ղľáԾ
Hovorí spisovateľ aprekladateľ Pavel VILIKOVSKÝ
Raz ste iba medzi rečou spomenuli, že keď píšete alebo prekladáte, mávate pustenú hudbu. Už vtedy ma to zaujalo: ako presne opačný prípad si takisto môžem hudbu pustiť, ale vzápätí akosi mimovoľne sa tak vžijem do jej „jazyka“, ktorému, pravdaže, nerozumiem, že celkom zabudnem na to svoje, atak vpodstate nemám ani zážitok zhudby, lebo sa do nej ustavične pletiem myšlienkami na iné, aani ztoho iného, lebo napokon nič neurobím. Viete teda vnímať hudbu ako kulisu, alebo vás niekam odvedie?
Väčšinou je to kulisa, zrejme, ale zčasu na čas tá kulisa ožije: zachvejú sa lístky na kašírovanom strome, alebo sa dokorán otvorí okno, ktoré je iba namaľované na stene. Pravda je taká, že nerobím rád, atak som si pôvodne ten trpký údel osladzoval drobnými pôžitkami: čajom, fajkou, hudbou... Dnes je to už podmienený reflex Pavlovovho psa ainokedy ako pri práci hudbu vpodstate ani nepočúvam. Mám pre ňu však aj druhý, džudistický dôvod: pokúšam sa sjej pomocou premeniť svoju obrovskú slabosť na prednosť. Domnievam sa, že patrím medzi piatich najroztržitejších ľudí na svete, na nič sa nevydržím sústrediť dlhšie ako dve apol až tri minúty; potom sa na desať minúť, štvrťhodinu, tupo zahľadím pred seba. Iste, hudba ma niekedy vyruší zo sústredenia, ale pri jej útlom časovom rozpätí niet veľmi za čím plakať, zato tupé zahľadenie nemusí byť až také tupé, lebo vjej sprievode ana jej podnet mi zídu na um tie najodťažitejšie anajstrelenejšie asociácie, ktoré pohotovo využívam vtom, čo práve robím. Zchaotickej, nekontrolovanej roztržitosti sa tak stáva roztržitosť cielená aúmyselne navodzovaná – alebo si to aspoň nahováram. Ako drobnú zaujímavôstku ešte pridám postreh, že kprekladaniu, pri ktorom riešim najmä technické problémy, mi lepšie pasuje „vážna“ hudba, kým pri vlastných textoch, kde sa väčšmi dostáva kslovu fantázia, počúvam skôr džez. No apri „kontrolnom“ čítaní textu si zámerne volím emocionálne vypätú muziku, ktorá mi pomáha preniesť sa ponad jeho slabé miesta – tu hudba plní podobnú „náladovú“ či „sýtiacu“ funkciu ako vo filme. Ale podrobnejšie skúmanie týchto javov by si asi vyžadovalo psychológa, alebo rovno psychoanalytika.
Aznova, medzi rečou: videli ste zrejme pochvalnú recenziu na nový český film (ktorý ste onejaký čas mohli vidieť aj vTV), nuž ste sa pobrali do kina. Bežná vec, prirodzene, hoci možno už nie až tak. Nemyslím teraz na výber premietaných filmov, ba ani na cenu lístkov, skôr mi ide ostupeň pasivity, pohodlnosti, milej domácej blazeovanosti – vsúvislosti skultúrou. Bývalo zvykom, že kolegovia vjednom fachu (umeleckom, povedzme) poznali navzájom svoje veci. Dnes už sa mi to tak celkom nezdá. Nesťažovala by som sa na uzatváranie do izieb abytov, napokon, jestvujú ešte poštové schránky aaj internet, vtichej zhode, ale ten ozajstný záujem či aspoň jeho predstieranie – pociťujete, že je, že by mohol byť, alebo aj nebyť? Aak nie je, chýba? Myslím tak celkovo, vatmosfére.
