ղľáԾ
Rozhovor shistoričkou akulturologičkou Monikou Kaprálikovou.
Začnime od konca – vzávere Vašej novej knihy Komorne o Komornej knižnici Jána Smrekaďakujete Slovenskému literárnemu centru za to, že vydalo „takú špecifickú publikáciu“. Ako by ste zadefinovali žáner Vášho nového titulu?
Nad žánrom som sa, úprimne, na začiatku veľmi nezamýšľala. Text som písala skôr zpotreby vypovedať príbeh edície, ktorá sa stala knižným fenoménom naprieč desaťročiami – či už pre okolnosti jej vzniku, alebo pre rôzne variácie aneskoršie napodobeniny. Príbeh série je zároveň prepojený so životom aprácou jej editora avydavateľa Ján Smreka, atak vknihe približujem aj okolnosti jeho života, ktoré mali na vznik Komornej knižnice vplyv. Ak by som mala teda definovať žáner knihy, ide o popularizačno-náučnú publikáciu.
Rozhodli ste sa napísať popularizačnú knihu o„polygrafickej téme“? Ako sa dá niečo také špecifické popularizovať?
Prostredníctvom príbehu, ktorý tému priblíži ľuďom. Ale opravila by som Vás, nie je to kniha opolygrafickej téme, ale oknižnej kultúre, ktorá má na Slovensku viacero bielych miest – jedným znich bola aj Komorná knižnica. Polygrafia je len časť príbehu série. Snažila som sa sledovať príbehy nielen vknihách, ale aj za nimi – či už sa týkali autorov, ilustrátorov, alebo prekladateľov. Chcela som popísať, ako publikácie vznikali, upravovali sa, prijímali, písalo sa onich avkonkrétnych prípadoch aj aký bol ich ďalší osud.
Rozprávate Smrekov príbeh, hovoríte oSmrekových snoch, starostiach... ale pracujete predovšetkým sfaktami amateriálmi. Pre koho je vlastne kniha určená?
Pre všetkých knihomilov, pre ľudí sotvorenou mysľou avrúcnym vzťahom ku knihám. Celkom presne to vyjadruje Smrekov citát zúvodu knihy: „My staviame na čitateľoch, ktorí v knihe nachádzajú svoj denný duševný chlieb, kupujú ju z vlastnej pálčivej potreby ako ten chlieb telesný.“
OJánovi Smrekovi sa učíme hlavne ako obásnikovi vitalistovi. Vy ste vrámci svojej profesie písali ovplyve vitalizmu na Smrekovu publicstiku. Je kniha Komorne o Komornej knižnici Jána Smreka ztohto súdka? Dá sa povedať, že vitalizmus presahoval aj do Smrekovej redakčnej či vydavateľskej činnosti?
Ovplyve vitalizmu na Smrekovu publicistickú tvorbu som písala v knihe Za hranice provincie, niet však pochýb otom, že zasahoval aj do jeho vydavateľských aktivít. Veď už samotný fakt, že sa podujal vydávať bibliofilskú edíciu počas vojny, keď jeho odhodlanie a trpezlivosť skúšali rôzne komplikácie – nedostatok kože apapiera, cenzúra a súdne pojednávanie až po nedostatočný počet predplatiteľov hovoria za všetko. Jeho presvedčenie opotrebe vydávať kvalitnú literatúru aj vzložitých časoch bolo však neochvejné. Jadrne ho vyjadril vjednom zvojnových úvodníkov, vktorom napísal: „Krížom slamu nepreložiť je – smrť. (...) Pravý život však je tvorba a ustavične stupňované úsilie. Naše knihy a príbuzné im články zrodili sa z tvorivej rozkoše, z iskrenia fantázie alebo umu. (...) Nesieme ich každému, kto bezduchým a nudným pozeraním do prázdneho priestoru nechce moriť svoje oči i ducha vtedy, keď mu stačí vystrieť ruku a všetkými zmyslami vnímať chuť i vôňu života, v literatúre iumeleckých dielach koncentrovanú.“
Opýtam sa aj zdruhej strany – hovoríte obúrlivom období troch politických režimov. Pomáha tento zložitý dejinný úsek lepšie pochopiť aj téma Vašej knihy?
