ղľáԾ
Rozhovor s Annou Siedykh o jej básnickej zbierke ܻԱčԴDzť
Ukrajinský básnik Ostap Slyvynsky v anotácii k tvojej zbierke ܻԱčԴDzť charakterizuje tvoje básne nasledovne: „O nemožnosti nachádzať sa v dvoch jazykoch, dvoch pamätiach súčasne – a o tom, že je to napriek všetkému možné. O nemožnosti preložiť vojnovú skúsenosť do iného jazyka – a o prekonávaní tejto nemožnosti.“ Myslím, že celkom výstižne pomenúva princíp, na ktorom je tvoj debut vystavaný; to, ako pracuješ s (ne)prekladaním jednotlivých textov. Ako k tebe prišiel nápad vytvoriť knihu, ktorá stojí kdesi na pomedzí?
Stalo sa to akosi samo. Na Slovensko som prišla pred rokmi ako študentka, literatúra ma už vtedy bavila a ťahalo ma to k nej. Počas školy som tu absolvovala aj autorské literárne praktiká, kde sme písali a následne tvorbu hodnotili a rozprávali sa o nej – to všetko v slovenčine. Vtedy som to vnímala ako zaujímavú jazykovú prax, možnosť klásť vedľa seba v jazyku veci, ktoré by človek narodený priamo na Slovensku v rovnakej kombinácii nepoužil. Často sa mi napríklad aj pri písaní recenzií pre časopisy stávalo, že mi takéto veci redakcia opravovala. Ja som ich však používať veľmi chcela, hoci som vedela, že pre slovenské čitateľstvo ide o neštandardné slovné spojenia. Práve to sa mi na nich zdalo krásne. Aj rozhodnutie písať poéziu v oboch jazykoch teda prišlo prirodzene. Pokiaľ ide o túto zbierku, ktorá zachytáva náročnú, bolestivú skúsenosť, často som si kládla otázku, či si môžem písanie v slovenčine dovoliť – na jednej strane je to možno hlúposť, na tej druhej to vnímam ako obrovskú zodpovednosť. Koncepčne mi to do seba začalo zapadať v momente, keď som zistila, že nemôžem písať iba v ukrajinčine ani iba v slovenčine. Keď píšem iba v ukrajinčine, chýba mi čosi slovenské, čosi, čo momentálne potrebujem vyjadriť. V slovenčine mi zase chýbalo ukrajinské videnie alebo cítenie sveta. Vážnejšie som o tom začala uvažovať, keď som dostala podporu od FPU a začala na knihe systematickejšie pracovať. Na určité veci som sa chcela pozrieť z čisto ukrajinskej perspektívy, na iné z ukrajinsko-slovenskej, z pozície Ukrajinky, ktorá opustila svoju krajinu následkom vojny.
V Česku v posledných rokoch vyvolala ohlas českojazyčná poézia ukrajinskej poetky Iryny Zahladko, okrem iného aj preto, že češtinu používa úplne inak než je bežné. Tieto prístupy však často narážajú na odpor jazykových puristov a puristiek, presvedčených, že jazyk je čosi fixné a nemenné. Prečo je podľa teba dôležité, aby sme jazyku dovolili vyvíjať sa aj pod vplyvom toho, ako ho používa imigrantská komunita?
Domnievam sa, že nám to dáva úplne inú perspektívu. Ukrajinčina je napríklad nesmierne flexibilná. Má oveľa voľnejší slovosled, často je úplne jedno, ak prehodíš začiatok a koniec. Iné je to pri preklade – keď prekladám cudzí text do slovenčiny, dávam si väčší pozor a vyžadujem pozornú redakciu. Pokiaľ však ide o vlastné písanie, vnímam, že už rozmýšľam po slovensky. Keď sa pozrieme na ľudí, ktorí slovenčinu používajú, zároveň sú však doma aj v inom jazyku – vidno to napríklad na ukrajinských deťoch, ktoré sa učia po slovensky –, často prichádzajú so slovnými spojeniami, ktoré sú úplne iné. To nám pomáha lepšie uchopiť svet a určité veci, ktoré sa okolo nás dejú. Jazyk sa neustále vyvíja a mení a tieto zmeny nás podľa mňa o nič neoberú. Naopak, pridajú nám nové perspektívy, pomôžu nám veci lepšie vnímať. Keď sa viedli diskusie o transliterácii názvov ukrajinských miest – Kyjiv vs. Kyjev a tak ďalej – na prvý pohľad môže ísť o nepodstatné drobnosti, pre nás je to však dôležité. Transliterácie ako Kyjev, Charkov či Odessa sú ruské, pochádzajú z ruského koloniálneho myslenia. Opakovane sa však stretávam s názormi, že v slovenčine sú tie názvy takto kodifikované, a teda správne. Je úplne v poriadku, keď sa kodifikované veci menia; aj to je spôsob, ako súcitiť alebo vyjadriť podporu. Jazyk je krásny v tom, že nám umožňuje veľa vecí. Často si ani nevieme predstaviť, akými všetkými spôsobmi s ním môžeme pracovať.
