ղľáԾ
Žiješ vtalianskom Turíne, ale ako spisovateľka si aktívna v slovenčine a na Slovensku. Ako riešiš súčasné „povinné jazdy“ autorov aautoriek, teda rozhovory pre médiá, čítačky, festivaly apodobné aktivity?
Pomerne problematicky. Mám školopovinné dieťa a zTalianska si už nemôžem len tak odbehnúť. Keď ma však niekto osloví vpredstihu, viem si svoju účasť na nejakej akcii občas zorganizovať. No vpodstate ma už veľa organizátorov literárnych podujatí nepozýva, lebo vedia, že nežijem na Slovensku.
Niektorých spisovateľov kontakt s čitateľmi zaujíma, podaktorí ho priam vyhľadávajú, iní zas nie. Kam sa radíš?
Mňa zaujíma, čo na moje knihy hovoria čitatelia. No mám tých priamych reakcií dosť málo, aj preto, že nemôžem príliš často chodiť na čítačky afestivaly. Pokiaľ ide o komentáre adiskusie na sociálnych sieťach alebo celkovo na internete, tie nemám až tak potrebu riešiť, nevyhľadávam si všetky zmienky osebe.
Prozaička načas ustúpila prekladateľke
Kniha vychádza sodstupom piatich rokov od Toxa (2013). Prečo si si nechala toľko času?
Dobrá otázka. Najprv som písala čosi iné, sčím som však napokon nebola spokojná, takže som sa rozhodla to nevydať. Potom sa objavila Elena Ferrante a štyri diely jej Geniálnej priateľky, ktoré som prekladala amusela som si snimi trochu pohnúť, keďže to boli naozaj knihy, na ktoré ľudia čakali, aešte nám aj dýchali na krk české preklady. Bol to pomerne veľký prekladateľský projekt, spolu okolo 1600 strán. No apotom som postupne zbierala tieto texty, písala som si pre seba aani som sa stým tak neponáhľala.
Prekladateľka I. Dobrakovová teda tak trochu blokovala spisovateľku?
Trochu áno. Som dosť pomalá pri písaní aj pri prekladaní, ale som veľmi rada, že som mohla Elenu Ferranteovú prekladať. Neviem, či sa mi ešte niekedy pošťastí pracovať na takom peknom prekladateľskom projekte. Moje písanie muselo ísť na čas bokom.
Matky akamionisti sú tvojou štvrtou knihou. Debutovala si vroku 2009 poviedkovou knihou Prvá smrť vrodine, si autorkou románu Bellevue, potom si pridala poviedkovú knihu Toxo. Teraz opäť pokračuješ poviedkovými príbehmi. VMatkách akamionistoch je päť samostatných próz, aj keď sú motivicky previazané asvojím spôsobom komponované...
Tie prózy sa navzájom dopĺňajú, takže ono by to dokopy malo dávať istý pridaný zmysel. Aj to, vakom poradí sú usporiadané, predstavuje akýsi oblúk. Vtejto knihe je tých textov iba päť, ale sú určite dlhšie než poviedky vmojich predchádzajúcich knihách. Okrem tej prvej ootcovi, ktorá tvorí akýsi úvod, uvedenie do problematiky. Potom sú tam štyri príbehy o ženách, ktoré by mali spolu, či medzi sebou, komunikovať. Myslím si, že tento rozmer znamená dosť veľký posun vporovnaní smojou predošlou knihou. Prózy už nie sú vystavané na prekvapujúcich pointách, skôr v nich ide ovnútorné monológy tých žien. Nie je to jedna postava, ktorá sa len vkaždom ztýchto textov ocitne vinej situácii, ale ide o viacero odlišných hlasov, oženy srozličnými skúsenosťami asvetonázormi.
Vsúvislosti stvojimi knihami vždy napokon príde reč na (auto)biografickosť. Nakoľko osobné sú Matky akamionisti?