Je to len malý čriepok do celkovej mozaiky. Na pochopenie človeku nestačí prečítať si jednu publikáciu, ale môže mu pomôcť pochopiť, ako sa rôzne režimy prejavovali vživote konkrétnych umelcov, ako vyzerala napríklad oklieštená vojnová bohéma či aký silný zlom znamenal pre nich rok 1948. Na pozadí knižných anakladateľských príbehov vieme dešifrovať mimoliterárny kontext, čo nám môže uľahčiť porozumenie niektorým literárnym procesom aj kontextu vzniku literárnych diel.
Vaša téma spadá aj, mohli by sme povedať, do oblasti tzv. literárnej prevádzky. Je to pre Vás dôležitý kontext pre samotné čítanie literárnych diel?
Podľa toho, akí autori a knihy sa vydávali, kupovali alebo boli, naopak, na indexe, respektíve podľa vzťahu, aký vládol medzi nakladateľmi aich autormi i umelcami medzi sebou, dokážeme pomenovať nielen zjavné, ale aj skryté spoločenské tendencie. To je aj dôvod, prečo sa už niekoľko rokov sama zaoberám knižnou kultúrou anakladateľskými príbehmi. Vedecky skúmam najmä česko-slovenské vzťahy na poli knižnej kultúry azaujímajú ma málo známi českí vydavatelia slovenskej literatúry. Otýchto témach som vrokoch 2018 a2019 pripravila dve výstavy pre pražský Památník národního písemnictví. Predchádzal im trojročný hĺbkový výskum, zktorého mi zostalo viacero nespracovaných knižných príbehov. Pevne verím, že v dohľadnom čase sa mi podarí dotiahnuť do populárno-náučnej podoby aj takmer rockefellerovský Príbeh nakladateľa (Leopolda Mazáča) a vmnohých aspektoch paradoxný Príbeh knihy (Živý bič Mila Urbana).
Ačo súčasnosť? Ak porovnáte špecifiká literárnej prevádzky dnes avobdobí, ktoré popisujete, včom vidíte hlavné rozdiely?
Povedala by som, že vidím skôr podobnosti. Práve pri čítaní knihy oKomornej knižnici môže čitateľ nadobudnúť dojem, že sa veľa nezmenilo, respektíve, problémy súvisiace svydavateľským prostredím aknižnou kultúrou sa opakujú. Mení sa síce rámec as ním aj limity, vktorých sa odohrávajú, ale problémy svčasným odovzdávaním rukopisov, predražovaním tlače, problémami sdistribúciou apropagáciou kníh sú dôverne známe aj dnešným aktérom. Podobne existovali aexistujú knihy skvalitným obsahom aúpravou, zktorých sa časom stávajú muzeálne objekty či predmet záujmu zberateľov. Vychádzajú však aj knihy, ktoré nakladatelia vnímajú len ako obchodný artikel.
Súčasťou Vášho textu sú aj pomerne osobné či kuloárne informácie zprostredia kaviarní. Ako vlastne prebiehal Váš výskum?
Popri archívnych prameňoch ako sú dokumenty akorešpondencia som pre ilustráciu prijatia kníh dohľadávala v článkových databázach uverejnené recenzie. Nájdené som porovnávala a dopĺňala memoárovou literatúrou ainformáciami zarchívnych nahrávok Slovenského rozhlasu, pričom som spolupracovala aj so zberateľmi. Slovenská národná knižnica ani žiadna iná, žiaľ, nedisponuje kompletnými edíciami, pretože vdanom období ešte neexistovala zákonom podmienená povinnosť povinných výtlačkov do knižníc, ako je to dnes. A hoci sama knihy zbieram azväzky Komornej knižnice mám doma, pri písaní časti o Novej komornej knižnici somkonzultovala apracovala so zbierkou Rastislava Smutného.
Dospeli ste na konci Vášho písania kniečomu, čo Vás prekvapilo? Alebo ste od začiatku vedeli, aký text chcete napísať?
