ղľáԾ
Pavel HRÚZ: Hore pupkom, pupkom sveta
Na (nemnohé) rozhovory sPavlom Hrúzom sa teším rovnako ako na jeho prózu. Tento, ako uvidíte, prebiehal telefonicko-listovo. Na telefonické otázky písomné odpovede. Rámcovaný bol mojou dovolenkou, atak kým som sa ja slnila, milý autor mal úložku. Po redaktorskom čítaní textu (a morí) teda ďalšie osvieženie.
(Príde vydovolenkovaná, oddýchnutá Vierka do roboty aajhľa: zase len redigovať!) Aani len tie otázky si autori nevedia zapamätať – pozrime, čím vypĺňať miesto: „Zo samotárov sa už stali bezzubí šamotári, tak prečo zase mišmaš! Kvôli Miss máš?“
Je známe, že vaše prózy vznikajú vcelkom inom čase, než napokon vychádzajú. Ako to bolo stouto?
Keď som v päťdesiatych rokoch prvý raz naďabil na centrometrické výskumy, nedalo sa odolať aneprispieť svojou troškou. Od decka ma sprevádzali prostonárodné pripomienky, že prostriedkom sveta je Repište aže vo Zvolene zemskú os olejujú. Neskôr som súdivom zistil, že vcentrománii nelietajú Slováci samučičkí samotní... Od divošských kultúr po najcivilizovanejšie megakonzumné pretrváva hlad po pevnom ústrednom bode. Súvisí to zrejme spudom sebazáchovy atkvie vprastarých, predčlovečích génoch.
Na rozdiel od zvierat neoznačujeme svoje teritóriá pachom, potrebujeme na to masívne hraničné kamene. (Ale aj tak to občas zasmrdí anie iba vštáte dánskom.) Nevyhnutným dôsledkom tejto chvastavej vyznačovacej snahy je potom hľadanie refúgia – miesta, ktoré je od votrelca najvzdialenejšie ateda najneskôr dobyteľné. Atak sa tešú avztyčujú ďalšie monumenty; na ázijskej aj americkej strane, na juhu aj na severe stoja pamätníky megalitických čias, ktorých jestvovanie logicky ťažko vysvetliť, nanajvýš ak ideologicky... Túto úchylku by mala popisovať literatúra faktu. Ja však mám stále otvorený účet sideológiami atak roky aroky vlepujem centrografické smiešnosti do poviedok. Oopevňovaní teritórií som už popísal dosť (jeho najkrajším symbolom unás je erbový znak kovoroľníctva: vytlačenie drevených plotov tonami železobetónu), muselo raz dôjsť aj na opačný pól expanzie. Keďže ani ja sa nemôžem vyčleniť zo snáh nájsť pevný bod, zktorého by sa dalo pohnúť zemeguľou, musel som hľadať miesto, kde by sa ten poviedkový mišmaš dal zavesiť na cverničku. Nebolo to ťažké. História otom mlčí, ale ťažiská sú zjavne vAbdérach aKocúrkovách.
(Druhý raz neboráčka redaktorka oči otvorí – čo vidí? Starý pán si zjavne zapamätal len čosi ohumore asatire...) Atak teda otázka:
Ako je to vo vašich textoch shumorom? Zdá sa mi, že „je smiešno“ už islovíčkam, ktoré sa zvôle autora ocitnú vedľa seba...
Celé pokolenia si lámu hlavy, ako definovať to najťažšie: čo je život, čo je humor. Izolovaný systém nemôže dokázať sám seba, takže otázku života môžeme nechať pokojne bokom... Vdruhej veci sa mi páči heslo collinsovskej encyklopédie: „Humor je kvalita imaginácie, ktorá dáva ideám groteskný repulz.“ Názorný dôkaz, že humor vzniká vtedy, keď píšeme vážne osmiešnych veciach! Repulz, keď smiešnym spôsobom berieme vážne veci, prináša humoru podstatne menej – aj keď budovateľským románom aódam na vodcu grotesknosť ťažko uprieť.
Úplným nešťastím je už, keď smiešne veci chceme ponímať smiešne! Tento humor na druhú zvyčajne nazývajú satirou. Normálni ľudia sa jej vyhýbajú ako čert krížu – sú však aj takí postihnutí, čo musia brať smiešno smiešne, na večné časy anikdy inak! Môjho neustáleho vyzývateľa vtejto ťahavej kauze azda najlepšie pomenoval Vlado Barborík („devótna avyprázdnená ideologická novoreč“). Atak sa starorečou bránim proti čoraz zhubnejším novotvarom. Neraz tak úporne, že až úsporne; kvôli zabudnutému slovu mrhám poviedkovým textom, len aby som relikt zachoval pre tých, čo ho už nemôžu ani vystáť.
Nech sú už definície akokoľvek duchaplné, humor je zväčša čarom nechceného. Darmo sa vyhovárame, že žijeme včasoch, keď nemožno napísať satiru – modelová próza nikdy nezužitkuje surovinu tak vtipne ako starý dobrý realizmus.
Pýtala sa Viera Prokešová
PROKEŠOVÁ, Viera – HRÚZ, Pavel: Pavel Hrúz: Hore pupkom pupkom sveta (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 11. 11. 1998, č. 23, s. 4.
