��������

„Doma je tam, kde človek môže frflať,“ napísali ste v knihe Nevďačná cudzin(k)a. Prosím, cíťte sa tu doma a pokojne si zafrflite. Na čo by ste frflali na Slovensku?

Najviac mi tu chýba disciplína ducha, chýba mi potešenie z ozajstnej debaty. Ľudia sú síce zhovorčiví, ale majú sklon k monológom. Obľubujú vlastné dogmy. Chápem, že je pohodlnejšie ísť vychodenými cestičkami. Nechať sa zneistiť novou myšlienkou a preveriť si ju, to si vyžaduje energiu. Zamyslieť sa nad pozíciou druhého človeka, získať odstup, nebáť sa vyjadriť vecnú kritiku a spoločnými silami sa uberať za poznaním. Cením si taký rozhovor, ktorý rozširuje horizont a ide do hĺbky. Kritické myslenie, samozrejme, nie je spochybňovanie v štýle ,ja som proti vláde, mainstreamu, neverím médiám´. Na Slovensku sa nachádzame v demokratickom priestore, sú tu slobodné médiá, značná transparentnosť. Želám si, aby sa viac pestoval analytický duch, a to znamená opierať sa o fakty a priznať si aj to, že niečo neviem, ale pokúsim sa to zistiť, no nie spôsobom, že jedna pani na facebooku povedala a to je teraz pravda.

Chýba nám kvalitnejšie vzdelávanie?

Keď deti v škole nie sú vedené k tomu, aby rozlíšili blud od serióznej informácie, potom ako dospelí v tom nemajú tréning. Nezvykli si na intelektuálne stratégie, ktoré sú potrebné na zorientovanie sa v našom zložitom svete, ľahko sa nechajú obalamutiť, uveria aj najabsurdnejším a nebezpečným klamstvám. A sami sa stanú nebezpečnými občanmi a občiankami. Vo Švajčiarsku sa pedagógovia pýtajú detí, čo si myslia o látke, ktorú práve preberali, a svoj názor by mali vedieť odôvodniť. Keď som začala študovať na univerzite v Bazileji, očakávala som, že mi profesorka strčí do ruky knihy, ktoré si mám prečítať. Na môj údiv ma poslala do knižnice, aby som si sama vybrala, čo považujem za potrebné. Musela som sa učiť porovnávať a na základe toho vyvodiť, že sa prikláňam k tomu a tomu autorovi či autorke z takých a takých dôvodov. Považovala som to za suchárstvo, za otravné, ale časom sa predsa len niečo z vedeckého postupu na mňa nalepilo a pochopila som, v čom je výhoda oproti emocionálne podfarbeným názorom. Čo si však na Slovensku najviac cením, je zmysel pre humor, ktorý mi vo Švajčiarsku bytostne chýba.

Na Slovensko ste prišli v súvislosti s predstavením knihy so znovu vydanou esejou Milana Kunderu o strednej Európe, kde píšete: „Slovensko a Česko dnes stoja na strane brániacej sa Ukrajiny (...) Stredná Európa tak preukazuje svoju politickú odolnosť voči pokušeniu nastoliť nespravodlivý režim, ktorú získala počas svojich pohnutých dejín.“ Znie to dosť optimisticky. Naozaj dokážeme odolať pokušeniu vzdať podporu Ukrajine výmenou za kvázi mier, ktorý v skutočnosti môže znamenať...

... len ďalšiu vojnu. Napríklad do Moldavska, ktorého štátnu suverenitu Putin práve vyhlásil za neplatnú a obviňuje Ukrajinu, že sa vraj chystá napadnúť Podnestersko.

Myslíte, že Slovensko odolá?

Priznám sa, vnímam Slovensko cez vyhlásenia a činy ľudí ako je prezidentka Čaputová, ktorú si veľmi vážim. Slovensko je v NATO a EÚ, to sú silné záruky na udržanie si demokracie. Ľudí nasiaknutých ruskou propagandou som tu zatiaľ stretla iba zopár. Mám prikrášlenú mienku o tejto krajine. Vlani na jednom podujatí vo Švajčiarsku mi jeden docent z univerzity v Bazileji povedal: „Vy ste zo Slovenska? Tam je veľa podporovateľov Putina.“ Ja som sa naňho osopila, že Slovensko nepozná a má voči nemu predsudky. Zaskočený mojou reakciou podotkol, že to čítal vo švajčiarskych novinách. Nechcela som tomu veriť. Teraz sa dozvedám, že v tomto smere je to tu oveľa horšie ako napríklad v Česku. Má to dočinenia s akousi chronickou trucovitosťou? Ide o ľudí, ktorí sa cítia bezmocní, chcú sa oprieť o silného vodcu, odovzdať mu zodpovednosť, aby ho potom mohli zo všetkého viniť? Súvisia tieto nálady aj s tým, že ľudia sa v strachu pred vojnou preventívne utiekajú k agresorovi, aby si ho naklonili? Zažila som v Rusku, ako chválili Putina – konečne máme silného vodcu. Jedna staršia diváčka na literárnom festivale v Krasnojarsku sa hrdo vzpriamila, keď to povedala. Pripadala si dôležitá a v bezpečí. Inak bola srdečná, chcela mi ukázať mesto a okolie, ale po jej výroku som nemala chuť na výlet.

