��������

ČÍM ŽIJE LITERATÚRA

Do ankety sme tentoraz oslovili nášho verného dlhoročného spolupracovníka, ktorého si už nemožno predstaviť bez fotoaparátu. Takisto máloktoré literárne podujatie si len ťažko predstaviť bez jeho účasti. V návštevnosti prezentácií nových kníh, literárnych festivalov a stretnutí s autormi mu konkuruje azda len Tomáš Janovic. Práve pre jeho permanentnú dlhoročnú účasť na literárnom živote nás zaujíma, ako on vníma vzťahy v spoločenstve literátov, vrcholy či poklesky literárnych úsilí. Navyše nedávno sám vstúpil medzi knižných autorov – vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina mu vyšla zaujímavá fotokronika o ,,zlatých rokoch“ véčka ��������ܲ�.

* Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí  prenikať do každodenného života?

  – Myslím, že ustálenosť či ustrnulosť, ale zároveň aj poetickosť vytrhávajú zo slovenskej literatúry mladí autori svojou tvorbou. Za všetkých spomeniem len Paľa Rankova a jeho román Stalo sa prvého septembra, ktorý ,,osprchuje“ všetkých romantikov a zobudí ich zo sna o idealizovanej minulosti. To je téma, ktorá môže zaujať aj mimo pupku sveta, ako si niekto namýšľa o našej „nevinnej“ črievičke.

* Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť celá literárna komunikácia?

– Málo sa dozvedáme o živote autorov, ich tvorby, chýba výraznejšie spoločenské ocenenie ich ťažkého chlebíka. Na druhej strany zas, keď už niekoho ocenia, aj dosť hodnotnou cenou, je neúcta neprísť si ju prebrať. Z nadhľadu je to uzavretý kruh, neuznanie tvorcu – ľahostajnosť autora – nezáujem verejnosti. Kto si bez viny hod kameňom.