ղľáԾ
Rozhovor sportugalským spisovateľom Afonsom Cruzom nielen ojeho románe Princíp Anny Kareninovej.
Napísali ste už vyše štyridsať kníh ana Slovensku prezentujete svoj román zroku 2018 Princíp Anny Kareninovej. Hlavný hrdina románu sa pod vplyvom svojho otca bojí všetkého cudzieho a všetko odlišné pokladá za barbarské. Hoci postupne prechádza istým vývojom, nepôsobí práve sympaticky. Do veľkej miery ho vieme pochopiť anakoniec sním aj súcitíme, ale predsa len to nie je hrdina, ktorého by sme si automaticky obľúbili. Bol to váš zámer?
Áno, myslím si, že všetci máme temnejšiu stránku, všetci sa vživote dopúšťame chýb aplochá postava ako zkreslených rozprávok – príliš dobrá alebo príliš zlá – pôsobí menej uveriteľne. Mám rád, keď sú postavy ľudské so všetkým, čo ktomu patrí. Na workshopoch tvorivého písania jedno zpravidiel nazývam „kopnúť si do psa“. Ak máte veľmi dobrú postavu, mala by vykonať zlý skutok, lebo to ju robí ľudskou. Atakéto činy netreba do hĺbky vysvetľovať, spisovateľ ich nemusí objasňovať, stačí sa na ne pozrieť apochopíme, že sa hrdina zachoval ako človek. Všetci občas robíme hlúposti a ani nevieme prečo, sami ich nevieme vysvetliť.
Veď poznáme aj hrozné postavy apredsa ich máme radi, dokážeme snimi súcitiť, občas dokonca držíme palce zabijakovi. Veľa mojich kníh sa venuje antihrdinom. Ato nie je nič nové. Vezmime si Odysea, ktorý klamal a podvádzal, to bol podľa mňa prvý antihrdina literatúry.
Prečítala som viacero vašich kníh avšimla som si, že spravidla pozostávajú zkrátkych kapitol. Vdiele Kokoschkova bábika zaznie, že dôležitejšie než slová sú prázdne priestory medzi nimi. Pracujete stýmto prázdnym priestorom aj medzi kapitolami? Vspomínanej knihe včasti, ktorú píše jedna zpostáv, ani nejdú čísla kapitol za sebou, napríklad po kapitole 21 nasleduje kapitola 34.
Tam som využil Fibonacciho postupnosť, čiže číslo kapitoly je súčet dvoch predchádzajúcich. Je to tvorivý prístup danej postavy ako spisovateľa. Snaží sa opísať ľudstvo amá dojem, že za všetkým existuje nejaký vzorec atým vzorcom je preňho Fibonacciho postupnosť. No priamo vknihe to nevysvetľujem, ponechal som to na interpretácii čitateľa.
Krátke kapitoly mám naozaj rád. Súvisia s tým, ako píšem aako ilustrujem. Napríklad keď kreslím, ústredným motívom ilustrácie je postava. Ak interaguje sdruhou, nakreslím obe. Ak však pre to, čo chcem vizuálne povedať, nie je podstatné pozadie, nedám ho tam. Vyplýva to zmojej povahy, je pre mňa prirodzené takto tvoriť. Nevenujem sa siahodlhým opisom, príliš nevykresľujem prostredie. Zvyčajne použijem jednu-dve vety, aby som určil miesto a čo sa deje okolo, zvyšok tvoria ľudské vzťahy. To znamená, že vynechám jednu podstatnú zložku, teda opis prostredia, akapitola sa automaticky skráti.
Apredsa ľudia tvrdia, že moje knihy sú veľmi vizuálne, čo znamená, že stačia jedna-dve vety, aby sme čitateľa preniesli na dané miesto. Kedysi bola literatúra veľmi opisná, nemali sme toľko obrazového materiálu ako dnes. Ak sa vknihe vyskytla parížska ulica, opísala sa parížska ulica. Ale dnes už každý vie, ako vyzerá parížska ulica, aj keď nikdy nebol vParíži. Literatúra je teda na jednej strane suchšia, ale na druhej strane vizuálnejšia. Čitateľa nevedie opis, sám si musí vytvoriť obraz parížskej ulice.
Okrem toho krátke kapitoly mi umožňujú dramatickosť, keď vistej chvíli preruším dianie. Ako vo filme prechádzam zjednej scény do druhej apríbeh je vyrozprávaný prostredníctvom okamihov,neťahá ho prostredie.