Ľudia, ktorí fungujú viacjazyčne na úrovni myslenia a snívania, často hovoria, že v každom jazyku myslia inak, aj na základe kontextu a času, v ktorom ho prijali za svoj. Vnímaš na svojej tvorbe, že je tvoje písanie iné v slovenčine a iné v ukrajinčine? Pracuješ s tým vedome?
Je to veľmi krásna otázka. Vslovenčine, samozrejme, viac pracujem so slovníkom, viac cielene hľadám potrebné slová. Možno by som to však mala začať robiť aj v ukrajinčine. Jej slová sú však často vo mne, nemusím ich teda tak dlho hľadať. Písanie v ukrajinčine je tak hladšie, prirodzenejšie. V slovenčine sa vždy čudujem, ak mi niekto pri redakcii povie, že niečo nemôže byť tak, ako som to napísala, že slovosled treba celý prehodiť – a mne to odrazu celé spadne, začne mi prekážať, že už nejde o to, čo som si vymyslela na začiatku. V slovenčine mám stále určitú mieru pochybností, uvažujem o ponechaní či zmene jednotlivých slov. V ukrajinčine je to úplne opačne; hneď na začiatku som si slovami istá, hoci ich v následnom editovaní, samozrejme, s odstupom často mením. V slovenčine neistota ostáva. Príkladom je pátos – pri textoch v ukrajinčine viem okamžite odhadnúť, či ho je priveľa, či by sa dal použiť úplne inak, v slovenčine to zatiaľ neviem. Trochu mi to prekáža, aj nad cudzojazyčným textom by som chcela mať kontrolu. Zatiaľ ju nemám. Možno je to aj výhoda, osobne to však vnímam skôr ako nevýhodu. Počula som, že pri písaní prózy v cudzom jazyku je človek stručnejší. Pri písaní poézie som si však všimla, že je to u mňa naopak – v slovenčine tam nahádžem až príliš veľa slov, potom po sebe musím upratovať. Slovenské texty teda editujem viac.
Vráťme sa ešte ku koloniálnym vplyvom na jazyk. Často máme tendenciu zjednodušene prisudzovať kolonializmus iba západným krajinám, kde je historicky najviditeľnejší, no špecificky v našom regióne dlhodobo existuje koloniálny vplyv Ruska. Výnimkou nie je ani Slovensko. Súvisia s tým aj kodifikované názvy miest, o ktorých si hovorila. Raz si mi spomínala, že jeden z nečakaných prejavov tohto vplyvu vyústil aj do toho, že si začala tlmočiť.
Ešte pred totálnou vojnou som si začala všímať, že na Slovensku takmer absentuje ukrajinistika, aj východoslovanské štúdiá sa často zameriavajú iba na ruštinu a potom majú možno jedného pedagóga, ktorý učí všetko ostatné. Priamo som sa s tým pred totálnou vojnou stretla v čase, keď som študovala na Univerzite Mateja Bela a naša slovenská pedagogička ochorela. Zaskakovala za ňu pozvaná pedagogička z Moskvy. Na prednáške som vtedy sedela s kamarátkou Ukrajinkou, pedagogička nám rozprávala, že Rusko vzniklo z Kyjivskej Rusi, pretože Rus je predsa Rusko a kultúrne dedičstvo Kyjiva je ruské. Keď sme jej oponovali, nedopadlo to dobre. Už vtedy sa mi zdalo veľmi zvláštne, že na Slovensko zavolajú prednášať pedagogičku z Moskvy, ktorá neprejde žiadnou kontrolou, druhá vec je, že kohokoľvek z Moskvy zavoláme, je takmer isté, že jeho alebo jej pohľad na dejiny bude v dôsledku dlhodobej propagandy koloniálny. V tom čase pre mňa bolo náročné vôbec sa o týchto veciach rozprávať; kedykoľvek som tému otvorila, ľudia to nepovažovali za podstatné. Keď prišla totálna vojna, na Slovensku sme zistili, že nám chýbajú ukrajinskí tlmočníci a prekladateľky. Nebolo to tak len tu – mám kamarátku, ktorá žije vo Viedni, a odrazu ju začali volávať tlmočiť do nemčiny, hoci je Ukrajinka a nemčina nie je jej rodný jazyk. Nemali totiž nikoho, kto by vedel tlmočiť z ukrajinčiny do nemčiny. Rovnako to bolo i na Slovensku, viackrát som na tento problém narazila pri organizovaní diskusií v