ղľáԾ
Príbeh literatúry
Radoslav Passia (1977) vyštudoval slovenčinu aestetiku na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Od roku 2008 pôsobí vÚstave slovenskej literatúry SAV. Je redaktorom vedeckého časopisu Slovenská literatúra ašéfredaktorom mesačníka Romboid. Knižne vydal monografiu Na hranici (Modrý Peter 2014).
Ivana Taranenková (1976) vyštudovala slovenčinu afilozofiu na Filozofickej fakulte UK vBratislave. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV, od roku 2010 je aj redaktorkou literárneho mesačníka Romboid. Knižne vydala monografiu Fenomén Vajanský (Ars Poetica 2010).
ʳܲá Hľadanie súčasnosti spodtitulom Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (Literárne informačné centrum) prináša pohľad na literárnu situáciu a základné tendencie vnašej poézii ipróze po roku 2000. Zostavil ju kolektív šiestich autorov, editormi boli literárni vedci Radoslav Passia aIvana Taranenková.
Prečo ste sa rozhodli prijať ponuku Literárneho informačného centra apodieľať sa na zostavení publikácie mapujúcej súčasnú slovenskú literatúru?
Radoslav Passia: Túto veľkorysú ponuku nebol dôvod neprijať. LIC bolo ochotné zabezpečiť celú vydavateľskú časť projektu aposkytlo nám slobodu v koncepčných aj obsahových otázkach. Mohli sme sa teda plne sústrediť na zadanie – napísať knihu oslovenskej próze apoézii po roku 2000. Keďže všetci zautorského kolektívu sa tejto oblasti venujú už dlhšie ako kritici, pedagógovia alebo redaktori, mali sme jednoducho chuť vysloviť sa aj komplexnejšie, nielen na úrovni recenzie alebo článku. Navyše, na knižnom trhu bola vtejto oblasti istá medzera, najmä próze takáto sumarizujúca publikácia chýbala.
Akú metodiku práce ste zvolili? Podľa akých kritérií ste vyberali reflektované diela aautorov?
Radoslav Passia: ʳܲá poskytuje základný prehľad o slovenskej próze apoézii po roku 2000. Venuje sa najdôležitejším skupinovým tendenciám, výrazným individuálnym poetikám a ich vzájomným vzťahom a zdôrazňuje otvorený apluralitný charakter súčasnej slovenskej literatúry. Vprvom rade sme chceli, aby táto knižka bola koncepčne aj obsahovo čo najkompaktnejšia, aby teda bola výsledkom konsenzu autorského kolektívu, nie zborníkom individuálnych autorských textov.
Najprv sme ako autori absolvovali niekoľko stretnutí, na ktorých sme si ujasňovali svoje názory apredstavy ahľadali spoločný prienik najmä vtých všeobecnejších, koncepčných otázkach. Samozrejme, prácu na jednotlivých kapitolách sme si rozdelili, ale na niektorých kapitolách spolupracovalo viacero autorov aaj my editori sme vo všetkých fázach práce, najmä však pri finálnom editovaní, výrazne zasahovali do celkovej podoby knihy scieľom vytvoriť znej logicky štruktúrovaný a relatívne súdržný celok.
Sformulovali sme si tri hlavné kritériá: šestica autoriek aautorov Hľadania súčasnosti si je generačne blízka, prvým organizujúcim princípom knihy je teda generačný pohľad na literárnu kvalitu unás po roku 2000. Druhým kritériom je generačnosť vtom zmysle, že pred „objektívnym“ a „vyváženým“ opisom súčasnej literárnej produkcie sme uprednostnili poskytnutie väčšieho priestoru mladej amladšej strednej generácii tvorcov, ktorá, čo je úplne prirodzené, predstavuje vliterárnom dianí pohyb adynamiku. Tretie kritérium bolo „percepčné“, chceli sme, aby cieľovou čitateľskou skupinou nebol len úzky okruh literárnych vedcov akritikov, prípadne samotných spisovateľov, oktorých píšeme, ale aj študenti aširšia kultúrna verejnosť. Išlo nám teda o vytvorenie relatívne prístupnej aprehľadnej príručky onajsúčasnejšej beletristickej produkcii. Tomu sme prispôsobili jazyk aštýl výkladu.
Je veľmi ťažké objektívne posúdiť literárnu produkciu, ktorá vznikla tak nedávno, najmä vprípade nových, ešte neetablovaných autorov. Aké charakteristiky podľa vás určujú „dobrého“ autora alebo „dobré“ dielo – také, ktoré by malo obstáť aj vbudúcnosti adostať sa do učebníc?
