ղľáԾ
Rozhovor s Barborou Hrínovou ojej románe Plachý dom
dzá Plachý dom vyšiel päť rokov po debutovej zbierke poviedok Դǰž (2020). Bolo to pre vás obdobie iných aktivít, hľadania novej témy alebo dokonca tvorivého váhania? Predsa len, po dobre prijatom debute chce azda každý autor či autorka potvrdiť, že nešlo o náhodu. Alebo ten dlhší časový odstup súvisí s celkom inými životnými okolnosťami?
Samozrejme, nevenovala som sa počas tohto obdobia iba písaniu, môj život išiel ďalej, presťahovala som sa do iného bytu, aj keď len vrámci Bratislavy. No nemyslím si, že štyri či päť rokov je na napísanie románu zvlášť dlhý čas. Na Slovensku nie sú podmienky, aby sa človek venoval iba písaniu. Mala som štipendium zFondu na podporu umenia, ale musela som popritom aj pracovať. Aja potrebujem na písanie sústredenie apokoj, takže som hľadala takéto dni. Dosť som aj prepisovala anechávala látku zrieť. Pôvodný námet som mala už vroku 2020, ale veľmi sa obohacoval, menil, rozmýšľala som nad časťami rozprávania. Áno, pri jednej z nich, á, som mala aj krízu, lebo tých fragmentov bolo veľmi veľa atrvalo mi, kým som znich vybrala tie pravé anašla vnich štruktúru, ktorá tam je, aj keď nie klasická, očakávaná. Aposledná časť Plachý dom, ktorá sa mi písala naopak najlepšie, pôvodne vôbec nemala byť časťou rukopisu.
Introvertná pozorovateľka so zmyslom pre jemný humor aso schopnosťou zachytiť relevantné detaily života svojich postáv. Približne takto vás videla kritika v reakciách na knižný debut. Už názov vašej novej knihy Plachý dom akoby potvrdzoval túto autorskú charakteristiku. Ako vnímate svoje osobnostné naladenie? Súvisí nejako s výberom literárnych tém?
Keď to hovoríte, asi mi tá nálepka introvert akosi prischla, hoci ja sa veľmi rada rozprávam. Ale asi je to aj vo vnímaní. Je pravda, že aj menší okruh prostredia mi dokáže poskytnúť dostatok podnetov atém, nepotrebujem čerpať ztoho, očom sa najviac hovorí alebo je najviditeľnejšie. Plachý dom je názov, ktorý takisto prešiel viacerými premenami. Najprv sa knižka mala volať „Rovnobežky“, potom „Vzácne spoločenstvá“ anakoniec som zvolila aktuálny názov – podľa poslednej časti. Najviac mi Pocitovo mi najväčšmi rezonoval sviacerými vrstvami príbehu.
Mnoho čŕt vášho autorského rukopisu, ktorý sme spoznali v Դǰždz, nájdeme aj v Plachom dome. Z literárneho hľadiska teda nejde o zlom, skôr o posun v prioritách. Najmä generačne blízke čitateľky a čitateľov zaujali v poviedkovej knihe príbehy globalizovaných mileniálov s ich problémami aj „problémami“. Vrománe sa do popredia dostal svet staršej generácie a Bratislava, zväčša Karlova Ves. Aký je váš vzťah k rodnému mestu? Je pre vás kategória priestoru dôležitá alebo tvorí skôr prirodzené pozadie vašich príbehov?
Svoj vzťah kBratislave som si dlho neuvedomovala, mala som pocit akéhosi neutrálneho priestoru. Myslím, že by to bolo iné, keby som pochádzala zregiónu, kde je, povedzme, viac miestnych špecifík. Bratislava mi pripadala taká nijaká, trochu kozmopolitná, trochu provinčná, žiadne extrémy. Až po návrate zmojich dvoch väčších ciest do zahraničia som si uvedomila, že sa tu cítim doma, patrím sem. Aže je to určite tým, že jedna vetva rodiny tu žila historicky dlho, boli to bratislavskí Nemci, adedo, oktorom píšem vmojej knihe, sa stal súčasťou tejto rodiny. Tento rozmer som si uvedomila až pri písaní knihy, teda že mi je to mesto blízke aj vďaka ľuďom, ktorí tu žili predo mnou. Karlovu Ves mám veľmi rada, je to najlepšia časť mesta, vnímam to oto viac, odkedy som sa presťahovala na Kramáre (smiech, pozn. RP).