Mestskej knižnici. Dokonca ani tlmočníčky a tlmočníci, ktorých mi odporúčalo veľvyslanectvo, často tlmočiť z a do ukrajinčiny nevedeli. Často išlo o ľudí z rusistiky, ktorí si mysleli, že ide o blízke jazyky. Následne vznikali nepríjemné situácie, keď človek odrazu na pódiu zistil, že ukrajinčina sa od ruštiny líši a že prekladať nevie. Aj preto som začala tlmočiť – hoci sa v tejto pozícii stále necítim komfortne a niektoré veci mi ešte stále hneď nenapadajú. Začala som si tieto veci viac všímať – dominancia ruštiny, napríklad aj v slovenských prekladoch historických diel ukrajinských autorov a autoriek, vktorých anotácii bolo napísané, že ide o ruskú literatúru. Od začiatku totálnej vojny sa tieto témy začínajú väčšmi otvárať, vidno to bolo napríklad aj na výstave ukrajinskej secesie V oku búrky v SNG, kde bolo viacero ukrajinských umelcov, ktorých si Rusko privlastnilo. Na Slovensku tieto veci musíme objavovať úplne odznova a zbavovať sa predsudkov. Priepasť existuje aj v akademickej sfére; Slovensko nemá vytvorené takmer žiadne vzťahy s ukrajinskými školami, zato však obrovské množstvo väzieb na tie ruské. Rusko do týchto vecí investuje obrovské množstvo peňazí.
V ܻԱčԴDzپ – ale v širšom kontexte aj v súčasnej ukrajinskej literatúre – sa na tému kolonializmu napája aj téma pamäti. U teba ide primárne o pamäť intímnu, rodinnú; spomienky na starú mamu, rodinu, detstvo a tak podobne. Ako vnímaš politický rozmer pamäti, to, ako je ovplyvňovaná spoločenským dianím?
Vďaka ukrajinskej skúsenosti viem, že pamäť je veľmi krehká a jednoducho manipulovateľná. V Ukrajine sa veľa hovorí o tom, že ak chceme, aby okolité krajiny dekolonizovali svoje uvažovanie o nás, musíme sa najskôr dekolonizovať my sami. Totálna invázia tieto procesy spustila, ako spoločnosť sme začali viac skúmať ukrajinské umenie, dejiny, literatúru, vnímať súvislosti, to, ako tieto veci komunikovali s impériom a so západnými krajinami a že ukrajinské umenie nie je iba o traume, ktorú nám Rusko často pripisovalo. Návrat k pamäti je veľmi náročný. Vinou Holodomoru sme napríklad stratili množstvo individuálnych ľudských príbehov. Počas Sovietskeho zväzu boli okrem ľudských príbehov vymazávané aj tradície, ovplyvňovaný bol aj jazyk, ruština bola vnucovaná ako zjednocujúci, veľký jazyk. Ovplyvnilo to aj môj život – pochádzam z predmestia Kyjiva, pamätám si ešte časy, keď sa hovorilo, že rozprávať v ruštine je niečo viac, rozprávať v ruštine znamená patriť k vyššej, vzdelanejšej vrstve. Moja mama však vždy rozprávala po ukrajinsky a ja som teda nepatrila k elite, pretože som neovládala jazyk. Otcovi som preto hovorila, aby mi kupoval ruské knihy, aby som sa naučila v ruštine čítať a rozprávať. Dôsledky kolonizačných politík sa teda dotkli ešte aj mňa, aj ja ich v sebe musím vyriešiť. Ruská nadvláda menila slová, porušťovala ich, vymazávala zo slovníkov. Ukrajinčina sa pritom väčšmi podobá na niektoré západoslovanské jazyky, z historických dôvodov najmä na poľštinu. Postupne som začala uvažovať, prečo je jazyk taký dôležitý – prečo nie je len dorozumievacím prostriedkom, ale môže byť aj nástrojom propagandy, ničenia národov či manipulácie.
Anna Siedykh
Pochádza zKyjiva. Je absolventkou odboru literatúry na univerzite Kyjivo-Mohylianska Akademia a na Slovensku vyštudovala katedru masmediálnej komunikácie vTrnave. Pôsobí ako produkčná adramaturgička vkultúrnom centre Malý Berlín vTrnave azároveň je kurátorkou ukrajinského programu vGoethe-Institut Bratislava. Debutovala dvojjazyčnou zbierkou ܻԱčԴDzť (f.a.c.e 2024).
Foto: Michaela Alusikova
