ղľáԾ
Rozhovor so spisovateľom Richardom Pupalom
Si autorom už štyroch poviedkových kníh za sebou. Hoci vsúčasnosti existuje vslovenskej literatúre viacero ľudí, ktorí píšu aj poviedky, len nepatrná časť sa profiluje jednoznačne prostredníctvom tohto žánru. Čím ti vyhovuje? Plánuješ sa venovať aj iným žánrom?
Odpoveď bude stručná: venujem sa poviedkam preto, lebo mám rád poviedky, vždy som chcel písať poviedky anikdy mi nenapadlo napísať román. Atak to pravdepodobne zostane. Nemám kapacitu, aočase už nehovoriac, na obsiahlejší text, je to skôr otázka vnútorného nastavenia. Asi by som ani nevedel napísať román, to sa mi už skôr občas podarí napísať trošku rozsiahlejšiu poviedku. Napríklad vnajnovšej zbierke je najrozsiahlejší text šť. Bol som až prekvapený, koľko sa mi toho pri ňom nahromadilo acelkom sa mi ho darilo vrstviť. Myslím si, že celkové nastavenie mám zadefinované, a nikdy nepresiahnem rámec poviedky smerom kniečomu dlhšiemu, ako napríklad k románu. Aešte by som chcel dodať – nonie pre to, že sám píšem poviedky –, že na Slovensku vznikajú výborné poviedkové knihy.
Takže pri písaní vieš, kde začať a skončiť.
Áno, keď si sadám kpoviedke, vždy viem, kde sa skončí. Uvedomujem si, že keď mám nejaký nápad, ohmatávam ho, premýšľam oňom. Nezačnem písať poviedky, kým neviem, kam majú smerovať aako sa majú skončiť; potom už len uvažujem, ako ten nápad čo najlepšie napísať. Netrúfam si totiž začať písať len tak, len s jadierkom nejakého námetu. Pri niektorých textoch si vytvorím schému či kostru. Súvisí to zrejme stým, že píšem príbehy a zároveň si vážim, keď ich niekto dokáže napísať zručne. Niekedy mi pomôže vytvoriť si odseky, spísať si, čo má kde byť akam sa to má odvíjať. Nechcem povedať, že som stopercentne pripravený, keď si sadám kpísaniu, ale cítim sa istejšie, keď ho mám vopred dobre premyslené.
Tvoje poviedky sa citlivo pohybujú na hranici racionálneho airacionálneho. Neraz mám pocit, že všetka „duchárčina“ vnich by sa dala vysvetliť celkom vecne na základe rôznych indícií; inokedy sa mi zdá, že vpodloží tvojich civilných, „realistických“ príbehov sa vyskytuje čosi zlovestné, nevysvetliteľné. Zčoho uteba vychádza tento pohyb?
Nedávno istý spisovateľ povedal, že píše príbehy, lebo má rád príbehy. Ale ja nepoznám človeka, ktorý by povedal, že nemá rád príbehy. No ak nemá byť odpoveď na túto otázku banálna: mám rád situácie, vktorých sa niečo trošku vychýli, keď je hrdina vystavený niečomu novému, čo ho na konci zmení. Je to vlastne veľmi jednoduchá metóda: vezmeš si situáciu, preženieš ňou hrdinu ana konci je iný ako na začiatku. Niekto ňou možno pohŕda, sú ňou napísané tony príbehov, ale mne vyhovuje.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej januárovej Knižnej revue!
Foto: Kristína Vlčková
