ղľáԾ
Rozhovor sVeronikou Šikulovou onajnovšej knihe Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte
Prvé vety knihy sú pozvaním do tanga. Náruživého tanca, ktorý prekvapí čitateľa každým nasledujúcim krokom. Ako ti zišiel na um tento návod kčítaniu?
V tej knihe je veľa odvolávok na literatúru, na iných autorov, najmä na francúzskych, vlastne hneď od prvej vety, Alina Dupinová je hlavná hrdinka detskej knižky, knižky môjho detstva Dom drobných radostí, knižky, ktorú s Pipi, Pinocchiom, Dobšinského rozprávkami a Karafiátovými Dzáč쳾 považujem za to najlepšie, čo sa mi v detstve stalo.
Potom sa mi stali aj iné knižky, no tieto boli prvé. Jedna z nich bola aj knižka Satanské tango od László Krasznahorkaia. Závidela som mu to tango. Ten tanec – v podstate nad plačom. Jeho knižka ma fascinovala – tou beznádejou a prázdnotou. Z toho sme sa, aspoň sa tak zdalo, po revolúcii vymanili, no dobre, lebo nebárs… tancujeme stále na tom istom parkete, stále sme to my, len sme stratili ilúzie či glanc, či čo ja viem, čo sme to stratili, no je nás menej.
Pre mňa je všetko výzva. Hľadala som tango, jeho rytmus, v Krasznahorkaiovej knižke a skúsila som si ho zatancovať po svojom. To nie je návod na čítanie, ja to vlastne čitateľovi zámerne komplikujem, pozývam ho do tanca a trochu sa producírujem… Páči sa mi to krúženie. Okolo niektorých viet či situácií, tonus, rytmus, napätie.
Je kniha vyznaním Francúzsku?: komplikovaný Paríž, objekt kultúrnej túžby, bohaté registre francúzskej literatúry, vizuálneho umenia, hudby. A nesamozrejmé asociácie – od jašenia až po vážne objavy?
Knihu som písala na tvorivom pobyte v Paríži, tak sa mi tam ten Paríž tlačil dverami aj cez okná. Vďaka spisovateľke Márii Danthine Dopjerovej som sa však dostala na miesta, ktoré žiadna turistická kancelária neponúka, ba vlastne ich turisti asi ani nevyhľadávajú, pretože tie destinácie mali literárne „pozadie“. Tých Parížov je v knižke niekoľko. Najradšej mám ten svoj – štvrť Marais, starý kostol Saint Paul, Delacroixov obraz na bočnom oltári, clochardov popri Seine a v meste… Tina, veď ty ma poznáš, Paríž je nobla, noblesa!, no ja to vždy beriem aj trochu spodom, ako ten Hašek či Hrabal, ktorých spomínam, hoci áno, aj tá okázalá paráda.
Kniha je o láske ku krajine, k domovu aj k Francúzsku, kde sa cítim trochu doma. Prišla som sem mladučká, čerstvo vydatá, a medzitým sme zostarli – Grenoble, Paríž aj ja, aj my s manželom, aj moja hrdinka, aj Slovensko, zmenil sa vzťah ľudí kliteratúre: okolo mňa chodia väčšinou nečitatelia, knihy, ktoré dnes rezonujú, sú zle napísané, no zdá sa, že to stačí, ku krajine: Francúzsko sa dnes otriasa rovnako ako ostatné európske krajiny v krážoch, hoci v podstatne iných krážoch ako Slovensko, my sa capkáme „ako záplotníci niekde na smetisku našej vlastnej nešpidrnosti“, ako hovoril Jonáš Záborský, a vyzerá to, že odvtedy sme sa ani len „neumyli“...
Keď sa oprieš oBacha vparížskom metre, zaznejú všetky registre: od debaty sčitateľom opísaní samotnom aliteratúre vôbec, cez rozhovor sokoloidúcimi okolo Seiny, sParížanmi, ale aj imigrantmi, bezdomovcami a inými parvenu. Pár vetami dokážeš prepojiť Modru sGrenoblom, Prousta sČapkom, madlenku súvahou osvetle,Bohu akonci sveta... Nestrácaš sa vtom celom pri samotnom písaní?
