ղľáԾ
Rozhovor sbosnianskou prozaičkou Lanou Bastašić
Na románe Chyť zajaca si pracovala štyri roky, pôvodne vyšiel pred piatimi rokmi. Je to relatívne dosť času, čo stouto témou žiješ. Kniha vyšla vdvadsiatich jazykoch; aké je pre teba predstavovať ju publiku a neustále sa vracať ktéme, ktorá je pre teba už, predpokladám, dávno uzavretá?
Na jednej strane je to veľmi príjemné, pretože som nečakala, že sa to stane, ateším sa, že nejde oknihu, ktorá bola zaujímavá iba rok po vydaní apotom sa vyparila. Všetci dúfame, že naše knihy budú longsellermi askutočne mám ztoho veľkú radosť. Zároveň si prajem, aby ma Zajac už pustil adovolil mi písať ďalší román. Ale neprekáža mi to, sú to tie slasti astrasti. Často sa stáva, že musím rozprávať otom istom, no hovorím si, že je fér voči novým čitateľom, aby som im venovala toľko pozornosti, koľko som venovala knihe vroku 2018.
Vnímaš rozdiely vrecepcii románu medzi regiónom, odkiaľ pochádzaš, azahraničím?
Ľudia na Balkáne chápu tento príbeh oveľa osobnejšie, čo je prirodzené. Aj tam sú ľudia, ktorí knihu ignorujú, pretože im prekáža, že oistých veciach hovorím. Takže všetky emócie sú vyhnané na maximum. Vniektorých krajinách, kde som to vôbec neočakávala, sa mi dostalo veľa pozitívnej recepcie, ľudia knihu pochopili avedeli sa sňou identifikovať. Skutočne ma prekvapilo, že napríklad vGrécku alebo Rumunsku sú ľudia, ktorí sa vnej naozaj našli.
Čo je teda to dôležité, čo by mali pochopiť aj slovenskí čitatelia?
Jednoznačne problematika identity ako niečoho, čo nie je rigidné, ale fluidné. Je to niečo, čo sa mení, závisí od kontextu, jazyka ahistorických okolností – to je prvá vec. Druhá vec je sila narácie, moc rozprávača avýznam perspektívy. Kto je osoba, ktorá rozpráva príbeh? Môžeme jej všetko veriť? To sú veci, ktoré považujem za univerzálne aväčšine čitateľov sa ich podarilo pochopiť.
Domáca kritika označila tvoj román za prvú knihu oženskom priateľstve na Balkáne.
Ani som to nevnímala iba ako priateľstvo, keďže vzťah medzi hlavnými postavami je omnoho komplexnejší. Ale vo všeobecnosti si myslím, že máme veľmi málo kníh, ktoré hovoria ovzťahu medzi dvoma ženskými postavami bez ohľadu na to, či ide okamarátky, sestry, matku adcéru alebo starú mamu avnučku. Vglobále nemáme veľa kníh, vktorých sa píše otýchto vzťahoch bez toho, aby išlo ovzťah spojený snejakým mužom – napríklad manželka vs. milenka – , teda bez toho, aby bol muž vcentre príbehu. Je mi ľúto, že to tak je, no myslím si, že teraz už máme viac kníh, vktorých rozprávajú ženské postavy. Keď sa na Balkáne udelí nejaké významné literárne ocenenie žene, dostane ho za knihu omužských protagonistoch, takže aj keď ide ospisovateľku, musí napísať text omužovi, aby získala ocenenie. Ale pomaly sa to mení. Vminulosti sme, prirodzene, mali aj významné spisovateľky, vždy mi napadne Dubravka Ugrešić, ktorá vytvorila fenomenálne ženské postavy. Zaujímavé, komplexné, získala aj významné ocenenia, no zároveň sa jej zo strany kánonu nedostalo takého uznania ako jej mužským kolegom. Myslím si, že toto sa takisto pomaly mení, pretože teraz už aj mužskí autori vnímajú, že väčšinu ich čitateľstva tvoria ženy aže ženský príbeh nie je onič menej literárny, že nie je triviálny aže vliterárnom svete si zaslúži rovnaké postavenie.
Aj rozprávačka tvojho románu na jednom mieste píše osebe asvojej priateľke ako oprotagonistoch. Vysvetľuje to ako svoj zámer adodáva, že vdanom čase ešte ženské protagonistky neexistovali. Môžeme aj tento komentár chápať ako akýsi odkaz na to, čo tebe vliteratúre chýbalo?