Roky som hľadala odpoveď na anomáliu, ktorú som objavila pri zbieraní Novej komornej knižnice. Jej prvým zväzkom bola básnická zbierka jubilujúceho Jána Smreka Obraz sveta, ktorý mal aj napriek poradovému číslu vročenie orok staršie ako druhý zväzok. Tušila som, že za tým nebude len tlačiarenský škriatok, pri prvom zväzku by si to vnakladateľstve nedovolili. Po nejakom čase som sa dostala kzmienke literárneho vedca Vladimíra Petríka vjednom zjeho rozhovorov oSmrekovej tvorbe, že zbierke hrozilo skartovanie, no bez ďalšieho vysvetlenia. Nedarilo sa mi identifikovať miesto uloženia nakladateľského archívu. Trvalo mi ďalší rok, kým som vďaka ochotným pracovníčkam Literárneho archívu SNK objavila a nahliadla nakoniec do nespracovaného fondu vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Poslednú časť výskumu som preto robila už paralelne spísaním. Našla som tam práve spomínanú dokumentáciu oaplikovanej cenzúre aj hrozbe skartovania ačo viac, uvedomila som si historickú paralelu. Obidva prvé zväzky – pôvodnej Smrekovej Komornej knižnice (1941) aj obnovenej Novej komornej knižnice vSlovenskom spisovateľovi (1968) v dôsledku cenzúry takmer vôbec nevyšli amali byť skartované. Najväčším prekvapením však pre mňa bola úloha, ktorú zohral Vojtech Mihálik pri eliminovaní Jána Smreka zakejkoľvek participácie na tvorbe edície, ktorú kedysi sám založil.
Aké pre Vás zostali biele miesta vpoznaní Smrekovej tvorby aživota?
Nedostatočne spracovaná spolupráca shudobnými skladateľmi achýba aj systematické zhodnotenie jeho prekladovej tvorby.
Aký máte názor na prijatie/odmietanie tohto typu literatúry do vedeckého diskurzu? Je na mieste takú literatúru, ako je Vaša, citovať vo vedeckých textoch? Približuje nám naratívny spôsob literárnej histórie iný druh poznania ako literárna veda?
Kniha Komorne oKomornej knižnici nie je vedecká publikácia. Vychádza síce zfaktov získaných bádaním, neobsahuje však potrebné citácie. Ak by niekto potreboval odcitovať vybrané informácie, môže si ich dohľadať vo vedeckých príspevkoch, ktoré som ktéme publikovala. Naratívnosť však môže byť nápomocná pri utváraní obrazu odobe akontexte a je vhodná pri sprístupňovaní vedeckých poznatkov. Cieľom knihy je však popularizácia atá do striktne vedeckého diskurzu nepatrí.
Je pre Vás Smrek vniečom aj osobný autor? Včom?
Určite áno. Načítala aspracovala som stovky jeho listov, článkov, príprav na verejné vystúpenia, napočúvala som dochované rozhlasové rozhovory, poznám jeho hlas. Keď sa do skúmania stakýmto rozsahom ponoríte, časom nadobudnete pocit dôvernej známosti. Poznáte totiž nielen jeho verejnú, ale aj súkromnú tvár, a viete oňom aj to, čo pred súčasníkmi ukrýval. Smrekov syn Ivan Čietek mi žartom vravieval, že som vminulom živote musela byť sekretárkou jeho otca. Nie sú to však detaily zosobného života, čo ma kzáujmu oJána Smreka pritiahli; je mi blízky štýlom písania aj uvažovania oliteratúre aumení, opotrebe kvalitnej prezentácie a reprezentácie. Vážim si jeho občiansky postoj amorálnu integritu vnáročných časoch. Ale najviac mi na ňom konvenuje jeho vitalizmus a chápanie života ako stále aktívneho úsilia, keď túžil „radšej tuho zaspávať od vyčerpania, než ťažko zaspávať vo vedomí, že málo žil amálo vykonal“. Atoho sa držím aj ja.
Foto: Gustavo Pizano