Samozrejme, píšem oveciach, o problémoch, otémach, ktoré ma trápia. Nič, čo napíšem, mi nie je úplne vzdialené, úplne cudzie. Ale vtomto prípade som sa naozaj neodrazila od seba, ale od iných ľudí, priateľov aj cudzích, svojím spôsobom som sa snažila vžiť do iných osudov, príbehov, situácií, do iných názorov. Každý ten osud je vniečom špecifický, iné je aj nazeranie na svet ana seba, na svoje telo, rodinné vzťahy, ukotvenie v realite. Iste, niektoré ztých príbehov sú mi bližšie, niektoré menej. Pri písaní som rozmýšľala – akeby som žila tu anie tu, keby sa mi stalo to anie to, keby som mala za sebou také ataké skúsenosti, ako by som rozmýšľala, čo by pre mňa bolo dôležité, ako by som vedela či nevedela žiť sama so sebou?
Dominujú ženské postavy
Kniha obsahuje päť textov, Otec, Ivana, Olivia, Lara aVeronika. Spomínam to preto, že jeden názov medzi ostatnými trochu „svieti“ – prečo aako sa kštyrom ženským menám dostal aj ten otec?
Poviedka Otec sa mohla volať napríklad Svetlana, podľa rozprávačky, aby nevyčnievala zradu, ale nakoniec som sa rozhodla, že sa bude volať Otec, oktorom ten text hovorí. Pod týmto názvom bola publikovaná aj časopisecky. Je trochu iná, ale zdalo sa mi dôležité ju tam dať, je akýmsi signálom, kde to všetko pramení, kde treba hľadať odpovede na položené otázky.
To je zaujímavé, pretože knihe inak dominujú ženské postavy...
Áno, ženy dominujú. Muži, ak tam aj nejakí sú, väčšinou ani nemajú mená, sú napríklad A, R, pán Ble, alebo aj nič, on.
Odkryme si teda trochu tie poviedky. Ako už napovedá názov, Otec je o jednej rodinnej anamnéze, ide o príbeh otca adcéry, resp. celej rodiny...
Je to také spomínanie Svetlany na svoje detstvo, ktoré strávila medzi Bratislavou ajednou dedinkou „na maďaroch“, spomínanie na rodinné zázemie, teda na mamu, na sestru, ale najmä na otca, ktorý mal problémy salkoholom a psychickou poruchou. No myslím si, že aj keď ide ovážne témy, je to vcelku veselé rozprávanie, či aspoň tragikomické.
Poviedka Ivana je tiež ešte situovaná do Bratislavy. To je ďalšia dôležitá vec vtejto knihe, sú tam dve výrazne odlišné prostredia, slovenské atalianske...
Vknihe sú dva „talianske“ texty a tri, ktoré sa odohrávajú na Slovensku. Ivana je príbeh mladej, asi tridsaťročnej dievčiny, ktorá žije vspoločnej domácnosti so svojou matkou. Poberá invalidný dôchodok, lebo vminulosti sa jej stalo čosi zlé, kvôli čomu sa nedokázala zaradiť do bežného života, acez svoju kamarátku, sktorou sa pozná od čias jazdeckého oddielu, sa zoznámi sjedným novinárom. Pracujem tam sdvoma časovými rovinami, ale viac nebudem prezrádzať.
Potom sú tam dva texty, ktoré spolu tvoria jeden celok. Predstavuješ vnich akúsi janusovskú „dvojtvár“ ženskej sexuality?
Olivia a Lara sa odohrávajú vten istý deň, či skôr podvečer vTuríne. Áno, ide tam o dva spôsoby nazerania na to isté. Teda o vnímanie svojho tela, vyrovnávanie sa so sexualitou, ovzťahy srodinou anajmä smužmi. Vúvode rozhovoru som naznačovala, že vtejto knihe som viac polyfónna, nechávam zaznieť viac hlasov. Tieto poviedky by toho mohli byť príkladom.
Bratislava ostáva záchytným bodom
Veronika zposlednej prózy tejto knihy mi pripomenula ženské postavy ztvojho debutu. Je zjavne mladšia ako ostatné ženské postavy a príbeh nie je zasadený do súčasnosti, ale do nedávnej minulosti – badať tam reálie Bratislavy povedzme okolo roku 2000.
