ղľáԾ
Literatúra ako psychoterapia
Rozhovor slekárom aspisovateľom Ivom Englerom
Do slovenskej literatúry ste vstúpili až po šesťdesiatke, keď vám vroku 1995 vo vydavateľstve Odkaz vyšlo „autobiografické, politicko-historické rozprávanie slovenského lekára-emigranta" snázvom Doktor, ten Slovák. To ste už mali za sebou štyridsať rokov emigrácie, úspešnú kariéru chirurga, vedca a prírodného liečiteľa avnemčine vám vyšlo niekoľko odborných apopulárno-náučných kníh. Prečo odrazu tá túžbasiahnuť po slovenskom slove?
– Kým človek túži – žije. Pýtam sa však: prečo „odrazu"? Pripúšťam, že to tak môže zvonka pôsobiť. No tak, ako vživote človeka sa aj na pohľad prekvapivé veci – sjeho súhlasom, vedomím aaktívnou participáciou – nedejú „odrazu", hoci tak môžu na prvý pohľad pôsobiť, sú prejavom istej vnútornej kontinuity, smerovania resp. istým zavŕšením navonok nejakého procesu. Prekvapenie zich zrodu je pocitom pozorovateľa „zvonka".
No priznávam, že svoje zohrali aj vonkajšia geopolitická amoja osobná konštelácia. Na penzii som mal konečne viac času napĺňať svoje ambície presahujúce sféru medicíny vnaznačenom význame. Svoju prvú, vBratislave vydanú, knihu Doktor, ten Slovák, som napísal v roku 1994. Okrem iného som si chcel overiť, že som sa neodcudzil – napriek dlhej emigrácii – svojej materčine. Je vnej značne vysoká miera autopsie azároveň subjektívny pohľad na pohnuté dejiny slovenského národa cez prizmu životných peripetií lekára Milka Wernera, sktorým som ako autor každopádne až osudovo spojený.
Môj otec bol obľúbeným lekárom amama vzdelanou auvedomelou Slovenkou. Vari preto som sa stal lekárom azároveň som mal už vmladosti potrebu publikovať vKultúrnom živote, Roháči, Večerníku, písať hry pre Slovenský rozhlas. Lekár a spisovateľ sa vo mne nikdy nepobili, raz dominoval jeden, inokedy druhý. Napokon, vo svetovej, ale islovenskej literatúre nie je takáto dvojdomosť nijakou výnimkou, napríklad Matej Bencúr, Ivan Stodola amnohí iní.
Keď padla železná opona arozdelilo sa Česko-Slovensko, navštívil som po tridsiatich rokoch domovinu. S odstupom, no citlivo som registroval, koľko sa zmenilo: mnohé poničila totalita; a nielen vonkajšie vzťahy, hospodárstvo, životné prostredie, ale aj vnútorne – myslenie akonanie ľudí. Markantné zmeny neobišli ani slovenčinu. Tá pomalá až maznavá, ktorú som sal smaterským mliekom, dostala ráznejší rytmus, hemží sa novými výrazmi. Aj knihy súčasníkov sú štýlovo a jazykovo iné vporovnaní s klasikmi, ktorých som pred emigráciou čítal. Moja slovenčina mi pripadala ťažkopádna akostrbatá, antikvárna.
To všetko som bral ako fakt azároveň výzvu. Nielen vo sfére jazyka, samozrejme. Vnadväznosti na predchádzajúcu tvorbu, obťažkaný starou inovou skúsenosťou apoznaním, som napísal onú knihu. Veril som, že sa mi vnej acez ňu podarí odhaliť svoje vnútro, melódiu zážitkov asymfóniu pocitov. Ak som aj klamal sám seba, nebolo to vedomé klamstvo. Kniha Doktor, ten Slovák bola každopádne mojou odpoveďou, podaním ruky Slovensku.
Narodili ste sa vroku 1931 vTrenčíne, ale vaše rodové korene sú vKlenovci, vkraji „tuhých luteránov“. Otom, aké boli tieto korene hlboké, svedčí aj druhá, tiež autobiograficky ladená kniha Zlatá klietka. Odchod ztohto prostredia apotom rozhodnutie emigrovať vroku 1965 zČesko-Slovenska sa zrejme stali trvalým zdrojom emigrantskej traumy, dobre čitateľnej clivoty za domovom, ktorej dávate raz filozofický, inokedy lyrickotrpký výraz. Ba akoby to bolopodstatou, ťažiskom vašej prózy...