Váš román mapuje jednu bratislavskú „nukleárnu“ rodinu. Rozprávačská perspektíva sa vňom do istej miery mení, ale dominuje perspektíva dospelej dcéry Nade, ktorá vníma súčasnosť arekonštruuje minulosť svojich povahovo aj inak rozdielnych rodičov Silvie aAmbróza. Tí sú už vseniorskom veku. Ako ste sa k tejto „striebornej“ téme dostali? Hoci treba povedať, že výrazná hlavná postava vášho románu, mierne excentrický a múzický učiteľ hudby Ambróz je síce v dôchodkovom veku, ale pre jeho osobnosť nie je tento fakt asi úplne najdôležitejší...
Vôbec som nezamýšľala písať osenioroch, nevnímam to vmojej knihe ako „tému“. Písala som ojednotlivcovi, Ambrózovi, ktorý je zhodou okolností vtomto veku. Ale napokon mnohé zmotívov, ktoré prináša starší vek, sa vknihe vyskytujú – spomalenie, únava, potreba viac oddychovať, spomínanie, bilancia života, naviazanosť na svoje rituály, na psíka. Áno, akoby mnohé zjeho života sa viaže karchetypu dôchodcu, aj cez to som chcela vystavať kontrast krýchlej, hektickej dobe. Asi bolo dobré písať opostave Ambróza práve vtomto veku, lebo sa vňom zhmotňuje mnohé zjeho filozofie, priorít aprístupu kživotu.
Ambróza považujem za jednu znajvýraznejších postáv slovenskej prózy ostatných rokov. Myslím teraz na jej literárne kvality aširoké možnosti interpretácie. Vniečom tá postava nadväzuje na dlhú tradíciu našej literatúry, kde má človek-milión svoje pevné miesto. „Oveľa viac ako správy zo sveta ho zaujímali príbehy ľudí z dvora,“ hovorí o Ambrózovi rozprávačka románu. No nemožno ho čítať len takto. Je to síce človek, ktorý sa nepozerá do kalendára, má rád svoje pohodlie a chce sa venovať najmä sebe, ale zároveň prejavuje citlivosť voči svetu. Číta, pozoruje, zapisuje si... Vneposlednom rade má rád svojho psa. Ako táto postava vznikla, zakej skúsenostnej hmoty ste ju vytvorili?
Priznávam, prvotnou inšpiráciou bol môj otec. Konkrétne výjav ako fajčí vokne panelákového bytu, pri ňom pes. Postupne sa zneho odvinula postava Ambróza, ktorú som sa snažila precítiť avnímať zo všetkých strán. Apresne ako hovoríte, dospela som kzáveru, že Ambróz je protikladná až paradoxná bytosť. Nie je to len ten veselý láskavý chlapík, ktorý si rád zaje astále ho berie spať. Má vsebe aj napätie, vníma citlivo avhĺbke aj kriticky, čo sa deje, ale nedáva to tak prvoplánovo najavo. Vniečom je naopak schválne jednoduchší, aspoň sa tak tvári, páčilo sa mi to, len naša spoločnosť si už väčšmi zakladá na komplikovanosti.
Mimochodom, dôležitú úlohu vo vašej tvorbe majú psy. Nájdeme ich už vdebute avtomto románe majú takisto významné miesto. SAmbrózovou minulosťou je spojený Hopko, so súčasnosťou zase Elko. Zdá sa mi, že by ste dosť dobre zvládli napísať aj prózu, kde by bol pes hlavnou postavou. Aký je váš vzťah ktýmto zvieratám?