Obávam sa, že sa sotázkou neobraciate na správneho adresáta. Moja potreba nových informácií apodnetov je neveľká, izvedavosť sa zošúverila achorľavie, avzhľadom na svoj vek to považujem za celkom prirodzené. Prvý impulz ma síce nabáda, aby som začal starecky lamentovať, že jáj, veru, za našich mladých čias to bývalo ináč, veď ako sme sa my len zaujímali okaždé šustnutie vánku vkultúre, anebola by to ani celkom nepravda, háčik je však vtom, že neviem, či sa zmenili časy ako také, alebo iba môj osobný čas. Ak použijem váš príklad sfilmom, návšteva kina je dnes pre mňa, povedané vojenským jazykom, mimoriadna udalosť: odohrá sa nanajvýš raz za rok azakaždým ma zpodobných výstredností nadlho vylieči. Vmladosti som niekedy absolvoval aj tri filmové predstavenia za deň – jáj, veru, ale to vtedy bývali inakšie filmy (ako som len žral taliansky neorealizmus afrancúzsku „novú vlnu“, oFellinim, Viscontim či Antonionim ani nehovoriac!), anavyše sme doma ani nemali televízor. Aj na knihy som chodieval stávať za svitania pred antikvariát. Ten nenásytný hlad posilňovala okrem prirodzenej túžby po poznaní azda aj prísna diéta, ktorú sa nám voblasti kultúry so striedavým úspechom pokúšal ordinovať komunistický režim. Dnes je situácia, chvalabohu, iná, ponuka takpovediac prevyšuje dopyt amladý človek si musí starostlivo vyberať, aby sa nezahltil podenkovými artefaktmi. Či saoto usiluje aako sa mu darí, neviem posúdiť, lebo dostatočne veľkú vzorku mladých ľudí nepoznám, ale verím, že dnešná mládež sa vtomto smere od nás – od tých niekdajších – nijako podstatne nelíši. Pokiaľ ide odnešného mňa, myslím, že „milá domáca blazeovanosť“ výborne vystihuje moje duševné rozpoloženie, stým dodatkom, že ani vtelevízii sa nevydržím pozerať na film dlhšie ako desať minút. Potom mi je už všetko jasné – žáner, metóda iďalší vývin sujetu – aspokojne odchádzam, ani sa nepresvedčiac, či som sa náhodou hlboko nemýlil. Pravda, pôvodnú slovenskú literatúru ešte vždy sledujem, aj keď sa občas spoľahnem na úsudok dôveryhodného recenzenta anecítim potrebu zahryznúť do mince vlastnými zubami – ale veď ani vmladosti som nečítal všetko. Slovom, usilujem sa neprejedať, čo ma vmojom veku ani nestojí veľa námahy. Ale také zlé, aby som potajomky chodil vracať, to zatiaľ ešte nie je.
Poznali sme vás ako prozaika, prekladateľa aredaktora, azrazu ste sa začali – tým svojím jemným spôsobom – vyjadrovať aj kproblémom akoby „na pulze dňa“. Ako človek prevažne nad vecou máte nadhľad, ktorý je čitateľovi príjemný, ale predsa len možno niekedy zostane vrozpakoch: je toto vaša šálka čaju?
Neviem, či je to moja šálka čaju, ale iste uznáte, že to, čo sa deje okolo nás, je často silná káva. Po dlhých rokoch, keď sa kspoločenskému dianiu nedalo verejne vyjadrovať, nanajvýš ak nadšene súhlasiť, považujem vyslovenie vlastného komentára či názoru tak trochu za občiansku povinnosť; rozhodne je to forma, ktorá mi je bližšia aprirodzenejšia ako priama účasť vpolitickom živote. Osvedčená poloha mŕtveho chrobáka či krčmového kverulanta sa mi totiž vdnešných podmienkach vidí morálne sporná. Pravda je – to nehovorím ako ospravedlnenie, skôr ako sebakritiku – že som na tieto svoje prejavy vždy potreboval vonkajší podnet, výzvu. Na druhej strane, niekdajší kolegovia iste dosvedčia, že som im, či chceli ači nie, aj včase normalizácie usporadúval spontánne desaťminútovky zdennej tlače, zrejme mi teda tento druh reakcie (nie znejakej vyhranenej politickej či dokonca straníckej pozície, iba zpozície takzvaného zdravého rozumu) na vyslovené absurdnosti ahlúposti nie je bytostne cudzí. Aaj keď so sebe vlastným taktom označujete môj spôsob vyjadrovania ako jemný, vskutočnosti ho, myslím, presnejšie vystihuje ľudové príslovie „na hrubé vrece hrubá záplata“. Napokon, na silnú kávu by nejaký čajíček ani nestačil.
