežijúcim básnikom aprekladateľom Josefom Hiršalom, že tak či tak píšeme predovšetkým pre záchranu svojej duše. Pravdaže, semtam saobjaví aj nečakaný ohlas, ale vpodstate srovnakou nostalgiou ako naniekdajšie česko-slovenské vzťahy možno spomínať na časy, keď si ľudia vedeli urobiť čas na báseň a vpražskom Klube poézie vychádzali lyrické zbierky vdesaťtisícovom náklade. Alezanechajme konečne nostalgiu, je to príznak starnutia. Mladí básnici sivysokú nákladovosť vynahradzujú nainternete. Bohužiaľ, zbierky takto publikované ja čítať neviem, potrebujem intímnu chvíľu sknihou; rýchle čítanie a rýchle písanie minepríjemne pripomínajú unikajúci, zrýchľujúci sa čas.
Jiří Žáček: Áno, doba sa zrýchlila a na česko-slovenské stretnutia jemenej času anijaké financie. Škoda. Spisovatelia sú síce samotári, ale práve preto jedobré, keď sivlci samotári z času na čas spoločne zavyjú. Podueli srakovinou už nikam na väčšie výlety nechodím, aleseptembrovú Bratislavu sinedám ujsť. Rád bysom tamvedľa Milana Richtera, sktorým sapriatelím už asisto rokov, stretol ajniekoho z básnikov, ktorých somprekladal – Ľuba Feldeka, Tomáša Janovica, Petra Gregora alebo Daniela Heviera. Jula Satinského, zktorého som počeštil výber zfejtónov, stretnem len vo večných loviskách. Slovenská poézia pre mňa bola odjakživa veľmi inšpiratívna už preto, že slovenčinu vnímam ako výsostne básnický a básnivý jazyk. Čeština jepokojná ajadrná ako reč hospodára zPolabska, slovenčina romantická a vášnivá akomilostná alebo zbojnícka pieseň.
Kedysi u nás existoval Klub priateľov poézie, ktorý mal 50 tisíc členov. Dnes, keď jepriemerný náklad zbierky básní 300 až 500 výtlačkov, je tých 50 tisíc akosci-fi. Ceny kníh vzrástli zadvadsať rokov tak závratne, že mnoho čitateľov už na nenemá achodí siich požičiavať doknižníc; lenže aniknižnice dnes nemajú na nákup kníh dosť prostriedkov. Väčšina vydavateľov a kníhkupcov má panickú hrôzu z poézie, atak simnoho autorov vydáva básne vlastným nákladom. Našťastie, janemusím, vydavateľov sizatiaľ vyberám. A čo som vposledných rokoch vydal? Predovšetkým rad kníh predeti, pár humoristických knižiek atiež ajtri zbierky poézie: České moře (1999), Třetí poločas (2009) a Červené paraplíčko (2010). Azda sipriveľmi nefandím, keď poviem, že ichpovažujem zasvoje najlepšie zbierky.