– Zlatú klietku som napísal vrokoch 1965 – 1968, tesne po emigrácii, ako psychoterapiu. Lebo každý emigrant prežíva traumu, len ju inak ventiluje. Niekto sa snaží preseknúť korene, to však nebol môj prípad vyrovnávania sa so starou vlasťou adomovinou, ktorú človek vlastne nosí stále vsebe, či chce, alebo nie. Samozrejme, vcudzine nemožno žiť zresentimentu, treba sa prispôsobiť novým pomerom, uchytiť sa, uživiť anebojím sa povedať, byť úspešným. Tieto dve polohy treba vedieť zladiť a vybalansovať, aby sa vzájomne dopĺňali a obohacovali človeka- emigranta, tak trochu rozpoltenú osobnosť. Takýmto médiom mi bola aje literatúra. No ak by som mal len túto ambíciu, mohol som si písať denník; literatúra predsa len obnáša aj iné kritériá ako čisto subjektívnu výpoveď, je tu aj potenciálny čitateľ, ktorému je aktom vydania určená.
Témy, ktorých sa dotýkam nielen vspomínanej knihe, ale aj vešte nevydanom rukopise Nemocnica pri moste lásky – emigrant, lekár, nemocnica aerotika – neplnili pred tridsiatimi rokmi kníhkupectvá atelevízne programy ako dnes. (Nedávno som vjednom televíznom programovom prehľade napočítal za týždeň tridsať podobných tém, zväčša seriálov, vjednom salzburskom kníhkupectve zasa pätnásť podobných titulov.)
Skúsenej prekladateľke Viere Černej sa moje dva uvedené rukopisy páčili. Preložila do nemčiny obsah každej knihy a po jednej kapitole znich. Nadviazala sľubné kontakty snemeckými nakladateľstvami, no zakrátko ju skosila zákerná choroba.
Aja som pre svoje potulky po svete nemal čas prebrať jej iniciatívu astarať sa ovydanie manuskriptov vnemčine... Tak mi zostali „ležiaky". Pracoval som ďalej ako lekár, vedec. Len občas som cez ne siahal po minulosti, ktorá sa mi – napriek všetkým vtedajším ťažkostiam – zdala byť čarovná, pretože čas, ktorý vtýchto knihách opisujem auchopujem, je časom mojej mladosti, túžby aaj veselosti. Okrem toho mi bol známy odpradávna blahodarný vplyv erotiky na obe pohlavia, resp. slovných „zdelení" (iné slovo ako tento bohemizmus mi neschádza príhodnejšie na um) vtejto donedávna ešte tabuizovanej sfére ľudskej existencie. Katolícka cirkev zaviedla pred tisíc rokmi spoveď, Sigmund Freud psychoanalýzu na pohodlnej pohovke, komunisti „sebakritiku" na lavici obžalovaných. Korešpondencia či básne s prídychom erotiky boli ešte donedávna vzácnym korením – avysoko ceneným.
Dnes masy píšu na počítačoch, ročne vychádzajú tisíce titulov, odborných či beletristických, ktoré sa zapodievajú normálnymi či patologickými stavmi človeka, trápeného na prechode do tretieho tisícročia celým komplexom závažných problémov aj vtej najosobnejšej sfére. Že aj tu je istá devalvácia slova, že diktuje trh abulvár, že sa rozplýva hodnotový raster medzi normálnym, paranormálnym anenormálnym, je akousi daňou tejto zmätenej dobe.
Často, keď listujem vknihách, ktorými sú kníhkupectvá zavalené, ľutujem naše ubiedené adrancované lesy. Aj preto som si predsavzal, že už nevydám nijakú „autopsychológiu“. Posledný román Tara pokladám za psychológiu zamilovanej dvojice, nad ktorou sa od začiatku vznáša tieň osudovosti atragédie.
Prekvapilo ma ako dôkladne sa váš hrdina, vaše alter-ego Milko Werner, ajeho priatelia zaoberali vemigrácii novodobými slovenskými dejinami. Táto črta je napríklad príznačná aj pre knihy Slovákov vamerickom exile – aj keď vaše úvahy sú podfarbené silnou iróniou. Svedčí to otom, že ani vemigrácii sa nedá uniknúť dejinám vlastného národa?