Ja nie! Horšie to majú čitatelia. Tie veci všetky trochu spolu súvisia. Som šťastná, keď píšem, a jediné, čoho mi je ľúto, je to, že sa mi nedarí dostať do textu tých odvolávok a súvislostí ešte viac, že nemôžem písať všetkými jazykmi, že neviem písať rečou dákeho vtáka, zvieraťa, býka, psa… To ma trochu znervózňuje. Ale môže to vyzerať, že mi preskakuje. Mám rada komplikované vety, dlhé súvetia, odbočenia, na ktorých sa zdanlivo stratíte, a potom tie návraty. Metafory, citoslovcia, všetky literárne figúry, hneď by som ich kvôli krásnym názvom vymenovala, rada používam zabudnuté slová, vraciam ich do hry, rada používam dosť nepresne obľúbených autorov, aj v tejto knižke je ich niekoľko!
A možno som len utáraná knihovníčka, ako povedal istý kolega spisovateľ.
Jedným z najsilnejších akordov vregistri je vyznanie Marekovi: „... príbeh manžela je dosiaľ ledva naznačený: hoci sa brodili riekou, objavili sa vždy na druhej strane otrasení, no vždy suchí, neuvedomiac si, že im (štyrom!) postavil cez tú rieku neviditeľný most.“ Ako Marek číta tvoje Nedeľné popoludnie...?
Kniha mala byť o manželstve, o láske k mužovi, no tých lások je tam niekoľko. Marek moje knižky číta dosť neporiadne, hneď ho vyruší čosi, čo som napísala nezrozumiteľne, alebo má chuť opraviť dáku vetu, no a… povadíme sa. Je to s tebou a Ľubom Dobrovodom jeden z mojich prvých čitateľov, tentoraz všetkých predbehol Ľubo Dobrovoda. A ja obyčajne na všetky Marekove poznámky dosť citlivo reagujem, ale napokon naňho dám, pretože poznám jeho čitateľský vkus a viem, že sa nemýli! On nepotrebuje čítať moje knižky, aby sa dozvedel, že ho mám rada. Sme spolu 35 rokov, obaja sme mali čas aj priestor zdrhnúť, no neurobili sme to.
V pomyslenom prológu „Mladá pani cestuje za manželom do Grenoblu...“ je tvoj osobný príbeh autenticky zasadený do udalostí Nežnej revolúcie aturbulencií po nej. Rozbeh zo začiatku90. rokov, vzťahy, situácie, udalosti, pri ktorých sme boli spolu. Veta „Len pri Tine je taká, aká je vskutočnosti“ ma omráčila. Teraz píšeš, aká si vskutočnosti, rovno do knihy, však? Podľa mňa ti vždy išlo práve oto.
Snažím sa nikoho, ani seba, nevodiť za nos. Takáto som bola, keď som knižku písala, o toto mi šlo, je to ako s hviezdou, svetlo z minulosti.A ukázať, že príbeh nie je pri písaní to najdôležitejšie, že príbehom je aj samotné písanie alebo čítanie, ak radi čítate. Keď si vezmeš veľkých autorov, Prousta, Brocha, alebo aj Pagnola či Barthesa, trochu si ich vieš predstaviť, keď ich čítaš.
Všimla si si moment, kedy si do svojej literárnej výpovede zapojila aj spoločenskú reflexiu? „Zmar sa začal vkrajinách, ako je Slovensko...“ Tvoj komentár otúžbe po zelenej politike: chýba ti strana zelených, kde je predseda tetrov...
Nič človek na svete nemá, len vzťahy a miesto, kadiaľ sa chvíľu, kým žije, motá. Po ňom prídu ďalší. Zaskočilo ma, keď sme vyhlásili literárno-výtvarnú súťaž v knižnici pre deti s témou Tri želania, koľko detí na to, čo sa deje s krajinou a prírodou, reflektuje, ako sa boja vojny, ktorá je za rohom, vnímajú otepľovanie; najviac ich tuším písalo o snehu a človek nemusí byť žiaden lúmen, aby si uvedomil, že na tom, aká je krajina spľundrovaná, sa podieľame VŠETCI! Aj tí, čo triedia odpad a chodia len do roboty a domov a do ničoho sa nemiešajú!
Chceš písať „o vlasti, práci aoživote“. Porozumejú tejto vete naše deti?
Nie, ale mohli by!
Čo myslíš, ako by ti odpovedal pri modlitbe Ježiš na tvoju pochybnosť: „Možno trestuhodne premrhala svoj život...“
No, na to by som bola zvedavá. Otázku, či to písanie má zmysel, si hádam kladie každý spisovateľ… Isteže má, ale čo keď som mohla robiť niečo zmysluplnejšie – podieľať sa na nejakom výskume, zachraňovať životy… a pomohla som niekomu, urobila radosť, zmiernila bolesť? Keď sa modlím, ďakujem za všetko, čo som dostala, ale stačí to?