Mám taký námet na novelu, kde by sa hlavná postava úplne podrobila vnímaniu aemocionálnym potrebám svojho psa. To by ju dosť limitovalo vbežnom živote, možno viedlo až kmiernemu šialenstvu. Psy sú emocionálne bytosti, žijú kratšie, všetko je vich svete koncentrovanejšie, ale aj rýchlejšie vyprchá. Prelínanie ľudskej apsej psychiky ma zaujíma. Vždy, keď vidím na internete nejakých na adopciu, hneď by som si ich zobrala. Vskutočnosti je pre mňa dosť náročné postarať sa aj otoho jedného, ktorého srodičmi máme.
Ambróz je hudobník, učiteľ na základnej umeleckej škole, ale mohol by byť aj básnik. Namiesto pôvodných zbierok si však vytvára akési albumy, zbierky, antológie, jednoducho si do zošitov lepí ústrižky alebo prepisuje obľúbené básne od iných autorov. Aký je váš vzťah kpoézii? Aké knihy, autori aautorky by sa ocitli vo vašom imaginárnom albume?
Poéziu som vždy vnímala najmä cez otca, cez časopisy, ktoré vdeväťdesiatych rokoch nosil domov. Zatiaľ čo on si ich hlavne čítal, mňa skôr podnietili ktvorbe, vtedy mi ako štrnásťročnej vyšlo zopár básní vDotykoch. Potom to poetické obdobie ustalo, doteraz nevyhľadávam poéziu pravidelne. Ale keď ma niečo zaujme, je to veľké osvieženie. Často sú to práve tie otcove výbery a má vnich naozaj len to best of – „jeho“ básne idú kpodstate. Zo slovenskej poézie sa mi páči Jana Bodnárová, Mária Ferenčuhová aďalší.
Jedna charakteristika Plachého domu by mohla znieť, že je to román o rodinnej pamäti. Pracujete sjej mnohými vrstvami apomáhate si aj sekundárnymi zdrojmi, fragmentmi rozličných zápiskov, denníkov, úryvkami básní. Postavám sa často sníva... Aj perspektíva rozprávania je premenlivá – dcéra Naďa občas prenecháva svoje miesto vševediacej rozprávačke. Ako vznikala táto podoba románového rozprávania? Napĺňali ste ním svoju prvotnú predstavu alebo ten kĺzavý efekt vznikol vprocese písania?
Od začiatku som mala predstavu akéhosi románu skladačky, zloženého zviacerých rôznorodých častí, ktoré by boli navzájom komplementárne. Zapojenie denníkov však vzniklo až vposlednej fáze, mala som pocit, že Ambróza prehlbujú. Dávajú mu kontemplatívny, vážnejší rozmer, ktorý je mu vlastný. Takisto básne asny – nechcela som ukázať len popisne-naratívny rozmer reality. Táto mozaikovitá štruktúra je najmä vdruhej časti trochu rozháraná, ale taký je aj Ambróz aživot samotný. Prechody Nade do ich-formy narúšajú tok vševediaceho rozprávača, dávajú nahliadnuť do jej subjektivity apodporujú spojenie sAmbrózom ako sotcom.
Záverečná časť románu nás prenesie na slovenský, konkrétne spišský vidiek, kde rodina predáva starý dom po predkoch. Ambróz však už na balkóne svojho karloveského panelákového bytu sníva o „chatke v poli za dedinou. Takej štyri krát štyri metre“. Čo plánuje na najbližšie obdobie Barbora Hrínová? Majú vaše tajné sny tiež podobne únikový charakter?
Asi majú, ale keďže sú tajné, nebudem ich tu prezrádzať. Momentálne som na Vyšehradskom literárnom štipendiu vBudapešti, kde začínam rozmýšľať osvojich ďalších námetoch. Je ich dosť, chcela by som si vybrať ten, ktorý vo mne aktuálne najviac rezonuje amalo by zmysel ho napísať. Apopritom únikovo rozmýšľam, že si pozriem veľa pekných miest vtomto meste.
Foto: SLC