– Vlastný národ je ako tieň človeka. Nemôžeme sa ho zbaviť ani keď na nás svieti slnko vPolynézii alebo za Polárnym kruhom. Je osobnou súčasťou každého znás atam, kde sa pociťuje zrôznych dôvodov ako čosi cudzie, dochádza krozpolteniu osobnosti, až kiracionálnym prejavom aj vo sfére písaného slova - napohľad nepochopiteľnej nenávisti kvlastnému národu, kservilite kcudzím akhypertrofii nenávisti k vlastnému. Vlastný materský národ – jeho tieň – nás prestane sprevádzať až vhrobe, a to už nikoho nezaujíma. Vari každý pozná poviedku Človek bez tieňa, ako jeden muž predal svoj tieň čertovi, ale čoskoro to trpko oľutoval. Človek je nekompletný ľudsky, sociálne i politicky. Akaždý by mal mať taký „tieň", aký mu podľa zákonov reflexie prináleží. To by však nesmeli jestvovať ideológia amocenské chúťky, politika ako umenie často inemožného –napríklad ako zatajiť existenciu jedného starobylého asvojbytného národa pred svetom, no to sme už vinej sfére.
Vrátim sa kemigrantom. Bývajú oddávna vo svojej domovine nie veľmi obľúbení. Je to paradox len na prvý pohľad, pretože dôvody sú naporúdzi: emigranti odišli tam, kde sa im páčilo adarilo lepšie než tým doma. Po druhé: ukázali viac odvahy, pracovitosti aúspechov ako tí, čo neodišli. (Hoci to je otázny uhol pohľadu. Na vec možno pozerať i tak, že je zbabelosťou ujsť zvlasti aneruvať sa sproblémami, mocou atď.) Atretí dôvod: ich pohľad na udalosti doma býva kritickejší akonštruktívnejší, pretože majú odstup, hoci „odstup“ môže znamenať ajistú mieru zjednodušeného až zdeformovaného pohľadu bez vlastnej skúsenosti.
Faktom zostáva, že slovenskí emigranti boli doma zriedkakedy dobre či patrične prijatí, vypočutí aocenení. Pod pojmom emigrant však myslím ina Štefánika či Dubčeka, ktorí úzke emigrantské kritéria nespĺňajú.
Ja som emigroval aj preto, lebo som veľmi túžil cestovať. To sa mi vrchovatou mierou aj naplnilo atoto globtrotterstvo nebolo popretím rodnej vlasti, nebolo únikom pred ňou ako takou, len pred pomermi vnej. Preto som sa ani vo svojich knihách nesnažil uniknúť dejinám vlastného národa. Snažím sa ich reflektovať natoľko, nakoľko mám vedomostí, nie ich univerzálne vykladať. Otých najnovších mám pomenej informácií, na tlač sa spoliehať ani na západe veľmi nedá, fungujú tam stále ideologické klišé, predestinácia, nie objektívne informácie aseriózne komentovanie.
Koncom minulého roku vyšla vslovenčine už vaša tretia kniha Tara. Je to tragická love story slovenského lekára a americkej topmodelky vprostredí mondénnej úrazovej kliniky vSaint Moritzi. Hrdinov tohto lyrického ikrutého príbehu zblížil rovnaký emigrantský údel. „Niektoré emigrácie sú útekom pred sebou samým", hovorí váš hrdina. Pred čím vlastne utekali ľudia spoza železnej opony? Apred čím vy sám?
– Poznáme dva druhy emigrantov: politických, anie veľmi vítaných, ekonomických. Za mojej éry ľudia utekali zprvej príčiny najčastejšie, hoci niekedy sa jedno od druhého nedá oddeliť. Ak bol niekto politicky ostrakizovaný, nemohol sa riadne uplatniť, ato sa odzrkadlilo na jeho sociálnej situácii. Ale sú aj takí, čo utekali preto, aby dosiahli západný štandard. No vmojom čase to boli dôvody politické – strach oexistenciu aživot. Lebo sbiedou sa dá žiť bez deformácií, ale svečným strachom oholý život to ide akurát tak hrdinom. Atých skutočných hrdinov, čo by prenasledovanie prežili bez hlbokých následkov na sebe či na deťoch, je pomenej. Iná vec je disidentstvo pod dohľadom či pozornosťou asponzoringom západu, ktorý viac všímal „disidentov" vyhodených zo strany ako skutočných hrdinov – kňazov, sestričky, politických väzňov päťdesiatych rokov.
Dnešná emigrácia zpostkomunistických krajín je vlastne často krádežou mozgov, lebo krajina vychová odborníka, no iná avyspelejšia ho dokáže lukratívnejšie ohodnotiť aje ztoho bludný kruh nespravodlivosti: človek má právo na lepší život, krajina má tiež právo profitovať ztoho, do koho investovala nemalé prostriedky. Dilema liberalizmu.