Áno, je to príbeh zčias, keď sa ešte chodievalo do internetových kaviarní akeď bolo kvôli výške účtov za telefón takmer nemysliteľné volávať do zahraničia. Slovensko už vtedy bolo otvorené svetu, ale všetko zo Západu vnás vzbudzovalo úžas aten svet nás stále výrazne fascinoval. Aj tento rozmer som sa vtejto poviedke pokúsila zachytiť. Veronika predošlé témy uzatvára, ale akoby sa zároveň vracala na začiatok.
Bratislavu si stvárnila sviežo, aj jej rozličné menej známe priestory. Zároveň je vknihe zachytené talianske prostredie, ktoré, ako hovoríš, už nie je pre slovenského čitateľa také exotické, ako bolo povedzme v90. rokoch, ale predsa je ten pohľad znútra zaujímavý. Do akej miery je priestor, kam situuješ svoje prózy, pre teba dôležitý?
Priestor je pre mňa vždy veľmi dôležitý, dokonca aj vpoviedkach, vktorých nie je priamo napísané, kde sa odohrávajú. Ako autorka si musím vedieť aspoň vduchu všetko presne predstaviť, situovať to na nejaké miesto, aby som sa vpríbehu vedela orientovať. „Moja“ Bratislava je stvárnená skôr zobdobia, keď som tu ešte žila, zmojej mladosti, je tam jazdecký klub vOvsišti acentrum, hradný vŕšok, Bôrik, Horský park – všetko pre mňa významné miesta. Vknihe sú tri texty zBratislavy adva zTurína. Už by to vlastne malo byť skôr naopak, ale Bratislava pre mňa ostáva záchytným bodom avraciam sa tam nielen osobne, ale aj v textoch. Turín sa však dostal na obálku knihy, kde je fotka zo štvrte Vanchiglia, kde naozaj bývam, je tam zachytená Mole Antonelliana, turínska dominanta, ktorá vyčnieva spoza domov, keď po Vanchiglii chodíte. Momentálne je to jedna znajvychytenejších štvrtí, vyznačuje sa bohatým študentským životom, lebo leží medzi univerzitou aštudentským kampusom. Takže moje opisy nočného života sú inšpirované práve touto časťou Turína.
Nechcem sa točiť okolo seba, ale...
Táto kniha je iná, ale stále dosť súvisí sprozaickým svetom, ktorý si ponúkla vpredošlých knihách. Ako vnímaš túto kontinuitu avčom vidíš posun vo svojej poetike?
To, kam sa človek posúva aako sa mení jeho písanie, sa nedá úplne plánovať. Deje sa to do veľkej miery samo. Napríklad už nedokážem písať ten typ poviedok, ktoré som ponúkala čitateľom vprvej knihe. Občas ma pochytí napísať takú tú intenzívnu poviedku spointou, ale vpolovici textu ma to prestane baviť. Už tomu neverím, chcem robiť čosi iné. Teraz ztoho vznikli prózy scivilnejšími vnútornými monológmi, ale nieže by som si to naplánovala, jednoducho to tak vyšlo. Zaujímajú ma iné postavy, pokúšam sa preniknúť do ich svetov, do ich sociálno-psychologického zázemia, nechcem sa už točiť stále len okolo seba. No zároveň ide stále omoje témy. Ako sa kedysi vyjadril Vlado Balla, on bude aj tak vždy štiepiť ten istý vlas. Platí to iste aj omne.
Čo budeš robiť vnajbližších mesiacoch? Vrátiš sa opäť kprekladu alebo máš rozpísané aj nové pôvodné prózy?
Mám naplánovaných dosť prekladov súčasných talianskych autoriek. Už som takmer dokončila preklad románu Prvá pravda od Simony Vinciovej. Prekladám tiež ďalšiu neapolskú autorku Valeriu Parrellaovú, jej knihu Encyklopédia ženy. Apotom by som sa mala pustiť do najnovšej Silvie Avalloneovej. A pokiaľ ide omoju tvorbu, mám nejaké poznámky kčomusi väčšiemu, viac-menej viem, čo chcem písať. Ešte potrebujem dokončiť niečo iné apotom sa do toho pustím.