Zkontaktu svami, aj ako som vás mala možnosť poznať vbudove na Laurinskej, kde sídlili naše redakcie, som vždy mala pocit, že ste kľuďom až láskavý, zato rázne prejavy, zostaňme pri akejsi ironickej ostrosti, a nielen vnímania či pociťovania, na tie je dosť miesta medzi vašimi literárnymi postavami. Je to pohodlné delenie? Aje to vôbec delenie?
Jednoduchá odpoveď znie, že píše niekto iný, atým by sme mohli aj skončiť; vy sama ste tiež autorka aiste viete, očom hovorím. No keďže nemožno celkom vylúčiť, že tento rozhovor nebude čítať aj niekto ďalší, pokúsim sa to trochu vysvetliť. Ten chlap, ktorého poznáte zbudovy na Laurinskej, aten druhý, ktorý píše, majú rozdielne priority. Nepovedal by som, že chlap zbudovy je kľuďom láskavý (hoci by som vtom nevidel nijakú chybu), len sa pri svojom pohybe životom usiluje vyvolávať čo najmenšie trenie, aak sa už má pustiť do takej namáhavej apsychicky náročnej činnosti, ako je priama komunikácia, iste ju zvládne ľahšie, keď bude príjemná. Ten píšuci sa pokúša dozvedieť niečo osvete, ato by sa mu iste nepodarilo, keby svoje premisy, svoje východiská ičiastkové nálezy vedome skresľoval, hoci aj stými najlepšími úmyslami. Zvedavosť ho navyše núti, aby vyhľadával vyhrotené, extrémne situácie, vktorých sa ľudia iproblémy najväčšmi obnažujú. Prejavuje sa to napríklad aj na jazyku: píšuci neraz používa výrazy, ktoré ten druhý vôbec nemá vrepertoári. Dalo by sa to azda povedať aj tak, že chlap zbudovy sa zalieča ľuďom apíšuci sa zalieča Bohu písania. Tak potom vzniká rozdiel, ktorý raz, po prečítaní náhodného úryvku zmôjho textu, vyjadrila moja matka zdeseným zvolaním: „Veď to vôbec nie si ty!“
Ako prekladateľ esejí Virginie Woolfovej si najlepšie spomínate na to, čo potrebuje spisovateľka; boli to tuším peniaze avlastná izba. Dovoľte prostučkú otázku: čo potrebuje spisovateľ, muž? To isté anevyhnutný servis (zabezpečovaný nie tak často mužmi)? Ale ak to rozšírime, ako čítate literatúru písanú ženami, čakáte od nej niečo, čo „mužská“ literatúra jednoducho nezachytí, nepostrehne, nevidí? Vždy sa mi zdalo, že žena-autorka pozná celý svet, teda, ak ho rozdelíme, aj mužský, kým muži ten „ženský“ zvyčajne len uhádnu, čo však niekedy môže byť presnejšie, teda, nevylučujem to.