Radoslav Passia: Áno, je to ťažké. Nenapísali sme knižku onejakom časovo vzdialenom auzavretom období, ktorému sa už pred nami venovali desiatky bádateľov aktorého hodnotový kánon sa už viac-menej ustálil. Naopak, pokúsili sme sa podať akúsi správu oživom, bohatom aaž neprehľadnom aktuálnom dianí. Navyše, ako vieme zliterárnej histórie, nie vždy sa prekrývajú množiny diel, ktoré považujú za kvalitné súčasníci aich potomkovia. Odefinícii dobrého diela by sa dalo veľa uvažovať aj hovoriť, ale zpriestorových dôvodov by som povedal spolu sJanom Mukařovským len toľko, že vumelecky hodnotnom diele prevažuje estetická funkcia nad ostatnými. Takže nás zaujímal práve tento, dosť menšinový segment súčasnej literárnej produkcie, to však neznamená, že by sme sa na ten „zvyšok“ pozerali zhora aupierali mu právo na existenciu, len jednoducho nebol predmetom nášho záujmu.
Knižná produkcia na Slovensku po roku 2000 je veľmi rozmanitá akvantitatívne rozsiahla. Podarilo sa vám identifikovať vnej nejaké všeobecnejšie trendy atendencie?
Ivana Taranenková: Našou snahou pri príprave tejto publikácie bolo práve uchopiť príbeh slovenskej literatúry po roku 2000 prostredníctvom istých, často navzájom súvisiacich línií, pretože bez tohto modelovania, aj napriek rizikám, ktoré tento postup prináša, by sme čelili len záľahe faktov odielach aautoroch. Keďže každý znás už dlhšie obdobie súčasnú literárnu produkciu literárnokriticky reflektoval aexplicitne alebo implicitne sa onejaké syntetizujúce závery pri písaní onej pokúšal, istú prítomnosť tendencií atrendov sme si uvedomovali avychádzali znej pri koncipovaní knihy. Práve to nás viedlo kvymedzeniu literatúry po roku 2000 ako obdobia, ktoré sa od toho predchádzajúceho niečím odlišuje. Rozlišovacím ukazovateľom sa pre nás stalo zmenené postavenie subjektu vliterárnom texte, ktorý prestal byť výsledkom akýchsi neosobných stratégií, ako tvrdili „textuálne“ deväťdesiate roky. Významnými sa stali aj tematizácie konkrétnych životných askúsenostných rámcov, formulovanie postoja kaktuálnej realite.
Kritériá hodnotenia kvality literárnych diel uvedcov abežnej čitateľskej verejnosti sú často značne odlišné – medzi čitateľmi mnohokrát viac zarezonujú populárne žánre, ktoré vo vedeckej reflexii dostávajú menej priestoru. Ako by sa literárna veda mala stýmto nesúladom vyrovnať?
Ivana Taranenková: Nepovažovala by som túto situáciu za rozpornú, ale za úplne prirodzenú pre každý druh umenia. Hoci konkrétne vnašej knižke na túto tému nebol priestor, sme si vedomí, že v slovenskej literárnej produkcii nachádzame veľmi pozoruhodné žánrové texty – za posledné obdobie spomeniem napríklad historické detektívky Juraja Červenáka či trilery Jozefa Kariku. Často disponujú veľmi kvalitným literárnym remeslom, ktoré by vmnohým prípadoch prospelo aj autorom snažiacim sa o „umeleckú“ literatúru. Zároveň sa však uspokojujú srámcami, ktoré im ich žánrové vymedzenie určuje, anesnažia sa ožiadny presah, čo je ale úplne vporiadku. Pre literárnovednú reflexiu predstavuje táto oblasť zaujímavý priestor, kde možno obraz oliterárnom dianí dopĺňať askúmať jednotlivé prepojenia žánrovej atzv. umeleckej literatúry, ktorých je viac než dosť. Napokon, literárna veda nie je nedotknutá populárnymi žánrami, na akademických pracoviskách vznikli monografické práce ožánroch populárnej kultúry, za všetky pripomeniem knihu Tomáša Horvátha Tajomstvo avražda. Model adejiny detektívneho žánru, práce Ondreja Herca či Miloša Ferka, Petra Karpinského okomikse, zborníky ožánroch populárnej kultúry vydávané Ústavom slovenskej literatúry SAV zpravidelných interdisciplinárnych podujatí na túto tému. Ide teda ookruh, ktorým sa slovenská literárna veda sohľadom na svoje možnosti, kapacity asituovanosť do konkrétnej kultúry tiež zaoberá.
-kz-