Zdá sa mi, že umenie celkovo kladie na prijímateľa čoraz väčšie nároky. Kedysi bývala literatúra veľmi didaktická, hlavne vpríbehoch pre deti čakalo na konci mravné ponaučenie. Dnes sa toto bremeno prenáša na čitateľa. Prečíta si príbeh adospeje kvlastnému záveru. Ato je oveľa zaujímavejšie, lebo takto sa čitateľ stáva neoddeliteľnou súčasťou diela. Interpretácia je na ňom, nenájde ju vknihe naservírovanú.
Povedzte mi viac otom, ako píšete. Vjednom vašom rozhovore som počula, že sa nebojíte „prázdnej strany“, pretože si pred počítač nesadnete, pokiaľ neviete, čo idete písať. Ako však dávate dokopy jednotlivé myšlienky?
Väčšinou je to relatívne zložitý proces, nedeje sa lineárne. Na začiatku je nápad, napríklad ako pri mojej knihe Kúpime si básnika (Vamos comprar um poeta). Tu je nápad priamo vnázve knihy, ale to ešte nie je príbeh – rodina si privedie domov básnika, ale čo sa sním stane, čo sa stane srodinou? Vtedy treba zapojiť ďalšie postupy a naratívne mechanizmy. Aveľmi dôležitý je aj záver, ako aj vknihe Princíp Anny Kareninovej. Ide v nej ošťastie, vzdialenosť, druhého človeka, dokonalosť anedokonalosť, ale ako to rozvinúť ďalej? Začiatok akoniec sú veľmi dôležité pre rozpovedanie príbehu. Zásadné je vedieť rozvinúť nápad, ktorý mi na začiatku pripadal funkčný, originálny alebo trebárs prekvapivý.
Ďalšou dôležitou zložkou je jazyk diela. Pri niektorých knihách, napríklad trileroch, nechceme čitateľa vyrušovať zbytočnými jazykovými ozdobami, abymohol rýchlo obracať stránky. Ibaže pre mňa je dôležité, aby sa čitateľ pri čítaní „potkol“, zastavil sa azamyslel alebo si len vychutnal metaforu. Preto chcem, aby každá kapitola mala vlastnú krásu, a hoci má kniha dej adá sa pochopiť iba čítaním od začiatku do konca, mám rád, keď sa každá kapitola dá čítať nezávisle a vychutnať vďaka vlastnej estetike.
U nás zatiaľ vyšli vaše knihy Maliar pod kuchynským drezom (preklad Júlia Jellúšová, 2014), Knihy, ktoré zhltli môjho otca anajnovšie Princíp Anny Kareninovej (obe preklad Zuzana Greksáková, 2020 a 2023). Ktorú zo svojich ďalších kníh by ste odporučili na preklad do slovenčiny?
Jednu tenšiu, obľúbenú učitateľov, ktorá sa ľahko číta, no skrýva hlbšie vrstvy: Kúpime si básnika. Napísal som ju včase, keď som takú knihu považoval za veľmi dôležitú vzhľadom na to, čo sme prežívali ačo sa dialo. Počas ekonomickej krízy sa portugalská vláda rozhodla zatvoriť ministerstvo kultúry (nasledujúca vláda ho opäť otvorila – pozn. LH). Toto rozhodnutie ma veľmi znepokojilo, lebo ukázalo, ako sa unás vníma kultúra, ako sa knej pristupuje. Kultúra neslúži na priame generovanie zisku, ale vskutočnosti prináša oveľa väčší zisk ako mnohé iné odvetvia. Kultúra živí krajinu arozvíja turizmus, veď do nej spadá architektúra, výtvarné umenie, teda veci, ktoré ľudia vyhľadávajú. Vo všeobecnosti zahŕňa napríklad aj gastronómiu, veď gastronómia je kultúrou národa vširšom zmysle. Takže otom je táto kniha. O dôležitosti literatúry akultúry vnašom živote.
Afonso Cruz (1971)
Popri písaní sa venuje hudbe avýtvarnému umeniu, predovšetkým ilustrácii, vyučuje kreatívne písanie. Pred časom sa presťahoval zLisabonu na portugalský vidiek a vmalej obci, kde žije, založil knižnicu, kam vhojnom počte premiestnil knihy zo svojich políc. Vytvoril tam kultúrne centrum aspolu smanželkou vňom organizuje výstavy, divadelné predstavenia, ale aj festival.
Foto: Elena Seitlerová
