ղľáԾ
Päťdesiatnik Teodor Križka
Jubilujúci básnik aprekladateľ Teodor Križka (nar. 8. júna 1956) vo Františkánskom kostole na slávnostnom večere predstavil čitateľom svoju novú knihu autobiografických esejí doplnenú výberom z básní Srdce Sizyfos.
*V čase podenkových celebrít je básnik takmer cudzinec vo vlastnom národe, aj keď zaň prináša vysokú obetu vpodobe krásy. Alebo je to podľa vás inak?
– Zmyslom ľudskej námahy nie sú hmotné statky, ale veľkosť kultúry. Národ nie je hodnotný počtom milionárov, ale hĺbkou svojho duchovného výkonu. Bývajú však aj pomýlené obdobia, plné prázdnych experimentov ako toto, keď politici vysťahovali kultúru na balkón azabudli ju tam už druhé desaťročie. No krása je ospravedlnením našich zlyhaní. Prichádza ako dar aj vnajhorších časoch, amožno práve vtedy. Preto sa mi prieči sťažovať sa. Keď príde báseň, tá chvíľa inšpirácie je viac ako všetky odmeny apocty. Píšem, lebo musím, nie pre spoločenské uznanie, alebo aby som si nárokoval materiálne výhody. Báseň je sama osebe dostatočným honorom atoto navštívenie je silnejšie ako strach omateriálne výhody alebo spoločenské pocty.
*Kde sú zdroje tejto tvorivej sily, ktorá si vystačí sama, nič nepýta, iba dáva?
- Neviem, či dávam. To musia posúdiť iní. Viem iba, že skutočne veľa dostávam. Tvorba, to sú najšťastnejšie chvíle môjho života. Báseň prichádza náhle, bez avíza, nevypočítateľne. Keď musím písať, celého ma najskôr naplní neopísateľná blaženosť, ktorú by som nevymenil za nič na svete. Vtedy odložím bokom aj tie najväčšie povinnosti. Jedinou povinnosťou je napísať verše, ktoré sa rodia náhle ako celok. Potom však nastáva smútok, nesmierne osamotenie. Akoby zo mňa čosi ubudlo. Báseň by som prirovnal kvtáčiemu peru alebo rybej šupine. Podobne ako vtákom perie alebo pstruhom šupiny rastú duši verše. Netuším, odkiaľ sa to všetko berie. Je to nepravdepodobnejšie ako počasie. Ako veriaci by som mal povedať, že od Boha, ale to by som si asi neskromne namýšľal. Preto iba poviem, že si príroda, ktorú tak milujem, požičala moju dušu ako zrkadlo, aby sa vňom videla, že je stále živá apekná. Aja sa modlím, aby som toho bol hodný aj zajtra a ešte mnohokrát.
* Spomenuli ste vieru vBoha. Ako sa má kBohu krása?
– Hovorí sa, že Boha nikto nikdy nevidel. Ja vravím opak. Božích tvárí je okolo nás nespočetne. Stačí sa len pozerať otvorenými, nezastretými očami. Som presvedčený, že aj krása je jednou zjeho tvárí, podobne ako pravda, láska, nádej iviera. Sú to však tváre, ktoré majú podobu cesty. Alebo presnejšie, včloveku sa Božia krása láme - podobne, ako sa láme svetlo vsklenenom hranole. Hrany tohto hranolu brúsi Božia milosť, ale nie bez ľudskej vôle. Preto sa dá povedať, že nielen autor, ale aj čitateľ musí byť básnikom. Nakoniec dobrý básnik je tiež iba čitateľ, ktorý sa naučil lúštiť hieroglyfy okolo nás ivnás samých. Básnik sa podobá na stredovekého mnícha, ktorý prepisuje posvätné texty zklinového písma trávy. A ešte niečo. Ak dáme vedľa seba dvakrát slovíčko estetika, vyjde nám podivná, ale presná slovná hračka estetika est etika, teda estetika je etika.
Za rozhovor ďakuje Karol Petrovský