Áno, bolo pre mňa dôležité, aby som to spomenula. No keďže ide oknihu opísaní knihy, chcela som poukázať aj na to, že hoci sa Armin javí ako ten, čo vtiahol Sáru do príbehu, ahoci jeho zmiznutie stojí vcentre knihy, samotná Sára by mala do konca knihy pochopiť, že protagonistky sú ony dve anikto tretí. Nie je to príbeh oArminovi, ale oLejle, teda ovzťahu Lejly aSáry. Takže bolo pre mňa dôležité, aby som to na rôznych úrovniach vyzdvihla.
Viem otebe, že okrem tvorby sa staráš osvoje PR, píšeš pre rôzne médiá, veľa cestuješ. Darí sa ti pomedzi to všetko ďalej písať?
Áno, vsúčasnosti mám skutočne veľa práce, no zároveň to robím rada, pretože to robím pre svoju knihu. Nemám deti, ale mám knihy achcem tu byť pre ne. Nechcela by som ich zradiť. Na druhej strane sa aktuálne snažím vytvoriť si nejakú rutinu. Zároveň si pri tom vysvetľujem, že toto tu je teraz môj život anemôžem čakať na nejaký ideálny moment na písanie, pretože nikdy nemusí prísť. Môj život aktuálne vyzerá úplne inak, ako keď som písala Zajaca. Vtedy som mala každý deň rovnaký režim ateraz sa to dosť zmenilo. Učím sa robiť to profesionálne.
Na Zajacovi si pracovala štyri roky. Počítaš stým, že na ďalší román budeš potrebovať približne rovnako veľa času?
Odvtedy som dosť dlho pracovala na zbierke poviedok, čo bolo veľmi príjemné. Vyšla pred tromi rokmi. No neponáhľam sa, nemám víziu byť neustále na scéne snejakou novou knihou. Naopak, je pre mňa dôležité, aby bolo to, čo píšem, dobré aaby som mala pocit, že je to vporiadku. Bolo by mi milšie, keby som za svoj život napísala päť dobrých kníh, než tridsať priemerných. Veď aj keď máme nejakého svojho obľúbeného autora, ťažko prečítame jeho päťdesiat kníh; pravdepodobne budeme čítať maximálne šesť-sedem. Aaj medzi nimi budú také, ktoré sa nám budú páčiť menej. Preto si hovorím, že svojim čitateľom nemusím dať tridsať románov, ale dám im päť. No bude to niečo, na čo sú zvyknutí. Alebo sa tým možno len utešujem, pretože nemám čas na písanie (smiech).
Aaká je situácia iných spisovateliek vtvojom regióne?
Zlepšuje sa, teraz sa to skutočne mení. Ale nedeje sa to zdôvodu, že sme čakali, kým nás príjmu starí kánonizovaní autori, samy sme si vytvorili priestor. Bojovala som za seba, sama som si preložila knihu do angličtiny a rovnako aj iné autorky bojujú samy za seba. Zároveň sme si vytvorili spoločnú sieť, veľkou mierou sa navzájom podporujeme, dokonca máme aj novú literárnu cenu Štefica Cvek, ktorá sa udeľuje ženským autorkám, resp. za rôzne formy marginalizovanej tvorby. Vždy sa usilujem propagovať svoje kolegyne. Vkaždom prípade, situácia sa mení, pretože sme pochopili, že trh je náš, že my v ňom vládneme, atak máme právo byť tam prítomné nielen vpozícii literárnych konzumentov, ale aj ako autorky literatúry, anajmä smieme písať príbehy, ktoré sú onás, takže situácia je oveľa lepšia.
Ako je to snenávistným jazykom vtvojom regióne?
Zaujal ma citát M. Atwoodovej: „War is what happens when language fails.“ Podľa mňa to absolútne vystihuje nielen situáciu na Balkáne, ale aj to, čo sa deje práve na Ukrajine. Skutočne mám pocit, že na opačnej strane konfliktu, tých identitárnych politík, diskriminovania, etnického čistenia stojí jazyk integrácie, jazyk obohacovania, prijímania druhých.Preto vystupujem proti čisteniu jazyka aprikláňam sa ktomu, aby sme sa navzájom obohacovali, prijímali, pritúlili druhých. Tak isto to chápem aj vjazyku. Momentálne prebieha veľký boj za rodovo citlivý jazyk vsrbskom, chorvátskom, bosnianskom aj čiernohorskom jazyku a všade sú tie isté argumenty. Teším sa, že neustávame aže aj toto sa mení arozširuje, takže aktuálne najväčší boj, ktorý vedieme, je spatriarchálno-nacionálnymi lingvistami, ktorí vskutočnosti nie sú lingvisti.