Ohromná je aj táto veta: Najväčšie veci vzniknú hocikde, nepotrebuješ nič, len svetlo.
Je v kapitole o Vincentovi van Goghovi. Fascinovala ma miestnosť, ktorú si prenajímal. Malinká a skromná, skoro ako jaskyňa svätého Františka, v ktorej sa modlieval. Ja doma nemám izbu, v ktorej píšem, píšem medzi ľuďmi, zavše len odhrniem veci zo stola. Tým nenaznačujem žiadnu skromnosť, len to, že na tom, kde a ako človek sedí, na tom nezáleží. V skutočnosti nezáleží ani na názve, pokojne sa môže volať Konfrontácia, inšpirácia alebo štruktúry, no čitateľa treba dáko navnadiť. Skúmam možnosti…
Samozrejme, že na tom všetkom záleží, len si to netreba moc škrabať.
Ztvojich slov, ich intenzity, kombinácií avášne sa čitateľom zavše zakrúti hlava. Ako na to reaguješ ako autorka?
Zaujíma ma, ako ľudia moje knižky čítajú. Keď mi o tom napíšu alebo povedia, poteším sa, no nepracujem s tým ďalej. Ani od kritiky, ktorá mi dosť nakladá, si nenechám poradiť. No nie je mi to jedno. Spisovateľ nehrá s čitateľom šachovú partiu a ak, tak takú Fischerovskú, na zoradení „figúrok“ až tak nezáleží, no treba dodržať isté pravidlá, inak si tú partiu dohráte sám a čitateľ sa na vás „vyserie“.
Pre koho si napísala túto knihu, na koho si mala „pomyšlení“?
Nepredstavujem si nejakého konkrétneho čitateľa. Chcela som napísať knihu o láske k mužovi a ku krajine, k istému druhu literatúry, a tak sa tá moja kniha nezaobišla bez rôznych „pomyšlení“ a odkazov, najmä literárnych, ale ľudia z môjho okolia a moji čitatelia možno nájdu aj osobnejšie.
Píšeš: „Premeškané si nemožno vynahradiť, prečítané však možno čítať inak...“ Platí to oaj o novom čítaní príbehu celej našej krajiny?
Príbeh našej krajiny vyzerá v súčasnom svetle ako veľmi smutný príbeh. Akoby sme sa nikam nepohli. My sme sa však pohli a zašli dosť ďaleko.
Mohla by som si nabrúsiť svoje vyškrípenépero avymenovať, čo je zlé. Takmer všetko a takmer všade. Šoféri autobusov sú všetci nasratí, po úradoch behajú zúrivé tetyv pulóvroch z plastu s kľúčmi od všetkého, zavše aj od nášho života, v nemocniciach sa minú časenky a chorý národ, na ktorý sa nedostalo, ide so zvesenýmnosom domov. Niektorí už majú také zvesené nosy, že si po nich šliapu. Aj jasa z času na čas ocitnem v čakárni s rodákmi a počúvam trebárs rádio Vlna, ktoré tam sestrička púšťa, aby sa nám lepšie čakalo; inak velice horká pilulka, nie Žlna, Vlna, rádio Žlna som ja, a poviem si, že tak nám treba, všetko si to zaslúžime, keď sme legalizovali tento druh hlúposti a neprekáža nám.
V čase, keď som chcela študovaťteológiu, som bola tak zvláštne šťastná. Radosť z ničoho! Keď somvidela nášho nového pápeža, tá radosť sa vrátila!
Nepáči sa mi, že mnohíľudia mlčia, je to ako tichý smutný súhlas s tým, čo prežívame, ako keď potichu, hlavne potichu, nesúhlasili so socialistickým zriadením, ako prečkali vojnu so stiahnutou riťou. No napokon som odpustila aj týmto krtkom.Ako ťažko sa však človek niekedy vzoprie v rodine. Ako ťažko sa vzoprie vlastným deťom.
Nehnevám sa na nikoho. Naopak, je ma o radosť z toho, že máme sympatického a hádam aj múdreho pápeža, viac!
Aj smutné príbehy mávajú dobré konce. Dobrorečte! Benedicite!
Foto: Mária Danthine Dopjerová