Ja som emigroval, hoci sa mi v Česko-Slovensku darilo ekonomicky až závideniahodne. Bol som mladý vedúci chirurg-traumatológ na klinike, mal som garsónku, chatu vSenci, rodinu, dievča, priateľov... Na západe ma uznali ako politického emigranta nie preto, že som vroku 1965 bez pasu ariskantne ušiel spoza „železnej opony", pretože som – nielen deklaratívne – nesúhlasil skomunistickým režimom aako slobodný muž som túžil zažiť svet. Kuznaniu za politického emigranta prispela i skutočnosť, že som bol bezdôvodne obvinený znadviazania stykov snepriateľskými mocnosťami ahrozilo mi prenasledovanie či vynucovanie spolupráce. Paradoxne – vRakúsku ma po príchode vyšetroval policajt, ktorý bol neskôr odhalený ako agent čs. bezpečnosti. Až potom mi došlo, prečo sa tento rakúsky orgán tak domáhal dozvedieť sa, kto mi pomáhal sútekom akto oňom vedel. (Našťastie som vtejto veci konal na vlastnú päsť.)
No ešte ktej emigrácii: za posledných sto rokov emigrovalo zo Slovenska okolo troch miliónov ľudí, zväčša vzdelaných. To je ťažké atragické púšťanie národnou žilou, vzácnou krvou alogicky sa musí prejaviť negatívne. Slovensko nič tak veľmi nepotrebuje ako vzdelanú aoddanú inteligenciu.
dzá Tara je vaším „najliterárnejším“ dielom. Príbeh je motivicky prepracovanejší, kompozične zovretejší, autobiografické prvky sú vpríbehu viac rozpustené. Práve vypätou lyrickosťou atakmer baladickou tajomnosťou pripomína atmosféru Ondrejovových či Švantnerových próz. Čo zo slovenskej literatúry vás oslovilo ako čitateľa ačo znej bolo pre vás aj literárne inšpirujúce?
– Človeka vždy osloví to, čo ho vdanej životnej etape či situácii osloviť má. Nie je to fatalizmus. Jednoducho človek ktomu podvedome tiahne. Vmladosti viac číta živelne, neskôr si premyslenejšie vyberá.
Za mladi sme mali doma rozsiahlu knižnicu svetových anašich slovenských autorov avšetci boli poprední. (Ako je to možné?) Knihy som odmalička hltal. Utkveli mi romány od Nižnánskeho, Ondrejova, Bránskeho. Zo slovenskej literatúry si najviac vážim Kukučína, Tatarku aHečka. Zmodernistov – Mňačka aMináča. Moji obľúbení svetoví autori boli Tolstoj, Čapek, Remarque, Böll, Camus, Bernhard amnohí iní. To všetko je spolu spribúdajúcou skúsenosťou inšpirujúce, hoci nie bezprostredne, skôr ako odblesk vpodvedomí, vzdialená skúsenosť. Atúžba po domove sa spribúdajúcimi rokmi viac ponáša na túžbu po mladosti, ktorá dáva istú baladickosť až tragiku, ako to už svecami stratenými býva. Lyrika je len spôsobom, ako to všetko urobiť znesiteľným abolesť „peknou“.
Bude vaša „cesta“ do slovenskej literatúry pokračovať?
– Rád by som vydal Nemocnicu pri moste lásky, ale ak chcem byť férový, musím sa pozrieť na tento starší text apatrične ho upraviť. Zapodievam sa aj myšlienkou napísať sci-fi omojom bratislavskom psovi Totovi, opsovi Sambovi, ktorý patril Kolomanovi Sokolovi abol viac než len psom. Vlete vychádza vnemčine odborná populárno-náučná kniha Stratégia zdravého adlhého života. Je to už tretie upravené vydanie. Na jeseň by sa mala objaviť publikácia Energetizovaná voda akyslík svyše sto ilustráciami. Hovorím to preto, lebo sa cez to pýtam: kto akedy preloží tieto veci do slovenčiny?
Ešte plánujem výber asi 60 fotografií zo svojich 15 tisíc fotografií zpotuliek po svete – chcel by som ich vydať knižne aj svtipnými komentármi asentenciami. No nie som zasa až taký príčinlivý, ako by sa zdalo, žiadny workoholik. Už som skôr pohodlný. Anajradšej čítam to, na čom sa iní ponamáhali.
Moja cesta kslovenskému čitateľovi by mala pokračovať, lebo to nie je cesta za slávou, ale cesta za človekom apochopením. Takýto ľudský návrat ksebe okľukou cez literatúru anávrat domov, možno stroškou poznania askúseností, so štipkou nádeje, že to nie je márna námaha.
Rozhovor pripravil Anton Baláž
(In: Knižná revue, roč. VIII, 29. 4. 1998, č. 9, s. 12.)