Jazyk, vktorom píšeš svoje knihy, definuješ ako srbochorvátsky, napriek tomu, že srozpadom Juhoslávie tento jazyk oficiálne prestal existovať. Ako sa dnes uvás píše?
Iní autori sú jazykovo väčšmi vyhranení aja rešpektujem právo každého znich, keď povedia, že píšu vtom či onom jazyku. Nie je to moja ideológia, aby som hovorila ľuďom, ako majú písať ačo si majú myslieť. Ja som jednoducho vyrastala vrôznych dialektoch amôj jazyk je veľmi bohatý. Keby som povedala, že rozprávam len po srbsky, mám pocit, že by som prišla opolovicu svojej identity. Keby som povedala, že rozprávam po chorvátsky, bolo by to rovnaké. No abosniančina je relatívne nový termín. Keď som chodila do školy, ešte to takto nebolo aťažko sa mi na to zvyká. Mám však bosniansky akcent. Takže, keď poviem, že sa nechcem vymedzovať, chápem to ako akúsi svoju osobnú filozofiu. Rešpektujem kolegov, ktorí sa vymedzia. Podľa mňa však fakt, že píšem knihy, ktoré vnašom regióne nie je potrebné prekladať, hovorí za všetko. Aja najradšej hovorím, že jazyku je úplne jedno, ako ho nazveme, pretože jazyk žije, rastie, rozvíja sa, rozlieva sa mimo hraníc, takže aj mne je to celkom jedno.
Ako je vtvojom regióne zhľadiska jazyka prijímaný tvoj spôsob písania?
Sú ľudia, ktorí môj postoj vnímajú ako niečo, čo by sme mohli nazvať self-hating-Serb alebo povedzme juhoslovanská nostalgička, čo nie som. Postavia vás do táborov, pretože sa naučili myslieť čierno-bielo; je pre nich ľahšie, keď premýšľajú vmedziach vymedzených heslami. Ja nemám problém, keď sa ráno zobudím; nepýtam sa, či som Srbka. Jeden zmojich najväčších vzorov je Dubravka Ugrešić, ktorá bola celý život antinárodná anenárodná. Ukázala mi, že hoci je to ťažké, dá sa to, aže pre každého autora by malo byť najdôležitejšie stavať na prvé miesto literatúru, nie národnosť. Nemali by sme rozmýšľať otom, aký je to jazyk, ale aká je postava diela, motivácia, očom je príbeh. Narodila som sa vZáhrebe, keď bol ešte súčasťou Juhoslávie, vsrbskej rodine, takže občas zaberie dosť veľa času, kým ľuďom vysvetlím, že existujú chorvátski Srbi či bosnianski Srbi, prípadne srbskí Chorváti. Vyrastala som vBosne advadsať rokov, ktoré som tam prežila, ma formovalo. Keby som teraz zo svojej biografie hocičo odobrala, bola by som iná osoba. Anechcem sa zriecť ani jednej ztýchto vecí. Nehnevám sa, keď niekto napíše, že hovorím bosniansky, srbsky alebo chorvátsky, pretože to koniec koncov nič nehovorí omne. Je teda pre mňa ľahšie povedať, že som zJuhoslávie, môj prvý pas bol de facto juhoslovanský. Problém vidím vtom, že tu ešte stále máme národné štáty, ktoré automaticky vytvárajú menšinu. Podľa mňa by štát mal byť definovaný ako zriadenie zložené zobyvateľov miest. Viac verím myšlienke omeštianskej identite; sedem rokov som žila vBarcelone a cítila som sa ako Barcelončanka. Dáva mi väčší zmysel, keď sa povie, že človek patrí do nejakého mesta, než princíp nejakej krvi. Ak poviem, že jeden môj starý otec bol Srb, stará mama Chorvátka, druhý starý otec Bosniak astará mama zČiernej Hory, čo som potom ja? Štvrtina ztoho aštvrtina ztoho? No naďalej máme radi rôzne mýty anaratívy. Je mi ľúto, že sa stále identifikujeme snejakými Srbmi alebo Slovákmi, ktorí žili v15. storočí, anie sľuďmi, sktorými spoločne obývame jedno mesto. Ja som okrem iného aj áčka, pretože som sa tam narodila. Keď sa povie áč, môže to znamenať Chorvát aj Srb, Moslim, Žid aj Slovák alebo čokoľvek iné, apráve preto mám rada tento druh identity; lebo sa nevzťahuje na národ.
Foto: Brak/ Mišenka Plantážnik