Ste autorkou reportáží a knihy o zločinoch Ruska spáchaných v Čečensku. Ako sa cítite pri spochybňovaní pomoci Ukrajine, ktorá sa bráni proti agresorovi?

S jednou priateľkou som dokonca prerušila kontakt. Aj na západe sú hlasy, ktoré hovoria – prečo im máme zase posielať zbrane namiesto toho, aby sme sa zasadzovali za mierové rokovania? Aj tam počuť, hoci omnoho menej, ako tu – vojnu vyprovokovalo NATO, je to démonizácia Ruska;  vraj konflikt nie je taký jednoznačný, pravda je niekde uprostred. Priznám sa, cítim sa pri tom čudne. Veľakrát som bola na reportážach v Rusku a na Ukrajine, štyrikrát ako vojnová reportérka v Čečensku, viem po rusky, denne sledujem správy, rôzne expertízy, komentáre v ruštine, slovenčine, angličtine, nemčine, vo francúzštine. A potom mi niekto vytkne, že som netolerantná k názoru o spoluvine či dokonca vine západu. Pripadám si ako kozmonautka, ktorá sa vrátila z obežnej dráhy Zeme a ľudia mi tu tvrdia, že Zem je plochá.

Dajú sa porovnávať ruské vojny v Čečensku a v Ukrajine? Čečencov Moskva napríklad označila za teroristov a Ukrajincov za fašistov, expresívnym jazykom vytvára obraz nepriateľa.

Čečencov Jeľcin označil za banditov, ktorí vyciciavajú Rusko. Až za Putina sa stali teroristami a islamistami. Keď som za Jeľcina prišla prvýkrát do Čečenska, videla som sovietskych ľudí, ktorí sotva poznali korán. K náboženstvu sa začali utiekať až neskôr, lebo svet bol voči ich osudu ľahostajný a Saudská Arábia tam začala vyvážať svoj wahábizmus, ktorému podľahli hlavne mladí. Chýbalo im vzdelanie, školy boli zbombardované. Ani vtedy sa v Rusku oficiálne nehovorilo o vojne – za Jeľcina sa brutálna vojenská výprava volala znovunastolenie konštitučného poriadku a Putin svoje opakované celoplošné bombardovanie, zabíjanie a mučenie civilného obyvateľstva nazval protiteroristickou operáciou. Odvtedy nič nového nevymyslel. Dlho pred vtrhnutím či už do Čečenska alebo na Ukrajinu ruská propaganda systematicky vytvárala a naďalej vytvára obraz nepriateľa, aby ľudia bez odporu podporili vojnu.

Veľmi podobné je to aj v tom, že na Ukrajine takisto ako v Čečensku Rusko používa trieštivé, kazetové a iné zakázané zbrane, zriaďuje tzv. filtračné tábory. Keď v nich mučili Čečencov elektrickým prúdom, ruskí mučitelia obetiam sadisticky hovorili telefón Maschadovovi, teda vtedajšiemu čečenskému prezidentovi, a teraz sa to volá telefón Zelenskému. Na Ukrajine sa to však deje v oveľa väčšom rozsahu. Čečensko malo milión obyvateľov a bolo súčasťou Ruskej federácie, Ukrajina je od roku 1991 štát, ktorého suverenitu Rusko uznalo. A podstatný rozdiel je v tom, že západ konečne precitol. Predtým odmietal vidieť v Putinovi nebezpečného diktátora. Keď som s Čečenkami chodila do Bonnu, Bernu, Ríma a tieto ľudskoprávne aktivistky rozprávali o vojnových zločinoch páchaných na civilnom obyvateľstve, politici iba krčili plecami: ,nemôžeme izolovať Rusko, musíme s ním nejako vychádzať´. Bolo to neznesiteľné. Putinovi tlieskali v Bundestagu v roku 2001, teda v čase, keď už bol vojnový zločinec. Som nesmierne rada, že Európa a Spojené štáty sú teraz jednotné, teda žiaľ, s výnimkou Maďarska.

Čo by ste odkázali odporcom sankcií voči Rusku?  ��������������������������

Sankcie sú nevyhnutné na potrestanie a ako pokus o zastavenie agresora, aby bolo jas