Spisovateľ-muž potrebuje to isté, čo spisovateľka-žena, súhrnne by som to nazval svätý pokoj, anakoľko si ho či jeden, či druhá dokážu zabezpečiť, je celkom individuálne; povedal by som, že je to nezanedbateľná súčasť talentu. Iste, vnašich kultúrnych podmienkach musí žena vo všeobecnosti na jeho dosiahnutie vynaložiť viac úsilia, prekonať viac zábran aprejaviť viac surovosti. Ale prečo by mal muž-spisovateľ potrebovať nevyhnutný servis? Čo si pod tým predstavujete? Že mu niekto operie aožehlí? To si viem urobiť aj sám ahanbil by som sa, keby nie, ale napokon jestvujú aj automatické práčky alebo čistiarne. Na druhej strane zasa muž poskytuje žene-spisovateľke nevyhnutný servis tým, že vynesie smeti, opraví kvapkajúci vodovod alebo vymení poistky, nie? Myslím, že už treba skončiť stradičnou mytológiou ajasne si povedať, že dnes sa žena uživí aj bez muža, aani muž bez ženy nezahynie od hladu ašpiny. Ak odhliadneme od výchovy detí, muži aženy sa navzájom potrebujú pre oveľa jemnejšie aťažšie pomenovateľné veci, ako je „nevyhnutný servis“; zjednodušene povedané: preto, aby žili vúplnom svete. Aby som sa vrátil kVirginii Woolfovej, Leonard Wolf jej urobil, čo jej na očiach videl, aaj tak spáchala samovraždu, vservise to teda nebude. No apokiaľ ide oliteratúru, čítam ju, ako sa pekne povie, „bez rozdielu pohlavia“. Od každého autora očakávam niečo, čo nezachytil anepostrehol nik iný, aneraz som sklamaný – opäť rovnako mužmi iženami, ba vzhľadom na hojnejší výskyt spisovateľov častejšie asi mužmi. Nemyslím, že žena-autorka pozná celý svet, nepozná ho ani autor-muž, všetci len hádajú a domýšľajú si, no váš dojem pramení asi ztoho, že literatúra je do veľkej miery oľudských vzťahoch, avzťahy sú, aspoň sa vraví, ženskou doménou. Ženy by teda teoreticky mali mať vnímavejšie oko pre odtiene anuansy, viac citového iestetického zaujatia pre rozličné tie vzťahové vázičky adečky – ale či je to naozaj pravda? Pri takej Jane Austenovej, Collette alebo hoci Timrave asi áno, ale vsúčasnej slovenskej literatúre písanej ženami si na nijaké zasvätené či objavné postrehy omužoch nespomínam. To nemá byť kritika, ja ich tam totiž ani nehľadám; celkom mi stačí, keď sa zo „ženskej“ literatúry dozviem niečo očloveku. A nič viac nečakám ani od literatúry „mužskej“.
Nerád cestujete, hovorievate, asem-tam sa dáte zlákať nejakou sugestívnou dušou na čo najkratšiu cestičku, takže: aký ste cestovateľ? Ako vnímate cudzie mesto, ľahko sa orientujete, zapamätáte si, čo ste videli? Dotknú sa vás ako autora príbehy ľudí, ktorých stretávate, teda, pravdaže, vaša predstava tých príbehov?
Cestujem rád, len sa mi nechce, aak sa vám tá veta zdá protirečivá, iba verne odráža protirečenie, ktoré je vo mne. Najmä sa mi nepáči cestovať ako turista, ani ako literárny nie – amôže dnes našinec cestovať nejako ináč? Pri takých cestách sa človek zväčša pohybuje po vopred určených, takpovediac „notorických“ miestach, anavyše vsprievode ďalších ľudí, atak mu nezvyšuje čas ani pokoj na vlastné tiché objavy, na zažitie náhodných zákutí auličiek, naoko apre iného ničím nie pozoruhodných. Najdôležitejší je stav mysle, akeď sa dostaví, viem exoticky zažiť aj Bratislavu. Ale, ako som spomínal, zvedavosť ochabuje, aani vnímavosť už nie je ako kedysi. Priateľ Tomáš Janovic mi rozprával anekdotu, ako sa básnik Otokar Březina začiatkom dvadsiatych rokov prechádzal skolegom učiteľom po lúkach vokolí Jaroměře. Kráčali vhlbokom zadumaní, so sklonenými hlavami, keď tu zrazu na nebi zahučalo lietadlo – vtom čase ešte nevšedný úkaz. Kolega hneď Březinu upozornil: „Podívejte, pane řídicí, éroplán!“ ABřezina ani nezdvihol hlavu, iba ticho zahundral: „Umím si představit.“ Aj so mnou je to dnes nejako tak – umím si představit. Ale keď už by som si mal vybrať, tak najradšej nejaké turisticky neexponované mesto, nie väčšie ako, povedzme, naša Trnava, teda také, ktoré sa dá obkrokovať na vlastných aktoré sa celé vprace do hlavy; skôr také, ktoré má najlepšie časy za sebou, ako mesto vbúrlivom rozvoji, skôr šplhajúce po kopcoch ako rozvalené na rovine, askôr úzke uličky ako bulváre – skôr, slovom, Marburg či Ulm ako Mníchov alebo Frankfurt nad Mohanom, aúplne najlepšie asi Banská Štiavnica. Na takýchto „obdarených“ miestach si nepredstavujem ani tak príbehy ľudí, ktorých stretávam – na to sú stretnutia priveľmi letmé apovrchné – ako príbeh konkrétnej ulice či budovy, respektíve svoj vlastný príbeh, utváraný aovplyvňovaný daným prostredím, akýsi bleskový alternatívny vlastný životopis. Ale tým, že môj skutočný životopis je už viac-menej na konci, stráca takáto hra smožnosťami pôvab. Vmladosti som si myslieval, že všetko, čo stojí za to, utkvie vpamäti aj bez pomôcok, ale spribúdajúcimi rokmi som voľky-nevoľky musel vziať na vedomie neúprosný fyzikálny zákon blednutia spomienok, atak sa pri prechádzkach po cestovateľských zážitkoch neraz opriem opaličku kratučkých, heslovitých poznámok – stačí napríklad názov ulice aostatné už príde samo. Vďaka tomu si dodnes pamätám divého holuba, ktorý ticho umieral, nevyrušiteľný, pri školskom plote vdánskom mestečku Humlebak.
Anapokon jazyk; svoj, cudzí, zbásničky: „reč... čosi hovoríme my ačosi ona“. Aj vo vašich textoch cítiť až akúsi hygienickú starostlivosť oslová, anemám teraz na mysli len pravopis, skôr aby prostredie, v ktorom fungujú, niečím nenarušili. Aby boli aj samy sebou, ale zároveň aby nebadateľne pekne zapadli.
Reč si, pravdaže, hovorí svoje, amy sa ju sväčším alebo menším úspechom pokúšame nakriatnuť, aby hovorila aj za nás. Väčšinou sa to končí kompromisom – raz trochu zľaví zo svojich ideálov ona, dva razy my, ale to sú procesy, oktorých viem veľmi málo, lebo prebiehajú podvedome. Bývali časy, keď som nevedel pokračovať vpísaní, lebo som nebol spokojný sposlednou vetou, atak som celý tridsať či šesťdesiatstránkový text znechutene navždy odložil. Iste za tým či pod tým bolo aj kadečo iné, ale pre mňa sa to navonok prejavovalo práve tou vetou. Nie celkom žartom som hovorieval, že vpísaní postupujem vylučovacou metódou: musím prebrať azamietnuť všetky nevhodné vety, až napokon zostane tá posledná, „správna“ už len tým, že nijaká ďalšia nie je. Je to akýsi proces zmierovania sa so skutočnosťou – stou napísanou, pravdaže. Dnes už zmierovací proces často skracujem na nedočkavé kývnutie rukou: „nejako bude“. Vposlednej próze (Posledný kôň Pompejí, pozn. aut.) sa skôr spolieham na čaro prvého „nahodenia“ acelkom vedome sa dopúšťam mezaliancie, promiskuitného striedania jazykov ainých nedbalostných deliktov vpresvedčení či aspoň nádej, že jemnosť možno dosiahnuť aj navŕšením navzájom sa prekrikujúcich surovostí – tá jemnosť, pravdaže, nie je vtexte, vytvára si ju reflexne, zpocitu núdze sám čitateľ. Ale občas sa mi ešte sníva ojednoduchej, priezračnej próze bez štrbín akazov, ktorá by zvonila ako spiežovec. Možno raz...
Zhovárala sa Viera ProkešováPROKEŠOVÁ, Viera – VILIKOVSKÝ, Pavel: Píše niekto iný. Hovorí spisovateľ aprekladateľ Pavel Vilikovský (rozhovor). In: Knižná revue, roč. XI, 21. 3. 2001, č. 6, s. 12.
